- otvor v zemskej kôre, ktorým sa na povrch tlačí láva (roztavené horniny či magma), sprevádzaná plynmi a sopečným popolom. Aktívne sopky ležia spravidla na rozhraní dvoch litosférických dosiek; ich fungovanie vysvetľuje teória doskovej tektoniky. Tvar sopky je daný zložením lávy, ktorá z nej vyteká. Na Havaji dochádza k veľmi pokojným erupciám, pri ktorých zo sopky pomaly vyteká veľmi riedka láva s nízkym obsahom kremeňa a rozlieva sa po rozsiahlej oblasti. Výbuchy sopky Stromboli, ktorá leží na sever od Sicílie a japonskej sopky Fidži sú prudšie; zo sopky pri takej erupcii vylietava popol a vyteká hustejšia láva s vysokým obsahom kremeňa. Výsledkom je typický sopečný kužeľ so strmými svahmi. Niektoré erupcie sú mimoriadne prudké; napríklad pri výbuchu sopky St. Helens v americkom štáte Washington z r. 1980 a filipínskej sopky Pinatubo r. 1991 do vzduchu zo sopečného otvoru okrem lávy, popola a oblakov sopečných plynov vyletovali dokonca celé balvany. Tieto dva výbuchy prispeli k globálnemu otepľovaniu (horúci vzduch sa nemohol dostať preč od zemského povrchu) a k ďalším dlhodobým klimatickým zmenám. Pri prudkých vulkanických erupciách sa vychrlí celý vnútrajšok sopky a prepadnutím vznikne kráter. Kráter širší ako jeden kilometer sa nazýva kaldera. Lávové kopuly vznikajú, keď je láva taká hustá, že neodteká a hromadí sa okolo otvoru. Niekedy láva vyteká z dlhých úzkych puklín a tečie aj niekoľko kilometrov. Výbuch sopky na indonézskom ostrove Krakatau, ktorý sa odohral v r. 1883, bol 26-krát silnejší ako test najmohutnejšej vodíkovej bomby.