Pieninský národný park

PIENINSKÝ NÁRODNÝ PARK

Rozloha: na území SR: 2125 ha
na území Poľska: 2231 ha
Dátum vyhlásenia: 16.1.1967
Prvý národný park bol vyhlásený v Poľsku už roku 1930, ale hranice sa ustálili až roku 1932 na ploche 733 ha. Dňa 17.7.1932 otvorili Slováci v Červenom kláštore „Slovenskú prírodnú rezerváciu v Pieninách“ na rozlohe 423 ha. Bola to svojho druhu prvá medzinárodná rezervácia v Európe. Druhá svetová vojna prerušila spoluprácu. Poliaci znovu potvrdili Pieniński Park Narodowy v októbri1954, jeho dnešná rozloha je 2231 ha. Na našom území bola rezervácia najprv súčasťou TANAPu. 16.1.1967 bolo územie na rozlohe 2125 ha v katastroch obcí Červený Kláštor, Haligovce, Lechnica, Lesnica a Veľký Lipník vyhlásené za Pieninský národný park (PIENAP). Geomorfologické členenie:
V treťohorách sa na severnej strane Karpát rozlievalo more. Z hornín, ktoré sa denudáciou ukladali na jeho dne, vznikli koncom treťohôr mohutným vrásnením flyšové pohoria. Pieniny sú súčasťou karpatského bradlového pásma; tvoria ho druhohorné jurské vápence, ktoré pri horotvorných procesoch koncom starších treťohôr boli zvrásnené do flyšu a vyerodované z mäkkých bridlíc. Majú zložitú geologickú stavbu a svojráznu morfológiu, ktoré dávajú krajine atraktívny, scenericky pôsobivý ráz.
Územie vybudovali tri skupiny hornín:
1. Bradlá – vytvárajú ich tvrdé odolné jurské a kriedové série, vápence, rohovce a sčasti menej odolné bridlice a zlepence.
2. Bradlový obal – tvoria ho mäkké neodolné vrchnokriedové a paleogénne bridlice, pieskovce a zlepence.
3. Subtatranská séria – odolné tvrdé horniny Haligovských skál so silne krasovatejúcimi vápencami, dolomitickými vápencami a zlepencami. Povrchové tvary vznikli práve prekrývaním sa uvedených druhov hornín, a tak sa na malej ploche územia NP striedajú skalné útesy, sutiny a tiesňavy s miernejšími a širšími dolinami. Dosahuje nadmorské výšky od 429 m.n.m (Dunajec) do 899 m.n.m (Šľachovky).

Hydrologické pomery:
Územie PIENAPu a celého Zamaguria odvodňuje rieka Dunajec, ktorá spolu s Popradom tvorí jedinú riečnu sústavu na Slovensku odtekajúcu do Baltského mora. Povodie Dunajca má 1487 km2, z toho na našom území iba 256 km2, čo je 17,2%.
Spoločnou pohraničnou riekou sa stáva pri obci Lysá nad Dunajcom, kde vytvára štátnu hranicu v dĺžke 21 km a od obce Červený Kláštor v dĺžke 9 km aj hranicu NP.

V úseku medzi Czorsztynom a Červeným Kláštorom tečie širším údolím, ktoré na úseku medzi Červeným Kláštorom a Lesnicou prechádza do hlbokej prielomovej doliny v dĺžke 8,5 km. Vytvoril ju Dunajec svojou činnosťou vo vápencových horninách od druhohôr až dodnes. Prielom Dunajca patrí k prírodovedecky najzaujímavejším a najhodnotnejším častiam PIENAPu. Dunajec tu v kaňone vytvára štyri hlboké stlačené meandre, po oboch stranách lemované skalnými bralami a vežičkami, ktoré striedajú skalné sutiny a súvislejšie komplexy zmiešaného lesa. Dunajec sa zaraďuje medzi najčistejšie rieky. Na území Slovenska má vysokohorský hydrologický režim. To znamená, že maximálny stav vody v letnom období je priemerne do 320 cm a najnižší od januára do marca: 185 – 195 cm. Priemerný letný prietok je 13,50 m3/sek.
V PIENAPe je málo prameňov podzemných vôd, pretože Dunajec preteká cez flyšové oblasti, ktoré tvoria ťažko priepustné a nepriepustné horniny. Oblasť je pomerne chudobná na minerálne pramene. Jediný zdroj minerálnej vody je priamo v Červenom Kláštore, kde vyviera zemitá sírna glauberova voda s teplotou 10°C. Využitie má len miestny význam.

