Juhoafrická republika

I. Úvod

Juhoafrická republika ako najväčší štát južnej Afriky zaberá najjužnejší cíp afrického kontinentu. Na juhovýchode ju obmýva Indický a na juhozápade Atlantický oceán (celkom 2 900 km pobreží). Na severe susedí s Namíbiou, Botswanou, Zimbabwe, Mozambikom a Svazijskom. Celkom obklopuje nezávislý štát Lesotho. Od roku 1948 bol v Južnej Afrike realizovaný politický systém nazývaný apartheid, podľa ktorého belošské obyvateľstvo malo žiť oddelene od ostatného obyvateľstva. Krajina napriek silnému medzinárodnému odporu proti tejto politike stále hospodársky prosperuje, hlavne vďaka svojim obrovským nerastným zdrojom a strategickej polohe.

Základné údaje (1994)
Medzinárodný názov: Republic of South Africa, Republiek van Suid-Afrika
Rozloha: 1 225 815 km²
Počet obyvateľov: 41 750 000
Štátne zriadenie: pluralitná federatívna republika s vládou „národnej jednoty“ a s dvojkomorovým
parlamentom
Hlavné mestá: Pretoria (sídlo vlády - administratívne; 1 130 000), Bloemfontein (Najvyšší súd –
súdne; 310 000), Kapské Mesto (sídlo parlamentu - legislatívne; 2 050 000 -
aglomerácia)
Mena: 1 rand (R) = 100 centov
Úradné jazyky: afrikánčina, angličtina, ndebele, pedi, tswančina, sotčina, swazijčina, vendčina,
xhosčina, tsongčina, zulu
Národnostné zloženie: Zulu 23,8%, zmiešané rasy 10,5%, Afrikánci 10,2%, Xhosovia 9,7%,
severní Sothovia 9,8%, južní Sothovia 7,3%, Angličania 6,5%, Tswanovia
5,7%, Ázijci 3,3%, ostatní 13,2%
Náboženská príslušnosť: nezávislí čierni kresťania 20,8%, afrikánski reformovaní (holandskí
reformovaní) 15,5%, rímsko-katolíci 9,6%, ostatní kresťania 32,2%,
hinduisti 2,1%, moslimovia 1,4%, ostatní 18,4%
Hlavné zdroje: zlato, diamanty, platina, zemný plyn, urán, uhlie
Členstvo v medzinárodných organizáciách: GATT, IBRD, MMF, OAU, OSN, UNCTAD, WHO


Zaujímavosti:
§ V súčasnosti prebiehajú diskusie o novom hlavnom meste. Značná vzdialenosť týchto miest (z Pretorie do Kapského mesta je to 1200 km) vedie k úvahám o výstavbe novej metropoly medzi Pretoriou a Kapským mestom.

O sústredenie všetkých ústredných orgánov usiluje aj Bloemfontein, ktorý leží približne v geografickom strede štátu.
§ K doterajším jedenástim úradným jazykom, s ktorými sa počíta v novom ústavnom usporiadaní JAR, môžu pribudnúť ďalšie štyri. Panafrický kongres (PAC) navrhol tamilčinu, hindčinu a gudžarátštinu, ktorými hovoria Juhoafričania indického pôvodu. Africká moslimská agentúra Juhoafrickej republiky (AMASA) potom navrhla arabčinu.



II. Prírodné podmienky


Poloha, hranice

Juhoafrická republika leží v najjužnejšej časti pevniny medzi 22º a 35º južnej šírky a 17º východnej dĺžky. Až na malú časť Severného Transvaalu sa JAR rozkladá na juh od obratníka Kozorožca. Na severe susedí so Zimbabwe a Botswanou, na východe so Svazijskom a Mozambikom. Na severozápade hraničí s Namíbiou (bývalé mandátne územie JAR).
Východné a južné brehy JAR obmýva Indický oceán a západné brehy Atlantický oceán. Oba tieto oceány od seba oddeľuje pásmo menších hĺbok juhovýchodne od Cape Agulhas, ktorý je najjužnejším výbežkom Afriky. Pobrežie je dlhé takmer 3000 km, avšak chýbajú jej dlhšie polostrovy a hlbšie zálivy, a tým aj dostatok miest pre prirodzené prístavy.
Suchozemská hranica meria cez 5000 km. na severe j tvorí tok Oranje a Limpopo a vádí Molopo. K JAR patrí ostrov princa Eduarda (962 km²) a Marionov ostrov (255 km²), ktoré ležia v južnej oblasti Indického oceánu.
Vo vnútrozemí leží kráľovstvo Lesotho, obklopené zo všetkých strán územím JAR.


