VLKOLÍNEC

Obec Vlkolínec sa nachádza neďaleko mesta Ružomberok, je mestskou časťou Ružomberka, /Liptovské múzeum v Ružomberku/ v nadmorskej výške 718 m. vo vnútorných Západných Karpatoch, v pohorí Veľká Fatra, vo výške 718 m.n.m., pod vrchom Sidorovo.

- má rozlohu 797 ha, zastavaná časť s drevenou architektúrou horského a podhorského typu severného stredného Slovenska, podstatnú časť chránených objektov tvoria drevenice respektíve hospodárske dvory (usadlosti)
- živá obec je obývanou obcou so stálymi obyvateľmi a "chalupármi", majiteľmi dreveníc, sezónne prebývajúcimi vo Vlkolínci. - trvalo obývaná obec, v súčasnosti s 29 obyvateľmi v 18 domoch z celkového počtu 55 domov.

Je pamiatková rezervácia ľudovej architektúry, ktorá bola Slovenskou vládou roku 1977 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu s cieľom trvalo chrániť kultúrne hodnoty tejto lokality a ako neporušený sídelný celok, ktorý z hľadiska rovnorodosti nemá porovnateľný súbor domov v rámci stredoeurópskeho územia bol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva, (výbor svetového dedičstva UNESCO schválil zápis Vlkolínca 11. decembra 1993.

Jedna z povestí hovorí, že názov obce Vlkolínec je odvodený od výskytu vlkov v tejto lokalite; znakom obce je (bola) heraldická ruža s ihličnatým stromom na pažiti. Pravdepodobne prvá písomná zmienka o obci Vlkolínec je z roku 1376, keď sa spomína ako jedna z častí mesta "ulíc" Ružomberka. Vlkolínec bol sedliacko - želiarskou obcou. V roku 1625 mala obec Vlkolínec 4 sedliacke usadlosti a 5 želiarskych domácností.

Ľudová architektúra Vlkolínca je typická pre horské usadlosti, drevené zrubové domy vrchárskeho typu s omietkou pastelových farieb (biela, modrá, svetlo-okrová), strechy pokrýva drevený šindeľ. Obec Vlkolínec predstavuje najzachovalejší a najucelenejší urbanistický celok pôvodných ľudových stavieb v strednej Európe. Vďaka periférnej polohe zostal zachovaný nielen historický charakter sídla Vlkolínec a okolitej prírody, ale aj vonkajší vzhľad objektov i vnútorné usporiadanie väčšiny domov.

Výnimočnosťou Vlkolínca je zachovaná drevená architektúra. V obci sa zachovalo vyše 40 drevených domčekov zo 16. až 19. storočia a všetky vyzerajú ako jeden. Prvá zmienka pochádza z roku 1376. Najviac obyvateľov mala obec v 18. storočí (280), a dnes tu žije len okolo 20 obyvateľov. Vlkolínec poznačili roku 1944 vojnové udalosti a časť obce vyhorela. V roku 1977 bol Vlkolínec vyhlásený za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Významným rokom v histórii Vlkolínca bol rok 1993, kedy bol zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Dominantou tejto rázovitej dedinky je zrubová zvonica z roku 1770 z vonkajšej strany obitá šindľom. Ďalej sa tu nachádza aj murovaný kostolík Navštívenia Panny Márie z roku 1875, zrubová studňa (z r. 1860) s hĺbkou 13m, a muzeálny objekt - Roľnícky dom s expozíciou pôvodného bývania a informačné stredisko. Roľnícky dom – je súčasťou Liptovského múzea, patrí do súboru zachovaných dvoj- a trojpriestorových zrubových domov, ktoré predstavujú typické stavby regionálnej architektúry v severnej časti stredného Slovenska. Roľnícky trojpriestorový zrubový dom č. 15 bol vybudovaný v roku 1886. Zachované pôvodné vnútorné členenie domu a zariadenie interiéru poskytuje obraz o spôsobe života obyvateľov domu i celej obce v prvých desaťročiach 20.-teho storočia - v tesnej blízkosti kostola je obecný cintorín so zachovalými kamennými a kovovými náhrobnými krížmi.

Obyvatelia obce Vlkolínec sa v minulosti zaoberali poľnohospodárstvom pastierstvom a salašníctvom, chovom dobytka (ovce), a drevorubačstvom ale aj včelárstvom. Práca s drevom bola typickou prácou mužov, ktorí svojpomocne stavali svoje domy.
V súčasnosti je obec Vlkolínec stále živá s počtom obyvateľov 35 stálych, ktorí bývajú v 18-tich domoch z celkového počtu 55 domov. Ostatné obydlia vo Vlkolínci v prevažnej miere využívajú ľudia z celého Slovenska ako chalupy na rekreáciu. Pre návštevníkov Vlkolínca slúži galéria a informačné centrum (044/4321023).