Klimatické pomery:
Pieninský národný park leží v mierne teplej oblasti, v mierne teplom, vlhkom úseku s chladnou zimou. V oblasti Pienin prevládajú západné až severozápadné vetry ( 46%). Ich priemerná rýchlosť je 3,1 – 4,5 m/sek. Malú aktivitu majú severovýchodné až juhovýchodné vetry, ktoré predstavujú len 5.5% a majú priemernú rýchlosť 3,0 m/sek. Cirkulácia vzduchu je najväčšia od októbra do marca, najmenšia od mája do septembra. Priemerná ročná teplota v okolí Dunajca je asi 6,5°C, na ostatnom území sa mení podľa nadmorskej výšky. Počas roka sú najnižšie priemerné ročné teploty v januári a februári od –6,7 do –5,2°C. Absolútne minimá sa vyskytujú od decembra do februára. Najnižšia teplota dosiahla –36,3°C. Najvyššia priemerná mesačná teplota pripadá na júl a pohybuje sa od 13,7 do 16,4°C. Absolútne maximá sa vyskytujú od júna do augusta – s maximom 34,7°C. Prvé mrazy bývajú okolo 25. septembra a posledné približne 20. mája. V zime býva 36 – 44 dní, keď teplota vzduchu klesne pod –10°C, a v lete 22 – 27 dní, keď teplota vystúpi nad 25°C. Priemerná ročná vlhkosť na území sa pohybuje od 79 do 82%, s najvyššími hodnotami v zime a najnižšími hodnotami v lete. Medzi časté úkazy patria hmly. Počas roka sa tu vyskytuje 56 – 70 dní s hmlou. Najhmlistejšie mesiace sú august až október.

Celá oblasť Pienin leží v dosahu dažďového tieňa a charakterizujú ju pomerne nízke úhrny zrážok, výška ktorých je v rozmedzí od 690 do 850 mm ročne, s minimom v zime a maximom v júni – júli.

Flóra Pieninského národného parku:
Rastlinstvo je druhovo bohaté a pestré. Podmieňuje to jednak vápencové podložie, veľká členitosť územia, a tým veľké mikroklimatické rozdiely, jednak blízkosť Belanských Tatier, čo uľahčovalo migráciu druhov do Pienin. Napokon stredná nadmorská výška, najmä pri zmenách klímy v poľadovej dobe, pri takej veľkej členitosti povrchu vyhovovala nielen nížinným , ale aj horským druhom.
Máme tri základné druhy rastlinných spoločenstiev: severné strany pohoria, južné svahy pohoria a samostatnú skupinu tvorí dolina Dunajca a priliehajúce nivné lesy. Pieniny nikdy neboli zaľadnené, a preto sa stali miestom výskytu vzácnych rastlín. Izolovanosť pohoria spôsobila, že sa tu vyvinuli pieninské endemity (druhy rastúce iba v tejto oblasti) a zároveň sa udržali druhy z dávnych dôb, ktoré tu majú veľmi izolované lokality. Najpozoruhodnejší endemický druh je králik Zawadského, je veľmi podobný sibírskemu druhu, a preto ho niektorí botanici považujú za identický, iní za odlišný. Medzi relikty doby predľadovej ako vzácnosť patrí borievka netata – chvojka kláštorská. U nás sa vyskytuje na nedostupných vápencových strminách Siedmich mníchov a Kače. Rebrica pyrenejsko–sibírska sa zo Slovenska udáva len z Pienin. Zo západokarpatských endemitov sa uvádza soldanelka karpatská, bodliak laločnatý, peniažtek lesný karpatský. Z karpatských endemitov to sú materina dúška sudetská, z karpatských subendemitov kurička Kitaibelova, kostihoj srdcovitý, nevädza mäkká. Z karpatsko – panónskych endemitov sa uvádza bodliak kopcový. Pieniny majú podobné rastlinstvo s Nízkymi Tatrami. Niektoré druhy sa sem zrejme splavili z Tatier, napríklad rožec tatranský. Z horských druhov tu rastú očianka soľnohradská, astra alpínska, horec jarný. Z teplomilných druhov tu rastie silenka hájna, nátržnik priamy, škarda odhryznutá.
Zo vzácnejších druhov sa uvádza čarovník alpínsky, plamienok alpínsky.
Vyskytujú sa tu zmiešané lesy (jedľa + buk), lokálny výskyt jedlín a smrečín. Značne rozšírenie smreka je však druhotné, a takisto ako porasty smrekovca a borovice. Na južných svahoch sú porasty lipy malolistej. Zastúpenie tu majú napríklad aj lieska obyčajná, javor mliečny, svíb krvavý, jarabiny vtáčia. Na vlhkých lúkach sa vyskytujú napr. praslička močiarna, páperník úzkolistý, iskerník prudký. Na mezofilných lúkach sa vyskytujú napr. nátržník rovný, ďatelina lúčna, králik biely. Zaujímavé sú aj porasty na štrkoviskách Dunajca. Tu prevládajú napr.

praslička pestrá, turica ostrá, komonica biela.