Geologická stavba, povrch a nerastné bohatstvo

Geologický základ Juhoafrickej republiky tvoria prahorné horniny, zvrásnené ešte v období pred prvohorami. V období prvohôr bola zem pomerne dlho zaplavená morom, takže zvrásnený podklad bol do značnej miery pokrytý usadeninami. Tým vznikla formácia karru (z anglického Karroo), ktorý tvorí vodorovne uložené vrstvy pieskovcov, zlepencov a bridlíc. V období druhohôr bolo územie JAR pokryté prevažne púšťami.
Väčšinu povrchu JAR tvorí náhorná plošina s nadmorskou výškou 600 – 2000 m n.m., miestami zvlnená, väčšinou však plochá, prerušovaná horskými chrbátmi, klesajúcimi v oddelených stupňoch k moru. Delí sa na tri oblasti. Tzv. Vysoký Veld (High Veld) tvorí trojuholník s výškou 1200 - 1800 m a zaberá južný Transvaal a väčšinu Oranžska. k jeho najznámejším chrbátom patrí Witwatersrand, bohatý na prírodné suroviny, hlavne zlato. Pozdĺž rieky Limpopo sa rozkladá vo výške 600 - 900 m n.m. Nízky Veld (Low Veld), ktorý prechádza do vyššieho Krovinatého Veldu, nazvaného tiež Stredný Veld (Bush Veld, Middle Veld), prestúpený je niekoľkými horskými hrebeňmi, ktoré dosahujú výšku až 2000 m n.m.

Na severozápade klesá náhorná rovina do púšte Kalahari.
Na západe krajiny sa nachádza plošina Vysoké Karru (High Karroo), ktorý dosahuje priemerne 1000 – 1500 m a spadá do Veľkého Karru (Great Karroo) s priemernou výškou 500 – 900 m n.m. Obe plošiny sú od seba oddelené vyvýšeninou nazývanou Rogersový stupeň. Ďalej na juh leží Malé Karru (Little Karroo), obklopené pohoriami, z ktorých najdôležitejšími sú Swartberge a Langeberge.
Rovnobežne s pobrežím Indického oceánu sa tiahnu Dračie hory (Drakensberg), ktoré spadajú príkro k moru a tvoria klimatický predel medzi vlhším pobrežím a suchým vnútrozemím. Vysoko v ich strede leží náhorná Basutská plošina, ktorá v Lesothe dosahuje výšku až 4000 m n.m., na jej okraji sa týči najvyššie vrchy JAR: Giant Castle (3312 m), Cathkin Peak (3181 m), Montrux-Sources (3299 m).
Nerastné bohatstvo JAR je značné a je uložené predovšetkým v predkambrických, prahorných a starohorských vrstvách. K starohorským patrí predovšetkým Witwatersrand, ktorý je zložený z vrstiev kremeňa, kremitého pieskovca a chloritických bridlíc, ktoré vznikli intrúziami magmy do starého kryštalického podkladu. Existujú tu najväčšie ložiská zlata na svete a bohaté ložiská uránovej rudy. Ďalej sa tu nachádza bauxit, kolumbit, azbest, cín, mangán a chróm.
V tzv. svazijskom systéme, ktorý je tvorený rulami, sľudovými a kremičitými bridlicami, sa nachádzajú ložiská azbestu, antimónu, korundu a rúd medi. Starohorné vrstvy obsahujú chromity, titánové magnetity, fluoridy a platinu, silúrske vrstvy mangánovú a železnú rudu. Vrstvy z prvohôr sú na nerastné suroviny chudobné, no v druhohorných (v blízkosti miest Kimberley, Pretoria, Jagersfontein a Koffiefontein) sú uložené bohaté ložiská diamantov a kamenného uhlia. Zásoby uhlia sa odhadujú na 12 mld. ton, ale iba okolo 350 mil. ton predstavuje koksovateľné uhlie. Nachádza sa na území východného Transvaalu, severného Oranžska a severného Natalu. Na severe Kapska (v oblastiach Postmasburgu, Sishenu a Kurumanu) sa nachádza nálezisko azbestu, rúd mangánu a železa, v severozápadnom Kapsku potom boli odkryté ložiská rúd olova, zinku, striebra a medi. K využitiu tohto bohatstva bola postavená železnica Sishen-Saldanha Bay.
Výskum nerastného bohatstva priniesli informácie o rozsiahlych zásobách významných priemyselných nerastov, ako sú rudy vanádia, niklu, osmia, iridia, striebra, olova, wolframu, berylu, kobaltu, líthia, ortute, molybdénu, titánu a zinku. JAR má taktiež fosfáty, vápence, antimón, soľ, pyrit, kaolín, kazivec, magnezit, grafit a ďalšie nerasty, ktoré sa významne podieľajú na jej vývoze. Jedinou významnou surovinou, ktorú JAR nemá, je ropa.

