Brazília je najväčšia krajina Južnej Ameriky, rozprestiiera sa takmer na polovici kontinenta. V 16. až 19. storočí vládli krajine Portugalci, ktorí ju nazvali podľa tažkého červeného dreva brazílskeho stromu. Povrch Brazílie tvoria na sevrovýchode polopúšte, na severe a západe daždové pralesy a na juhu zvlnené trávnaté pastviny. Pretože je tu rôznorodé podnebie, dajú sa tu pestovať takmer všetky plodiny. Brazília má preľudnené a moderné veľkomestá, ale aj územia, ktoré ešte vždy nie sú prebádané. Na juhu krajiny spútali vody riek Paraguaj a Paraná a realizovali na nich najväčší projekt vodnej elektrárne sveta, priehradu Itaipú.
Obyvateľstvo Brazílie tvorí zmes národov. Niektorí sú potomkami miestnych indiánov, ktorí žili v Brazílii odjakživa, iní sú potomkami Portugalcov, ktorí tu žili 300. rokov. Mnohí Brazílčania majú afrických predkov, ktorých sem doniesli v 17. storočí, aby tu pracovali ako otroci na trstinových plantážach. Začiatkom minulého storočia priplávali do Brazílie Japonci, aby unikli pred neúrodou doma. V priebehu tohto storočia sem prišli aj veľké počty európskych emigrantov, ktorí sa usadili na juhu krajiny. Emigrovali, resp. ušlo sem aj veľa nemeckých a talianskych vojakov ktorý po II. sv. vojne utekali pred zodpovednosťou za vojnové zločiny.
Asi 78% Brazílčanov žije v mestách postavených blízko pobrežia. Mnohí sa v posledných rokoch presťahovali z vidieka do miest, aby si tu našli prácu i lepšie životné podmienky. Rast miest bol pomerne prudký, ale v súčasnosti sa spomalil. Najväčšie mesto Sao Paulo má už vyše 16. Miliónov obyvateľov, čo je viac, ako majú Paríž a Londýn dohromady.
História
História Brazílie novodobého typu siaha do počiatkov 16. storočia. V tom čase prekvital obchod s otrokmi, ktorí museli pracovať v lesoch a na poliach, pretože ťažba dreva a pestovanie cukrovej trstiny si vyžadovali veľa pracovných síl. Priekupníci privážali otrokov z Afriky, pretože černosi boli výkonnejší v práci a odolnejší voči chorobám, ktoré sa vyskytovali. Privážanie afrických obyvateľov na územie terajšej Brazílie spôsobilo, že takmer jedna tretina obyvateľov Brazílie je afrického pôvodu. Koncom 17. storočia začal „zlatý vek" Brazílie. Ľudia objavovali zlato a diamanty. V polovici 18. storočia znova ožilo pestovanie cukrovej trstiny a bavlny. V 19. storočí sa Brazília osamostatnila od Portugalska a 7. septembra 1822 vznikla Brazília. V tom období zaznamenalo prudký rozmach pestovanie kávy, z ktorej väčšina sa predávala do Anglicka. V Brazílii sa otroctvo zrušilo až v roku 1888. Začiatkom 20. storočia sa výrazne zvyšuje pestovanie kávy. Do Brazílie smerujú prúdy prisťahovalcov, najmä Talianov. Zvyšovanie produktivity pestovania a spracovania kávy sa dosiahlo hlavne mechanizáciou. Významným zdrojom príjmov sa stáva kaučuk.
