Estónsko, najsevernejšie položený z pobaltských štátov, znovu získalo nezávislosť od Sovietskeho zväzu v roku 1991. Je to prevažne rovinatá krajina na východnom pobreží Baltského mora s mnohými jazerami a ostrovmi. Veľkú časť územia pokrývajú polia a lesy.
Estónčina je úzko prepojená s fínčinou, ale vôbec sa nepodobá na jazyky ďalších pobaltských republík Lotyšska a Litvy, ani na ruštinu. Asi štvrtina obyvateľstva je ruského pôvodu.
Hlavné mesto Tallin je jedným z najlepšie zachovaných stredovekých miest v Európe. Cestovný ruch tvorí 15% estónskeho HDP. Hlavné hospodárske odvetvia sú strojárstvo, potravinársky priemysel, kovovýroba, chemický a drevársky priemysel.
V priebehu dejín ovplyvnili estónsku kuchyňu mnohé iné národy, ktoré v tých časoch vládli v oblasti - Dáni, Nemci, Švédi, Poliaci či Rusi. K tradičným jedlám patrí nakladaný úhor, krvavnička a kapustnica s bravčovým mäsom.
Medzi známymi Estóncami vyniká spisovateľ Jaan Kross, ktorého dielo bolo preložené do 20 jazykov, autor národného eposu (Kalevipoeg) Friedrich Reinhold Kreutzwald, a spisovateľ, režisér, diplomat a politik Lennart Meri.
Dejny:
Prvá možnosť na osídlenie Estónska sa naskytla, keď približne pred 11 000 - 13 000 rokmi z územia ustúpil kontinentálny ľadovec. Najstaršie známe osídlenie v Estónsku bolo objavené pozdĺž rieky Pärnu, v blízkosti mestečka Sindi (pri dedine Pulli na pravom brehu rieky Pärnu). Toto sídlisko vzniklo niekedy v 8. tisícročí pred Kr.
Estónsko prijalo kresťanstvo po dobytí južnej časti Estónska nemeckým križiackym rádom mečových bratov a severnej časti Dánskom. Reformáciou sa kresťanské obyvateľstvo ďalej vyprofilovalo a prijalo luteranizmus.
Celé Estónsko padlo do područia západných krajín v roku 1227, keď rád nemeckých rytierov získal kontrolu nad ostrovom Saaremaa. Okrem križiakov a Dánov bolo Estónsko postupne v područí Švédska, Poľska a nakoniec Ruska (od roku 1710 de facto a od roku 1721 aj de jure - Nystadská zmluva). Šľachta a vyššia trieda bola až do roku 1918 z prevažnej väčšiny nemeckej národnosti. V priebehu druhej svetovej vojny (konkrétne: na jeseň roku 1939) rozhodol Hitler o vysťahovaní pobaltských Nemcov z Estónska. Väčšina z nich poslúchla a do konca roku bolo do Nemecka presťahovaných cca. 14 000 ľudí. Zvyšok vysťahoval po vojne Stalin.
Po páde cárskeho Ruska, v dôsledku Októbrovej revolúcie vyhlásilo Estónsko 24. februára 1918 nezávislosť, čo sa nestretlo s pochopením na ruskej strane. Nasledovala vojna za nezávislosť, ktorá skončila víťazstvom estónskych síl, čo bolo potvrdené zmluvou z Tartu podpísanej 2. februára 1920. Estónsko si udržalo nezávislosť 22 rokov. Po väčšinu tohto času bolo parlamentnou demokraciou, v rokoch 1934-1938 vládol krajine autoritársky režim Konstantina Pätsa. Národný parlament Riigikogu bol volený občanmi staršími ako 18 rokov. Na základe tzv. tajného dodatku paktu Ribbentrop-Molotov uzavretého medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom bola krajina v júni 1940 obsadená sovietskymi vojskami. Potom nastaly časy ťažkých represií, keď bolo veľa intelektuálnych a politických vodcov popravených, uväznených alebo deportovaných na sibír, vrátane prezidenta Konstantina Pätsa. V rokoch 1941-1944 bola krajina okupovaná nemeckou Tretou ríšou a potom znovu dobytá Červenou armádou. Nasledovalo 46 rokov sovietskej okupácie. Obyvateľstvo Estónska sa počas okupácie Nemeckom zachovalo rôzne, avšak veľká časť obyvateľstva privítala Nemcov ako osloboditeľov. Nemci z Estóncov sformovali i 20. divíziu granátnikov SS. V súčasnosti stretnutia veteránov tejto jednotky, ktorú mnoho Estóncov považuje za národných hrdinov, ktorí sa postavili proti sovietskej okupácii, výrazne zhoršuje vzťahy s Ruskom.
Estónsko obnovilo svoju nezávislosť v 20. augusta 1991, pričom právne nadviazalo na predvojnovú Estónsku republiku. 20. august bol z tohto dôvodu vyhlásený za štátny sviatok, hoci najdôležitejší štátny sviatok naďalej pripadá na deň nezávislosti, t.j. 24. februára. Posledné ruské jednotky opustili krajinu 31. augusta 1994. Estónsko sa stalo súčasťou NATO 29. marca 2004 a EÚ 1. mája toho istého roku.
Po dlhých rokoch sporov podpísalo Estónsko 18. mája 2005 hraničnú dohodu s Ruskom, ktorá mierne mení hranicu neformálne platnú od roku 1991. Estónsky parlament Riigikogu dohodu ratifikoval 20. júna 2005. Parlament k textu pridal preambulu, v ktorej sa odkazuje na neprerušenú právnu kontinuitu Estónskej republiky v priebehu sovietskej okupácie. Práve tento odkaz spôsobil, že ruská strana následne stiahla svoj podpis z uzavretej dohody a vyjadrila želanie otázku hraníc znovu otvoriť, napriek tomu že Estónsko opakovane zdôraznilo, že voči Rusku nemá žiadne územné nároky.
Estónsko je už dlhšiu dobu kritizované za legislatívu, ktorá znevýhodňuje národnostné menšiny, najmä veľkú ruskú menšinu, ktorej príslušníci nemajú volebné ani iné občianske práva. V poslednej dobe sa k týmto protestom pridala aj Európska komisia.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Estónsko
Dátum pridania: | 25.11.2008 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | NikUsHiK | ||
Jazyk: | Počet slov: | 2 024 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 6.1 |
Priemerná známka: | 3.01 | Rýchle čítanie: | 10m 10s |
Pomalé čítanie: | 15m 15s |