Vzhľadom k rastúcemu dopytu a zvyšujúcim sa cenám surovín na svetových trhoch zvyšujú ťažobné firmy investície aj do tohto odvetvia, čo výrazne ovplyvňuje vývoj celej ekonomiky.


Vodstvo

Prevažnú časť náhornej plošiny odvodňuje najväčšia juhoafrická rieka Oranje, ktorá (podobne ako jej prítoky Vaal a Caledon) pramení vysoko v horách a vlieva sa do Atlantického oceánu. V dolnej časti jej toku, dlhého takmer 1850 km, stráca rieka vyparovaním a presakovaním do priepustného podložia viac vody, než aký je objem vody jej prítokov. Často sa stávalo, že rieka vo svojom ústi vyschla. Obrovský hydroenergetický komplex (Orange River Project), skladajúci sa z priehrad, z elektrární a zo sietí zavodňovacích kanálov, má za cieľ zadržať vodu v období vysokých zrážok a využiť ju k energetickým a zavodňovacím účelom.
Druhom najväčšou riekou je Limpopo, dlhá 1600 km, pričom na JAR pripadá 1000 km. Pramení v pohorí Witwatersrand, preteká Krovinatým Veldom a vlieva sa do Indického oceánu. Väčšina menších menších riek stráca v dobe sucha všetku vodu; žiadna z juhoafrických riek nie je splavná. Ako zdroje elektrickej energie sú dôležité krátke toky bohaté na vodu, prameniace v Dračích horách.
Vzhľadom na celkový nedostatok vody sa hospodári snažia pomocou priehrad a hrádzí zadržať vodu z prudkých lejakov a prietrží mračien, ktoré spôsobujú veľké záplavy, ale skoro sa vyparujú a vsiaknu do vyschnutej pôdy. Iným zdrojom vody sú artézske studne, čerpajúce vodu z bohatých zdrojov podzemných vôd, a privádzanie vody z Lesotha pomocou hrádzí a kanálov, budovaných po dohode s lesothskou vládou. Ani tieto zdroje však nestačia pokryť rastúce požiadavky priemyslu a poľnohospodárstva. Nedostatok vody sa začína prejavovať v niektorých oblastiach ako limitujúci prvok rozvoja priemyslu, a to tým skôr, že v nedávnej dobe prebehli v JAR dlhé obdobie sucha. Vláda štedro dotuje výskum zaoberajúci sa možnosťami využitia odpadových vôd, čerpaných z baní, a hlavne odsoľovanie morskej vody.


Podnebie

S výnimkou severného Transvaalu, kde je tropické podnebie, leží JAR v subtropickom podnebnom pásme. Vzhľadom k vysokým náhorným planinám, ktoré stúpajú smerom k rovníku, a juhovýchodným vetrom z juhopolárnych oblastí je rozdiel teplôt jednotlivých vnútrozemských oblastí pomerne malý. Napríklad priemerná ročná teplota v Kapskom Meste je 16,7ºC, v Pretorii 17,2ºC. Omnoho väčšie sú rozdiely v priemerných teplotách medzi východným pobrežím, ovplyvňovaným teplým Mozambickým prúdom, a západným pobrežím, ktoré je ochladzované studeným Benguelským prúdom. Rozdiely medzi priemernou dennou a nočnou teplotou a medzi letnou a zimnou sú omnoho vyššie vo vnútrozemí ako na pobreží.
Podnebie na východnom pobreží a v juhozápadnom Kapsku ma výrazne stredomorský charakter.

Leto je tu suché a teplé, zima prináša dažde a búrky, nikdy však nie mraz a sneh; ten sa vyskytuje len vo vysokohorských polohách. Podnebie vnútorných náhorných plošín je kontinentálne: od apríla do septembra tu teplota klesá až pod bod mrazu, vo vysokých horách až pod -10ºC; dažďové zrážky sú v tomto období nepatrné a vyskytujú sa hlavne v lete, t.j. od decembra do marca.
JAR má vysoký počet slnečných dní. Slnečný svit dosahuje v juhozápadnom Kapsku priemerne 245 dní v roku; denný priemer je 7 hodín 51 minút, na Witwatersrande 9 hodín 7 minút.
Objem dažďových zrážok je priamo ovplyvňovaný nadmorskou výškou a reliéfom hôr. Ročný priemer nad 650 mm má iba asi štvrtina rozlohy krajiny – jej východná časť a malé oblasti v južnom Kapsku. Časť Dračích hôr a svahy kapských pohorí, obrátené k moru, vykazujú v priemere 1500 mm ročne. Západné svahy a vnútrozemie ležia v pásme dažďového tieňa, ktorý silnie smerom na západ. Západná polovica JAR má ročný priemer zrážok menej než 250 mm. Väčšina zrážok spadne v novembri až v apríli, keď vyparovanie dosahuje maximum. Len v juhozápadnom Kapsku sú v zime dažde, zatiaľčo leto je suché. V úzkom páse pozdĺž východného pobrežia sú zrážky rozdelené rovnomerne na celý rok. Zimné dažde sú spravidla drobé a vytrvalé, letné sú doprevádzané prietržami, búrkami a monohokrát aj krupobitím. Nerovnomernosť zrážok a časté letné prívaly sú hlavnou príčinou vysokého stupňa erózie pôdy.


