Južná Afrika je dnes demokratickou krajinou, časť belochov sa odsťahovala do Európy, Severnej Ameriky, či Austrálie, ale väčšina zostala. Údaje o emigrácii v 90. rokoch sa značne líšia; za najpravdepodobnejšie možno považovať odhad asi 10 000 vysťahovaných belochov v priemere za rok (roku 1996 žilo v JAR 4,4 mil. belochov). Černošské rezervácie boli zrušené, mnohí černosi sa sťahujú do miest, kde sa však sami rozdeľujú podľa kmeňovej príslušnosti. Pri mestách tak vznikajú tzv. townships (Soweto pri Johannesburgu), mestské prívesky bez kanalizácie, elektriny a vodovodu. Oblasti, do ktorých sa bojí vkročiť aj polícia a kde na podporu zníženia kriminality boli postavené vysoké stožiare, z ktorých celú noc svietia halogénové svetlá.
Prvotný strach a obava z čiernej väčšiny striedajú prvé vzájomné kontakty. Černosi vstupujú tam, kde predtým nesmeli, belosi tam, kde sa predtým báli čo i len nahliadnuť. Kriminalita je stále obrovská, ale v posledných rokoch sa ju darí znižovať a dá sa povedať, že sa týka len určitých oblastí. Černosi sa musia naučiť, že zabitie belocha alebo černocha je vražda a nie boj za slobodu alebo zneškodnenie zradcu. Mnohým bojovníkom za slobodu, ktorí predtým odmietali školu, dnes pri hľadaní zamestnania chýba vzdelanie. V dobe sankcií OSN sa JAR stala sebestačnou vo všetkých mysliteľných produktoch hospodárskej sféry. Dnes, po zrušení sankcií, môže všetko zúžitkovať vývozom do celého sveta. Belosi sa ešte nezbavili úplne určitého pocitu nadradenosti voči ostatnému obyvateľstvu. Obyčajný černoch sa však v Južnej Afrike stále chová k belochovi ako k svojmu pánovi, na rozdiel od susedných štátov, kde tento neprimeraný rešpekt dávno zmizol.