Dejiny a politika
Portugalský moreplavec Pedro Alvarez Cabral pristal pri Brazílskom pobreží 22.4.1500 a podľa tordesilaskej zmluvy z roku 1494 vyhlásil celú oblasť za vlastníctvo portugalskej koruny. V snahe zabezpečiť toto územie pred prenikaním iných mocností Martim Alfonso de Sousa začal v roku 1532 so systematickým osídľovaním. Prvým krokom v tomto smere bolo založenie mesta Sao Vicente. Portugalské šľachtické rody sa čoskoro zmocnili nesmiernych rozlôh pôdy a domorodých indiánov z nich buď vyháňali, alebo ich zotročovali, prípadne fizycky likvidovali. Hlavnou pracovnou silou na obrovských plantážach sa stali černošskí otroci masovo privážaní loďami z Afriky. 17. a 18. storočie bolo navyše obdobím veľkých lúpežných výprav podnikaných najmä zo Sao Paula. Odtiaľ vyrážali do neprebádaných vnútrozemských končín výpravy obávaných bandeirantes – bezohladných hladačov zlata a lovcov otrokov. K výsledkom týchto výprav patrilo aj ďalšie rozširovanie kolonizovaného územia. V roku 1763 sa portugalská koloniálna správa presťahovala zo Sao Salvadoru do Bahia do Ria de Janeiro, ktoré bolo lepšie chránené pred útokmi pirátov a konkurenčných koloniálnych mocností. Hranice Brazílie v dnešnej podobe definitívne stanovila Madridská zmluva z roku 1750. V roku 1789 vypuklo prvé povstanie proti portugalskej nadvláde, vtedy sa ho však podarilo potlačiť a boj za získanie autonómie sa pretiahol ešte o niekoľko desaťročí. V roku 1808, keď Portugalsko okupovali napoleónske vojská, portugalský kráľovský dvor sa uchýlil z Lisabonu do Ria de Janeira. V roku 1821 sa král Ján VI. rozhodol vrátiť do pôvodného sídla a svojho syna Dona Pedra zanechal v Brazílii ako regenta. Ten pod vplyvom bratov Andrade de Silvovcov odmietol uznať obnovený koloniálny status, vyhlásil nezávislosť krajiny a roku 1822 sa dal ako Pedro I. korunovať za cisára. O 3 roky neskôr Portugalsko definitívne uznalo nezávislosť Brazílie.
Postuponý proces oslobodzovania otrokov zavŕšil Zlatý zákon z roku 1888. Prot tomu sa vzbúrili plantážnici, ktorí dovtedy stáli na strane monarchie a prešli do tábora republikánov. Pod vplyvom hospodárskej krízy a nepokojov v armáde sa roku 1889 uskutočnil vojenský puč, ktorý viedol k zrušeniu cisárstva a k vyhláseniu Brazílskej republiky. Nová vláda vypracovala ústavu podľa vzoru USA a roku 1891 vznikla Brazílska federatívna republika, v tom čase pozostávajúca z 20 relatívne autonómnych štátov. Prvé republikánske vlády boli despotickými vojenskými diktatúrami a trvalo až do roku 1894, kým sa politická aj ekonomická situácia začala ako tak stabilizovať.
O krátkodobú hospodársku prosperitu sa zaslúžil vývoz kávy a výrazný rozvoj priemyslu po vypuknutí 1. svetovej vojny. Netrvalo to však dlho, pretože narastajúce zbedačovanie ľudí v časoch v povojnovej depresie vyvolalo vnútropolitické nepokoje, ktoré na dlhší čas pribrzdili rozvoj Brazílie. V roku 1930 sa dostal k moci Getúlio Vargas. Využil svetovú hospodársku krízu a v roku 1937 sa dal vymenovať za samovládcu. Inšpirovaný fašistickými systémami, ktoré vtedy ovládali veľkú časť Európy, zrušil ústavu a politické strany. Aj keď jeho vzormi boli nepochybne Hitler a Musolini v roku 1942 sa pod tlakom USA pripojil k protihitlerovskej koalícii. V roku 1945 bol Vargas zvrhnutý, čo znamenalo koniec aj jeho experimentu Estado Novo ( nového štátu ).
Vargasovi sa znovu podarilo dostať k moci 1950. Pre zlé hospodárenie a korupciu sa však dostával do čoraz väčších problémov až napokon v roku 1954 spáchal samovraždu.