Fauna Pieninského národného parku:
Vďaka dobrým klimatickým podmienkam sa tu vyskytuje bohatá fauna. Napríklad len motýľov sa tu vyskytuje 766 druhov, mäkkýšov 99 druhov a stavovcov viac ako 200 druhov. Dôkazom faunistickej jedinečnosti Pienin je výskyt viacerých endemických druhov, napr. kobylky pieninskej, mucha bystruša, červ – hlístovec, ktoré sa vyskytujú len na tomto území. Vďaka izolovanosti sa tu vyskytujú živočíchy, ktoré sa tu udržali od treťohôr, ale aj od dôb ľadových. Medzi ne patria napr. slimáky, jasoň červenooký, orešnica perlavá, piskor vrchovský. V pestrej palete pieninských biotopov má svoje miesto špecifický biotop skál, skalných stien, sutín, vápencovych brál, kde žije skaliar pestrý, vzácne sa tu vyskytuje murárik červrnokrídly, na neprístupných miestach hniezdia krkavce obyčajné, výr skalný, sokol lastovičiar. K zaujímavým biotopom patria skalné dutiny a jaskyne Haligovských skál, predovšetkým jaskyňa Aksamitka. V jej pdzemných priestoroch zimujú početné kolónie rôznych druhov netopierov, spomedzi ktorých je najvzácnejší lietavec sťahovavý. Živočíchy viazané na vodu sa vyskytujú v na vodnom toku Dunajca, v jeho prítokoch a brehových porastoch. Z rýb sa tu vyskytujú druhy lipňového pásma. Dominuje lieň obyčajný, pstruh potočný a umelo vysadená hlavátka obyčajná. Čistotou vodných tokov indikuje množstvo hmyzu – vážok, podeniek a potočníkov. Svoje vývojové štádia prežívajú v stojatých vodách a mladých vodných nádržiach obojživelníky – mloky a žaby: skokan hnedý, salamandra škvrnitá a ropucha zelená. V tesnej blízkosti vôd hniezdia vtáky, napr. kalužiačik malý, trasochvost biely, kačica divá, miestami vzácky rybárik obyčajný. V pobrežných porastoch i priamo vo vode loví užovka obyčajná, hryzec vodný a niekoľko párov vydry riečnej. Rozsiahlejšie lesné porasty poskytujú domov pre lesnú faunu. Hniezdia tu mnohé druhy spevavého vtáctva. Staré vysoké stromy osídľuje bocian čierny, orol krikľavý, jastrab veľký, sova dlhochvostá. Na zemi hniezdi sluka hôrna, jariabok hôrny. V Pieninských lesoch žijú aj niektoré druhy poľovnej zveri, napr. jeleň obyčajný, srnec hôrny, sviňa divá, zo šeliem líška obyčajná, mačka divá, vzácne rys ostrovid a prechodne sa objaví aj vlk.



Vplyv človeka na prírodu Pienin:
Obyvateľstvo premieňalo lesy na pasienky a poľnohospodársku činnosť. Negatívne vplývali aj na drevinné a výškové zloženie lesov v tejto oblasti. V dôsledku túlavého spôsobu ťažby, ktorý je badateľný v oblastiach nezasiahnutých neskorším holorubným hospodárstvom, vznikli výškovo a vekovo diferencované drevinové porasty.

Súčasný stav ochrany v PIENAPe:
Súčasťou Pieninského národného parku od roku 1967 sa stali:
1. Štátna prírodná rezervácia Pieniny – Prielom Dunajca, s rozlohou 362,7 ha, ktorá patrí k prírodovedecky zaujímavejším a najhodnotnejším častiam národného parku. Rieka Dunajec tu v úzkom kaňone vyhĺbila štyri stlačené meandre, ktoré spolu so zaujímavým modelovaním krajiny, vytvárajú vzácny klenot.
2. Chránený prírodný výtvor Prielom Lesnického potoka – Kače s rozlohou 29,53 ha. Lesné komplexy nahradila skalná úžina, ktorá sa vyznačuje aj odlišným zastúpením rastlinných druhov.
3. Chránený prírodný výtvor Haligovské skaly, s rozlohou 80,79 ha, ktoré predstavujú komplex brál vystupujúcich vplyvom erózie vody z flyšového obalu a vytvárajú tak vysokohodnotnú krajinnú dominantu s mnohými botanickými a zoologickými zvláštnosťami. Súčasťou je aj jaskyňa Aksamitka, vyhlásená roku 1979.


použitá literatúra:
Spišská Magura, Pieniny – turistický sprievodca ČSSR, Šport 1980
Flóra a fauna Pieninského národného parku – Obzor 1987
Názvy chránených území Slovenskej socialistickej republiky – Bratislava 1985.