Niagarské vodopády.

Patria v 21. storočí k najväčším turistickým magnetom Severnej Ameriky a ich návšteva je pre každého nezabudnuteľným zážitkom. Vytvárajú prirodzenú hranicu medzi Spojenými štátmi americkými a Kanadou, pričom tou známejšou časťou vodopádov sa pýši kanadská strana.
Severovýchodnú hraničnú čiaru medzi Kanadou a USA tvorí päť jazier: Ontario, Erijské, Hurénske, Michiganské a Horné jazero. Spolu predstavujú najväčšiu zásobáreň sladkej vody na svete. Svetovú pozornosť však priťahujú najmä dve z nich, Ontario a Erijské jazero. Výsledkom veľkého rozdielu medzi hladinami týchto vodných plôch sú nádherné Niagarské vodopády, Irokézmi nazývané hrmiaca voda. Obrovský, 56 metrov vysoký prúd vody svojou silou neúnavne obrusuje skaly, na ktoré sa vylieva a každoročne priláka milióny návštevníkov. Na brehu rieky Niagary dnes stoja vyhliadkové plošiny a hotelové komplexy, ale ani táto komercia im neuberá na kráse. Po oboch stranách vodopádov vznikli dve mestá s rovnakým názvom Niagara Falls. Na danadskej strane však žije viac obyvateľov a to práve preto, že americký podiel na vodopádoch je síce väčší, ale pohľad z Kanady je oveľa atraktívnejší. Deliacou líniou medzi ramenami rieky Niagar je Kozí ostrov patriaci Spojeným štátom americkým. Niagarské vodopády vznikli na konci ľadovej doby a ich vek sa v súčasnosti odhaduje na desať až dvanásťtisíc rokov, keď sa nachádzali o viac ako jedenásť kilometrov nižšie. Už niekoľko tisícročí menia svoje brehy a polohu. Od roku 1678, keď pri nich po prvý raz zastali Európania, posunauli sa Niagary o vyše 300 metrov proti prúdu . Aj preto ná začiatočný úsek dolného toku tvar pažeráka a vyznačuje sa strmými zákutami a vodnými vírmy. Od začiatku 50. rokov sa však tento postup spomalil a to najmä vďaka hydroelektrárňam, ktoré po oboch stranách rieky odčerpávajú vyše päťdesiat percent vody do svojich rezervárov. Vodopády poznali už dávni Indiáni, ktorí túto prírodnú pamätihodnosť ovenčili množstvom mýtov. Prisúdili im dokonca posvätný význam. Najznámejšia legenda je o duchovi indiánskej dievčiny menom Deva oparu. Vraj sa dodnes zjavuje na týchto miestach, ktoré sú spomienkou na minulú tragédiu. Podľa legendy dievča zvolilo radšej smrť ako vydaj bez lásky a tak sa na kanoe vrhlo rovno pod masy padajúcej vody. Vtom sa jej telo premenilo na opar z vodnej triešte a vidieť ho za slnečného počasia. Krásu hlučných vôd lákajú davy zvedavcov.
Atrakcie:
Vyhliadková veža ponúka nádherný výhľad, ale i občerstvenie v reštaurácii Skylon, ležiacej 250 metrov nad Niagarskými vodopádmi, kam zabezpečuje dovoz výťah s presklenými stenami.
Loďou pod vodopády: polhodinová prehliadka parníčkom, počas ktorej sú návštevníci kompletne premočení, ale plní nezabudnuteľných dojmov.
Lanovka Niagara Spanish Aero Car (postavená v roku 1913): vstup na ňu umožňuje pohľad z výšky na zúrivo víriace pereje.
Prechádzka za vodopády: 50-metorvý koridor vedie poza vodopády, kde je možno pozorovať padajúcu vodu a pritom cítiť, ako sa chvejú steny tunela.

New Yourk.