Na ideových a ekonomických troskách vargasovho režimu sa pokúsil budovať budúňcnosť Brazílie prezident Juscelino Kubitschek de Oliveira. V roku 1956 inicioval náročnú politiku industrializácie a výstavbu nového federálneho hlavného mesta pod názvom Brazília. Tým chcel Kubitschek naznačiť nové smerovanie brazílskej politiky. Jeho zámerom bolo lepšie sprístupnenie zaostalého a nevyužitého vnútrozemia krajiny. Prezidentova hospodárska politika naozaj viedla k zvýšeniu produktivity avšak osoh z toho mali iba niekoľkí jednotlivci. Obrovská inflácia ochromila kúpnu silu obyvateľstva a zahraničná zadĺženosť dosiahla rekordnú výšku.
Prezident Joao Goulard sa roku 1963 pokúsil presadiť pozemkovú reformu v prospech bezzemkov a znárodniť ropný priemysel. Proti tomuto socialistickému kurzu sa postavil silný konzervatívny opozičný front podporovaný významnými generálmi. V roku 1964 prevzala moc vojenská junta podporovaná USA. Dovtedajšiu pluralitnú demokraciu nahradil štátom nastolený systém dvoch politických strán, pričom opozícia bola brutálne potlačená. Represívne opatrenia diktátorského režimu sa aspoň čiastočne zmiernili až za vlády generála Ernesta Geisela v rokoch 1974 až 1979. V roku 1973 zažila Brazília hospodársky rozmach s dvojcifernou mierou rast, zakrátko však nasledovala ďalšia depresia. Armáda sa stiahla z politickej scény v roku 1985 a vtedy sa začal presadzovať pomalý ale trvalý demokratizačný proces. Od polovice 90. rokov hospodárskej reformy civilných vlád, zaznamenávajú prvé úspechy, napriek tomu Brazília trpí aj naďalej extrémnymi sociálnymi rozdielmi, vražednými výčinmi eskadier smrti, prekvitajúcim obchodom s drogami, korupciou a obrovskou zahraničnou zadĺženosťou.
Podľa ústavy z roku 1988 naposledy upravenej v roku 1997, má Brazília dvojkomorový parlament pozostávajúci zo snemovne reprezentantov volenej na 4 roky a senátu, ktorého členovia majú osemročný mandát. Prezidenta volia občania priamo na štvorročné obdobie s možnosťou jedného opätovného zvolenia. Volebné právo vzniká dovŕšením 16 rokov. Povinnosť voliť majú občania od 18 do 69 rokov.
Kubitschek de Oliveira, Juscelino
-narodený Diamantina 17.9.1902
-zomrel Rio de Janeiro 22.8.1976
Pôvodným povolaním bol lekár, svoju politickú karieru začal v rokoch 1950 až 1954 ako guvernér štátu Minas Gerais. V roku 1956 ho Brazílčania zvolili za prezidenta. Bol presvedčený, že cesta k urýchleniu rozvoja krajiny vedie cez intenzifikáciu zahraničného obchodu, rozšírenie sektoru služieb a zvýšenie výroby spotrebného tovaru. Nepodarilo sa mu však zastaviť stúpajúcu infláciu. V roku 1960 oficiáone otvoril nové hlavné mesto Brasiliu. Po vojenskom puči v roku 1964 odišiel do exilu, z ktorého sa vrátil do vlasi v roku 1967.
Garrastazu Medici, Emílio
-narodený Bagé 4.12.1906
-zomrel Rio de Janeiro 9.10.1985
V roku 1966 prevzal vedenie brazílskej tajnej služby. V roku 1969 si ho vojenská junta vybrala za prezidenta. V tejto funkcii brutálne potláčal opozíciu, akcie kománd smrti a mučenie boli po celých rokov jeho vlády na každodennom poriadku. Odpor však narastal a hrôzovládu ukončili volby v roku 1974.
