Bolívijské masové hnutie požadovalo viac, než len odchod prezidenta Gonzála Sáncheza de Lozadu, prezývaného Goni. Hlavnými požiadavkami davov bolo totiž zastavenie privatizácie, zrušenie zákonov na podporu zahraničných investícií a sformovanie nového Ústavného zhromaždenia.

Prečítajme si tie slová ešte raz: „zastavenie privatizácie“… „zrušenie podpory zahraničných investícií“… Nič nám to nepripomína?

Určite áno. Bolívia povstala proti presne tomu druhu politiky, ktorý sa u nás vydáva za recept na spásu krajiny. Tie isté „reformy", ktoré u nás ľudia prijímajú takmer bez slovka odporu, priviedli Bolíviu až na pokraj občianskej vojny. Čo teda vysvetľuje rozdiel medzi bolívijskou mobilizáciou a slovenskou pasivitou?

Príčin bude iste mnoho a všetky by vedel popísať len kolektív odborníkov na latinskoamerickú či indiánsku kultúru. Jedným z dôvodov však iste bude i to, že neoliberálne „otvorenie“, ktoré sa na Slovensku v plnej sile uplatňuje až od nástupu druhej Dzurindovej vlády, sa v Bolívii začalo už v roku 1985.

Hlavným zdrojom bolívijských príjmov boli vtedy cínové bane, ktoré sa za babku odpredali nadnárodným korporáciám. Štátne podniky, ktoré boli základom národného hospodárstva a jeho sociálnych programov, boli sprivatizované. Inými slovami - poznáme to.

Hlboko ironické pritom je, že prezident, ktorý v roku 1985 tento program presadil, stál na čele vlády aj tridsať rokov predtým – v revolučnom období, keď sa znárodňovalo a sociálna infraštruktúra zavádzala.

Je to možno najvýraznejší, ale nie jediný takýto prípad z krajín Tretieho sveta. Vzdať sa svojho pôvodného programu, otočiť o stoosemdesiat stupňov – to je bežná cena, ktorú si páni tohto sveta vyžadujú za prístup k „moci“. Príklad tohto druhu máme možnosť sledovať aj dnes u nás. Ťažko povedať, ako je to s obrátením Vladimíra Mečiara na demokratickú vieru. No takmer naisto môžeme očakávať, že jeho prípadná ďalšia vláda už na rozdiel od niekdajších stavať hrádze zahraničnému kapitálu nebude. Ak sa postoj zahraničia k jeho dnes „demokratickej“ – lebo pravicovej – Ľudovej strane niekedy zmení, nebude to vďaka jeho novonadobudnutej tolerantnosti, ale vďaka tomu, že v oblasti predaja majetku tomu istému zahraničiu už dávno nie je hrozivým vlkom, ale iba krotkým baránkom.

Žobrák, ktorý rozdáva zlaté poklady

Dnešná kríza v Bolívii dostala meno „vojna o plyn“. Vyvolal ju totiž vládny plán na vývoz zemného plynu do USA, kontrolovaný konzorciom nadnárodných spoločností – napríklad British Gas, Pan American Energy, alebo British Petroleum.

„Bolívia má zemného plynu obrovské zásoby. No ako ich využiť a kto z toho bude mať prospech – o to sa v krajine vedú ostré politické spory. A z veľmi dobrého dôvodu. Bolívia zažila cyklus vývozu neobnoviteľných prírodných zdrojov už trikrát. V 19. storočí to bolo najprv striebro, potom guáno a guma, a v 20. storočí zase cín. Tieto vývozne cykly však nikdy nepoložili základy pre prosperujúcu, produktívnu a spravodlivú spoločnosť. Naopak, Bolívia je jednou z najchudobnejších a najnespravodlivejších spoločností v Latinskej Amerike. Bolívijčania sa teda oprávnene pýtajú – „Ako z tohto ďalšieho kola vývozu neobnoviteľného zdroja urobiť základ naozajstného rozvoja?“ (analytik Tom Kruse)

V dôsledku privatizácie a zákonov o súkromných investíciách doteraz získala Bolívia zo svojho zemného plynu len malý prospech. Do Brazílie vyváža plyn v cene vyše miliardy dolárov – no bolívijská vláda z toho má len deväťdesiat miliónov. Predaj plynu do USA jej oveľa väčšie zdroje neprinesie.

Väčšinu z 8,5 milióna obyvateľov Bolívie tvoria Indiáni – 23% sú Aymarovia, 27% Kečuovia. A aymarskí Indiáni sú aj chrbticou masového nenásilného hnutia. Už v rokoch 1999-2000 sa bolívijskému hnutiu nižších vrstiev podarilo v meste Cochabamba zastaviť privatizáciu vodární. Dnešný konflikt je pokračovaním masovej mobilizácie, ktorá sa odohrala začiatkom tohto roka. Roľnícke hnutie vtedy požadovalo koniec programu klčovania koky, zavrhnutie dohody o medziamerickom voľnom obchode (FTAA), znovuznárodnenie a koniec privatizácie. Vtedy sa bezpečnostný aparát štátu takmer rozdelil, no nakoniec podporil vládu a hnutie potlačil. 20 ľudí bolo vtedy zabitých a mnoho ďalších zranených.

Hnutie odporu proti predaju plynu do USA narazilo na tvrdé represie aj teraz. Jeden masaker sa odohral už v septembri a za posledných niekoľko týždňov zabila polícia a bezpečnostné sily desiatky ďalších. Za posledný mesiac zahynulo, ako sme už spomenuli, takmer 60 ľudí, skoro všetci guľkami bezpečnostných síl.

Zakážme piť kávu!

Bolívia sa dostala do varu čiastočne v dôsledku protidrogovej politiky USA. Listy koky sú vďaka svojej výživnej hodnote v Bolívii i celej oblasti Ánd kľúčovou plodinou už celé stáročia. V priebehu storočí banskej ťažby pomáhalo žuvanie koky baníkom prežiť náročné vysokohorské podmienky. Žuvanie týchto listov je v andských krajinách podobným kultúrnym zvykom, ako je u nás spotreba inej všeobecne prijímanej drogy – konkrétne, pitie kávy.

Po nárazovom vstupe neoliberalizmu sa z koky stala jediná plodina, ktorá roľníkom umožňovala prežiť. Iné totiž na trhu nemali primeranú cenu a dotácie, ktoré kedysi existovali, boli zrušené.