Albánsko, malý štát, patrí k najchudobnejším v Európe. Na severe a na východe hraničí s Juhosláviou a Macedónskom, na juhovýchode s Gréckom. Najstarším historicky známym etnikom v Albánsku boli Ilýri. Do 15. storočia bolo Albánsko súčasťou viacerých štátov potom sa nadlho stalo súčasťou Osmanskej ríše. V 19. storočí sa začalo formovať národnooslobodzovacie hnutie, ktoré však Turecko r. 1831 potlačilo. Albánsko dosiahlo nezávislosť v r. 1912 po prvej porážke Turkov v balkánskych vojnách.
Počas 1. svetovej vojny sa Albánsko stalo bojiskom pre rakúske a talianske vojská a armády susedných balkánskych štátov Albánsko sa stalo republikou r. 1919 a na Parížskej mierovej konferencii sa zabezpečila jeho nezávislosť. V r. 1928 sa albánsky prezident vyhlásil za kráľa. R. 1939 albánsku monarchiu okupovalo fašistické Taliansko. Po 2. svetovej vojne sa Albánsko stalo komunistickým štátom na čele s Enverom Hodžom. Satelitom Sovietskeho zväzu ostalo až do roztržky v r. 1958, keď sa obrátilo na Čínu so žiadosťou o vojenskú a ekonomickú pomoc. Vo svojej politike však Albánsko ostalo stalinistické a až do Hodžovej smrti r. 1985 izolované od sveta.
R 1990 sa prijali opatrné kroky smerujúce k vzniku opozičných politických strán a k obnoveniu demokracie. Takmer 40 000 Albáncov v nasledujúcom roku využilo toto uvoľnenie, aby sa vydalo cez Jadranské more do Talianska, kde požiadali o štatút utečencov. Väčšinu z nich vrátili do Albánska. Komunisti si po prvých slobodných voľbách r. 1991 udržali moc, ale len na rok. V r.,1993 prijali v Albánsku demokratickú ústavu, potom sa však zrútila ekonomika krajiny a spôsobila rozšírenie rôznych problémov a nárast chudoby. V dôsledku krachu pyramídových fondov, kam asi tretina Albáncov vložila svoje úspory, r. 1996 vypukli vzbury, po ktorých vo voľbách r. 1997 zvíťazila exkomunistická Socialistická strana. Jej predseda Rexhep Mejdani sa stal prezidentom.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie