Dostaneme sa tam , keď odbočíme z hlavnej cesty smerujúcej do Považskej Bystrice. Súľovské skaly majú svojich nemých strážcov, ktorí už po tisícročia sledujú dianie v údolí. Každého, kto do Súľova vchádza cez tiesňavy od Jablonového, víta mohutné vyhladované brucho Skalného mnícha.
Na návrh geobotanika Jaromíra Klinku a geológa Dimitrija Andrusova sa Súľovské skaly stali jedným z prvých chránených území na Slovensku. Právne sa tento stav dosiahol až v roku 1973. Dnes sú Súľovské skaly národnou prírodnou rezerváciou.
Súľovská vrchovina je jednou zo 6 horských skupín pohoria Strážovské vrchy, článku reťaze vysokotatranského oblúka jadrových pohorí. Bradlá manínov sú cudzími elementmi akoby pripojené ku Strážovským vrchom. Jadrom Súľovskej vrchoviny je súľovské antiklinálne pásmo.
Súľovské súvrsvie je súbor zlepencov, pieskovcov, vápencov a dolomitických pieskovcov, prípadne s vložkami flyšovej povahy. toto prostredie vzniklo v morskom prostredí. „ Súľovský zlepenec je útvarom morským ( ANDRUSOV in ANDRUSOV – KUTHAN 1944 ), resp. deloidným (CHMELNÍK in BUDAY a kol. 1967). Paleontologicky je takmer úplne sterilný; známe sú len ojedinelé nálezy numulitov.
Zrnitosť zlepencov je mimoriadne kolísavá. Najčastejšie je zlepenec s prevahou okruhliakov 1 – 5 cm. Osobitnými formami sú tzv. balvanovité zlepence.
Rozmanitosťou druhov, členitosťou reliéfu a bohatstvom geomorfologických javov na pomerne malom území sú Súľovské skaly jedinečnou ozdobou Považia. Budujú ich prevažne súľovské zlepence, len izolovane sa objavujú bloky vápencov. Súvrstvia sedimentov dosahujú miestami mocnosť viac ako 500m. Pôsobením vonkajších činiteľov ( mrazu, slnka, vetra, vody ) sa zlepence rozpadávajú a vytvárajú zaujímavé skalné veže, hríby, okná brány, rebrá, ihly a jaskyne. Skalné oká patria medzi najpozoruhodnejším úkazom Súľovských skál. Príroda tu demonštruje svoju obrovskú silu, keď z vnútra tvrdých zlepencových hornín je schopná vyerodovať mäkšie horniny. Deje sa tak väčšinou na miestach oslabených tektonickými poruchami. Tak vznikli aj najznámejšie okná Súľova – Gotická brána, Brána na Šlopoch, či Obrovská brána. Pod skalami Roháča neďaleko Obrovskej brány v doline Šarkance môžeme navštíviť najväčšiu súľovskú jaskyňu Šarkaniu dieru. Puklinová jaskyňa dlhá 60m vznikla mechanickým rozpadom vápnitého zlepenca. Archeologické vykopávky v 30. rokoch minulého storočia priniesli nálezy kostí jaskynného medveďa, úlomky železných nástrojov a keramických nádob lengyelskej kultúry, datované do eneolitu – neskorej doby kamennej.
Zaujímavá je aj inverzia reliéfu Súľovskej kotliny. Stred kotliny bol pôvodne horský masív. Keďže ho budovali mäkšie horniny, ako pieskovce, sliene, slienité a ílovité bridlice , postupným zahlbovaním a rýchlejším zvetrávaním jadra oproti tvrdšej zlepencovej klembe vznikla dnešná podoba kotliny. Zlepencový vývoj v tejto oblasti možno sledovať v niekoľkých pruhoch: Ovčiarsko – Súľovská úžina – Prečín – Podskalie, Ovčiarsko – Žibrid – Starý Háj – Svinné Chlievy a Lietava – kóta Vardovňa. Slapšie sú vyvinuté v pruhu pri Počarovej, pri juhovýchodnom okraji Domanížskej kotliny a Rajeckej oblasti (CHMELNÍK in BUDAY a kol. 1967). Na stavbe územia majú podiel útvory mezozoika, paleogénu a kvartéru. Z najznámejších bradiel je bradlo nad obcou Súľov, ktorého séria patrí do liasu ( ANDRUSOV in ANDRUSOV – KUTHAN 1944); patrí k nej:
- Lotharing – 5-40 cm mocné ľavicovité, svetlé až tmavosivé vápence z rohovcovitými konkréciami
- Stredný lias – bledoružové až sivé nevrstevnaté vápence, prechádzajúce do ružového krinoidového vápenca so žilkami druhotného kalcitu bez fosílii. rovnako k strednému liasu patria aj čisté svetlé vápence nad polesím Súľov. Mezozoikum krížňanskej série - je tvorené polohami slieňov a súčasne sa v nich objavujú lavice tmavosivých vápencov Krieda bradlového obalu - je vyvinutý v podobe sférosiderovitých slieňov ( ŠTÚR 1860)
- Cenoman – je vyvinutý v podobe hrubolavicovitých pieskovcov, modrosivých, zvetrávajúcich do žltosiva; sú stredne až hrubozrnné
- Stredný senon – tvoria takmer výlučne upohlávske zlepence; ich okrúhliakové zloženie je pestré (vápnité pieskovce, vápence, radiolarity ...)
- Vrchný senon – je vyvinutý v podobe červených, zelených a sivých slieňov – tzv. púchovských ( pôvodne „ihrištských“ – D. ŠTÚR 1860)
- Centrálnokarpatský paleogén – patrí k tzv. bazálnemu súľovskému súvrstviu stredoslovenského vývoja
Najstaršie a zároveň najbizarnejšie skalné útvary Súľova možno vidieť nad najužším miestom tiesňavy. Ich bohaté zoskupenie nad krátkou dolinkou Vinice nesie nevedno prečo názov Malý a Veľký Pezínok, aj keď s pestovaním vínnej révy nemá veľa spoločného.
Severný okraj národnej prírodnej rezervácie skrýva ďalší skvost Súľovských skál. Je ním 15 metrov vysoký Hlbocký vodopád. Potôčik predierajúci sa najprv úzkym kaňonom, padá niekoľkými kaskádami až na dno kotliny. Ako každý vodopád, aj tento je najkrajší na jar, keď topiace sa snehy napoja jeho koryto množstvom kloktajúcej vody.
Je to kraj plný krás a prekvapení, ktoré sa nedajú spoznať za pár okamžikov. Súľovské skaly dokážu pozorného turistu pohltiť na dlho a zanechať v ňom kus svojej krásy. Veď nečudo, že aj filmári využili tú krásu pri natáčaní rozprávok a filmov.