Kozmopolitné, pulzujúce veľkomesto s vyše 7 miliónmi obyvateľov najväčšie v Spojených štátoch. Srdce New Yorku tvorí Manhattan, kde sídlia najvýznamnejšie finančné i kultúrne inštitúcie. Na Manhattane sa nachádza finančné centrum Wall Street, námestie Times Square pomenované podľa niekdajšieho sídla redakcie The New York Times, Greenwich Village (štvrť študentov a umelcov), Brodway so svojimi divadlami a mnoho múzeí. Centrálny Manhattan tvorí šachovnica očíslovaných ulíc a tried (avenue). Na 5. avenue sú najelegantnejšie obchody a známy mrakodrap Empire State Building. Na tejto ulici sa tiež nachádza Public Library najväčšia verejná knižnica na svete. Medzi 59. a 110. ulicou leží Central Park.Central Park je miesto oddychu a rekreačného športu. Takmer štyri km štvorcové ponúkajú ideálne možnosti na detské hry, pikniky, konajú sa tu letné koncerty a divadelné predstavenia. Tento park je väčší ako Monacké kniežactvo. Na brehu rieky Hudson sídli jedna z najznámejších univerzít v krajine – Kolumbijská Univerzita.
Na sever od Central Parku sa rozprestiera prevažne černošská štvrť Harlem. Okrem Manhattanu sú ďalšími štyrmi newyorskými štvrťami Brooklyn, Queens (na Long Islande), Bronx a Staten Island. Jediná mestká časť NY, ktorá neleží na ostrove, je Bronx. Jeho hranice určuje rieka Harlem a oddeľuje ho od Manhattanu. V strednom Bronxe sa nachádza známa Zoo, ktorá zaberá južnú časť Bronxparku, kým severnú časť tvorí botanická záhrada. Brooklyn s Manhattanom spája Brooklynský most (pri uvedení do prevádzky v r. 1883 to bol najdlhší visutý most na svete) vedúci ponad East River. Newyorskému prístavu dominuje Socha slobody. Prví Európania priplávali na miesto dnešného New Yorku v r. 1609 a už v r. 1624 kúpili Holanďania od miestnych Indiánov ostrov Manhattan. V roku 1664 sa osady Nový Amsterdam, ktorá tu vznikla zmocnili Angličania a premenovali ju na New York. New York sa nazýva aj „Veľké jablko“. Pôvodne to bol názov tanca a harlemského nočného podniku. Mesto tak začali volať v 30. rokoch 20. storočia džezoví hudobníci. Po roku 1970 sa názov „Veľké jablko“ začal používať pri propagácii mesta.

Socha Slobody.

Socha slobody sa vypína do výšky 93 metrov nad newyorským prístavom, kde podľa slov jej autora "ľudia prvý raz uvidia Nový svet". V parížskej dielni túto najväčšiu kovovú sochu sveta vyrábali vyše 15 rokov. Potom ju rozobrali a previezli cez Atlantik do Ameriky. Pôvabné záhyby jej rúcha nijako neprezrádzajú, že sa vo vnútri skrýva obrovská nosná konštrukcia. Cez telo sochy vedie špirálové schodisko zo 171 schodmi, po ktorom môžete vystúpiť na výhliadkovú plošinu po obvode jej koruny. Ponúka sa odtiaľ nádherný pohľad na veľkolepú panorámu New Yorku a okolitých vodných plôch. Pred vyše storočím práca na obrovskej soche zviedla dohromady dvoch mužov: mladého nadaného sochára a technického novátora, ktorý sa neskôr predstavil stavbou Eiffelovej veže. Myšlienka, aby ľud venoval ľudu Ameriky takýto dar, sa zrodila v lete roku 1865, keď sochár Frédéric Auguste Bartholdi navštívil istého významného francúzskeho historika. "Slobodu osvecujúcu svet" (tak znel úplný názov sochy) chceli odhaliť k stému výročiu americkej nezávislosti, ktorú pomáhali vybojovať aj francúzsky vojaci a zbrane. Jedinečné dielo sa tak malo stať trvalým symbolom priateľstva a spoločných ideálov oboch veľkých národov. Bartholdiho inšpiroval legendárny kolos, gigantická bronzová socha gréckeho boha slnka Hélia. Najprv Bartholdi navrhol a postavil jedenásťmetrový sadrový model. Skutočná socha je štyrikrát vyššia; musela byť dosť pevná, aby odolala zubu času i nepriazni počasia, ale zároveň dosť ľahká , aby sa dala prepraviť do Ameriky. Preto je socha Slobody dutá. Jej plášť stavitelia upevnili na vnútorný rám. Rovnakú techniku použili aj ich antickí predchodcovia pri budovaní rodoského kolosu. Medzitým pracoval Alexandre Gustave Eiffel na vnútornom ráme. Eiffel sa preslávil ako staviteľ skvelých mostov.Socha stála francúzsky ľud 400 000 dolárov. Peniaze však pribúdali pomaly a neostávalo iné než práce na soche často prerušovať. Mohutné rameno, ktoré držalo pochodeň slobody Francúzi dokončili k stým narodeninám Ameriky v roku 1976, ale celú sochu Slobody až v júni roku 1884. Pri nohách sochy ležia pretrhané reťaze otroctva. Kniha v ľavej ruke s nápisom 4. júla 1776 pripomína deklaráciu nezávislosti Spojených štátov a jej heslo "všetci ľudia boli stvorení ako navzájom si rovní". Pochodeň v pravej ruke sochy svieti na cestu slobode. Sedem tŕňov v korune ukazuje na sedem morí.
Socha bola pôvodne hnedá. Za 20 rokov získala zelenú patinu. Takmer sto rokov stála bez opráv. Prvú rekonštrukciu urobili až za prezidenta Ronalda Reagana.
Nejaký čas vládla nad francúzmi a 4. júla, na Ďeň americkej nezávislosti ju formálne prevzal americký veľvyslanec vo francúzsku.