Prevláda však názor, že tieto varianty rozpadu nie sú rovnako časté – prvá z nich nepatrne prevláda. Treba teda vychádzať z predpokladu, že pri zániku 10 miliárd kvarkov a antikvarkov zostane vždy jeden prebytočný kvark. Z týchto nepatrných zvyškov sa potom postupne vytvára celý vesmírny substrát.
Približne 10-6 sekundy po veľkom tresku klesla teplota z viac ako 1032 Kelvin na okolo 1014K. V dôsledku toho sa mohli uvoľnené kvarky spojiť do nukleónov, budúcich atómových jadier. Vesmír v tejto fáze (asi sekundu po veľkom tresku) pozostával teda iba z nukleónov, elektrónov a neutrín. Po 100 sekundách, keď teplota rýchlo sa rozpínajúceho oblaku pralátky klesla iba na 1 miliardu K, začali sa v horúcej plazme formovať prvé komplexné atómové jadrá. Asi po 2,5 hodiny začali vznikať prvé atómy. Tento proces prerastá možnosti našej predstavivosti. Odohral sa približne pred 20 miliardami rokov. K tomuto údaju sa mohlo dospieť až vtedy, keď sa astrofyzikom podarilo určiť relatívnu rýchlosť vzďaľovania sa galaxií, teda vlastne rýchlosť rozpínania vesmíru.
Vychádzajúc z tejto skutočnosti musíme zo striktne matematického hľadiska predpokladať, že pred týmto časom sa celý substrát vesmíru nachádzal sústredený v jednom bode.
Priestorové štruktúry: Uplynulo asi 1 milión rokov od vzniku prvotnej látky, keď sa atómy začali spájať so väčších štruktúr – do kozmických hmlovín, hviezd, galaxií. Spôsob, akým sa to dialo môžeme ešte dnes pozorovať v oblastiach vesmíru, kde vznikajú hviezdy. Podobné procesy prebiehajú v medzihviezdnych oblakoch. Tieto oblaky pozostávajú z atómov vodíka a majú hustotu iba 10 až 1000 atómov na cm3 !!! Je to taká extrémne nízka hustota, že ju ako vysoké vákuum nemožno vôbec dosiahnuť v našich laboratóriách. Napriek mimoriadne nepatrnej hustote predstavuje celková hmotnosť takýchto oblakov sto- až milión násobok hmotnosti Slnka !!! Ich teplota sa pohybuje medzi 100 až 10 000 K. Zriedkavo sa v nich nachádzajú aj prachové častice a keď áno tak je ich iba niekoľko percent. Medzi prachovými časticami a medzi atómmi vodíka existujú aj gravitačné sily. Vďaka nim sa oblaky zmršťujú, až kým nedosiahnu hustotu 1000 až 1 milión atómov na 1 cm³. Vtedy sa začnú vytvárať molekuly. V tejto – trošku hustejšej hmlovine sa zasa pôsobením gravitačných síl jednotlivé oblasti menia na hviezdy, ktoré sa vplyvom zmenšovania objemu zahrievajú. Ich ďalší vývoj závisí od ich začiatočnej hmoty. Rastúca teplota často spôsobuje jadrové reakcie – tak to je aj v prípade Slnka, pričom klesá objem.