Fínsko (po fínsky: Suomi, po švédsky: Finland, dlhý tvar Fínska republika) je severský štát v severovýchodnej Európe, ktorý omýva Baltické more na juhozápade, Fínsky záliv na juhovýchode a Botnický záliv na západe. Fínsko susedí na súši s Ruskom na východe, Švédskom na severozápade a Nórskom na severe a na mori má spoločnú hranicu naviac s Estónskom. Pod fínsku suverenitu tiež patrí súostrovie Ålandy na juhozápad od pobrežia, ktoré však má rozsiahlu autonómiu.

Fínsko je krajinou tisícich jazier a ostrovov, presnejšie 187 888 jazier a 179 584 ostrovov. Jazero Saimaa je piate najväčšie v Európe. Fínska krajina je prevažne rovinatá s nízkymi kopcami. Najvyšším bodom je Haltitunturi s výškou 1328 m nad morom. Nachádza sa severozápadnom výbežku Fínska. Okrem mnohých jazier krajine dominujú rozsiahle severské lesy, ktoré zaberajú asi 68 % súše, a trochu obrábanej pôdy. Prevažná časť ostrovov leží na juhozápade (súostrovie Ålandy) a pozdĺž južného pobrežia vo Fínskom zálive. Fínsko je jedným z mála štátov na svete, ktorého územie sa stále zväčšuje. Od konca poslednej doby ľadovej sa plocha krajiny vďaka izostatickému dvíhaniu každý rok zväčšuje o zhruba 7 km2.

Podnebie južného Fínska je severské mierne. V severnom Fínsku, najmä v Laponsku prevažuje subarktické podnebie charakteristické studenými, niekedy krutými zimami a relatívne teplými letami.

Štvrtina fínskeho územia leží za polárnym kruhom. Vďaka tomu sa tu dá zažiť polnočné Slnko. Čím ďalej na sever, tým je viac dní, ak je to možné. Na severnom konci Fínska v lete Slnko nezapadá celých 73 dní a v zime nevyjde 51 dní.

Hlavný článok: Dejiny Fínska

Archeologické nálezy dokazujú, že oblasť, ktorá dnes patrí Fínsku, bola obývaná už v 8. tisíročí pred Kr. počas doby kamennej, keď sa stiahol ľadovec po poslednej dobe ľadovej. Predpokladá sa, že prví obyvatelia boli lovci-zberači, ktorí žili hlavne z toho, čo ponúkal les a more. Hrnčiarstvo je doložené už zo šiesteho tisícročia pred Kr.

Rozšírenie azbestov a mastencov z východného Fínska a nálezy kremeňa z južnej Škandinávie a Ruska, dlát od Onežského jazera a hrotov oštepov zo severnej Škandinávie potvrdzuje existenciu čulého výmenného systému. Dnes sa usudzuje, že ugrofínsky hovoriaci obyvatelia prišli do Fínska počas doby kamennej, pravdepodobne už medzi prvými mezolitickými osadníkmi. Príchod halapartňovej kultúry do južného Fínska okolo roku 3200 pred Kr. sa pokladá za začiatok poľnohospodárstva. Aj napriek tomu lov a rybolov ostal dôležitou súčasťou hospodárenia, najmä v severných a východných častiach krajiny.
Doba bronzová (1500 - 500 pred Kr.) a doba železná (500 pred Kr. - 1200) boli v znamení rozsiahlych kontaktov so Škandináviou, severným Ruskom a Pobaltím.

Takmer sedemstoročná príslušnosť Fínska k Švédskemu kráľovstvu sa tradične spája s rokom 1154 a údajným príchodom kresťanstva spolu so švédskym kráľom Erikom. Podľa archeologických záznamov ale bolo veľa fínskych obyvateľov kresťanmi už predtým. Švédčina sa stala dominantným jazykom administratívy a výuky. Fínčina, v ktorej sa tlačila aj náboženská literatúra, zostala jazykom obyčajných ľudí.

V rokoch 1808-1809 Fínsko dobyli armády ruského cára Alexandra I.. Ruský cár, uvedomujúc si väzby na Švédsko a odlišnú kultúru, ustanovil Fínsko ako veľkovojvodstvo v personálnej únii s cárskym Ruskom. Aby ruština nahradila švédčinu, a aj aby sa popretŕhali citové väzby so Švédskom, cársky dvor a fínska vláda začali presadzovať fínčinu. Pridalo sa tiež silné nacionalistické obrodenecké hnutie. Míľnikom nasledujúceho vývoja bolo v roku 1835 vydanie národného eposu Kalevala. Fínčina získala rovnoprávnosť so švédčinou v roku 1892.
Krátko po VOSR, 6. decembra 1917 Fínsko vyhlásilo samostatnosť. Boľševické Rusko ju do mesiaca uznalo. Rusko-fínske vzťahy však skomplikovali občianske vojny v Rusku a vo Fínsku, expedície fínskych nacionalistických aktivistov do Karélie a do Aunusu a naopak intervenčné jednotky ruských bolševikov posielané najmä do oblasti Viipuri. Hranica medzi Fínskom a Ruskom bola prvýkrát potvrdená Tartskou dohodou v roku 1920.