l.) Ekonomický a politický význam Talianska klesal až po prenesenia hlavného mesta do Konštantínopolu a po rozdelení Rímskej ríše v roku 395 stratila výsadné postavenie. Nájazdy barbarov, opakované plienenie Ríma (410 Vandalovia) a pád Západorímskej ríše 476 priniesol znovu rozdelenie Talianska. Časť obsadila Byzanciu, zbytok načas ovládli Longobardské kráľovstvo; jeho administratívne rozdelenie na radu vojvodstva predznamenalo ďalší vývoj. Vznikol cirkevní štát a po dobytí Longobardského kráľovstva Karolom Veľkým, Talianského kráľovstva, ktoré ovládlo len severné Taliansko. Juh sa fakticky osamostatnil a rozpadol na radu štátov, zjednotený až Normanmi okolo roku 1000 a potom spojený so Sicíliou do Královstva oboch Sicílií. Proces drobenia pokračoval na severe, hlavne po páde Franskej ríše. Rímskonemecká ríša nedokázala svoje nároky v Taliansku realizovať a boj o investitúru proces delenia prehĺbil. Vznikli mnohé mestské republiky, ktoré sa dočasne združovali (Lombardská a Veronská liga), ale aj bojovali medzi sebou. Vďaka námornému obchodu s Levantou vynikli hlavne prístavy Janov a Benátky, ktoré ovládli široké zázemie, z ďalších miest Florencie, ktorá ovládla Toskánsko. V 14.st. v Taliansku viac než 100 štátov a štátikov. Situáciu komplikovali veľmocenské zásahy hlavne z Francúzska, Španielska a z rímskonemeckej ríše, neskôr z Rakúska. Po vojne o dedičstvo španielské v rokoch 1701 – 1714 vzniklo Sardinské kráľovstvo, ktoré malo v ďalšom vývoji rozhodujúcu rolu. Situáciu sprehľadnilo aj Napoleonovo ťaženie do Talianska, kde najskôr zriadil “sesterské“ republiky, zlúčené do Talianskej republiky, od roku 1805 Talianske kráľovstvo, ktoré nakoniec s výnimkou Neapolska zahrnovalo takmer celý polostrov vrátane cirkevného štátu a bývalého rakúskeho panstva. Viedenský kongres v rokoch 1814 – 15 priniesol čiastočnú reštitúciu, ale zachoval aj zjednodušenie mapy Talianska. Rakúske panstvo bolo s výnimkou Parmy zjednotené do Lombardsko-benátského kráľovstva, Neapolsko spojené znovu so Sicíliou do Kráľovstva oboch Sicílií, obnovení cirkevní štát. Zjednotiteľom bolo Sardinské kráľovstvo. Napriek porážke revolúcie v Neapoli a neúspechu tajných spolkov (karbonári) od 30. rokov 19. st. hnutie za znovu zjednotenie Taliansko (risorgimento) stále silnelo. Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 potlačená, idea zjednotenia Talianska však stále silnela; vojnová kampaň Sardinského kráľovstva s francúzskou podporou a zároveň slávny Garibaldiho pochod v roku 1860 znamenali vznik Talianskeho kráľovstva 1861 pod Savojskou dynastiou.