Pôdy

V severných oblastiach JAR, kde dažďové zrážky nepresahujú 400 mm ročne, pravláda neúrodná alkalická piesčitá pôda, postrádajúca väčšinou humusové vrstvy. Na Vysokom Velde a v niektorých oblastiach východného Kapska sa vyskytujú podzoly, taktiež chudobné na humus. na severovýchode prevládajú černozeme, hnedozeme, červenohnedé a sivé pôdy.
Pre poľnohospodárske účely je vhodných len asi 8% z celkovej rozlohy republiky. Je to spôsobené nerovnomerným rozložením dažďových zrážok, čo malo za následok vznik veľkých púští a polopúští. Sucho, vodné prívaly a nesprávny spôsob obrábania pôdy hlavne v rezerváciách majú za následok jej eróziu, ktorá spôsobuje veľké škody: podľa niektorých odhadov stratila JAR v rokoch 1920-1945 takmer štvrtinu predtým obrábanej pôdy. Iným záporným rysom väčšiny pôd v JAR je nedostatok fosforu, ktorý musí byť kompenzovaný umelými fosforečnými hnojivami.


Rastlinstvo a živočíšstvo

Odlišné typy podnebia a rozdiely v objeme zrážok majú bezprostredný vplyv na charakter juhoafrickej flóry.

Vo vlhkom páse južého a východného pobrežia sa striedajú subtropické lesy so stále zelenými subtropickmi krovinatými savanami; v údoliach sa vyskytujú galeriové lesy. Západnú polovicu krajiny pokrývajú púšte, polopúšte a suché stepi. Tráva je tu nízka, stromy sa vyskytujú len pozdĺž vodných tokov a na vlhších náveterných svahoch hôr. Suchomilnými druhmi sú pokryté väčšinou aj náhorné plošiny východnej a juhovýchodnej oblasti JAR. Vysoký Veld je pokrytý trávnatou stepou, Krovinatý Veld suchomilnými tŕnitými krovinami. Na juh od Limpopa sa rozkladá trávou pokrytá savana s krovinami a stromami, rastúcimi jednotlivo i v skupinách.
Celkom sa v JAR vyskytuje 140 z 200 na Zemi existujúcich rastlinných rodov, čo predstavuje asi 6000 druhov rastlín.
Veľké rozlohy poľnohospodársky nevyužiteľnej pôdy umožnily vytvorenie národných parokv a rezervácií, v ktorých žijú nerušene, bez väčších zásahov ľudí, pôvodné africké živočíšstvo, inde na kontinente už väčšinou vyhubené lovom, pytliactvom a ničením pôvodného prostredia. Mnoho zvere žije aj mimo tieto parky. na trávnatých stepiach a savanách možno vidieť mnohé druhy gazel a antilop: veľká antilopa losia, ďalej kudu, antilopa skákavá, oribi, impala… Zo šeliem sú v JAR zastúpené: leopard, gepard, rys a cibetka. Ďalej sa tu vyskytuje byvol, slon, nosorožec, v riekach žije hroch. Na savanách loví šakal, divoká mačka, hyena a kaferský pes; žije tu taktiež dikobraz, pásovec, mravenčiar, žirafy a početné druhy opíc. Hady sú zastúpené 200 druhmi: kobra, pytón, mamba, zmija piesočná… Vtáctvo je zastúpené asi 900 druhmi: pštros, divoká hus, kačka, holub a hadilov. Do JAR odlieta na zimu rad druhov európskych vtákov; napr. bociany až do Kapska.
Morské pobrežie, rieky a vodné nádrže sú bohaté na ryby, ktorých tu žije 1000 druhov. V moriach okolo JAR žijú delfíny, tulene a veľryby, ktoré mnohokrát priplávajú až k pobrežiu.
Hmyz je zastúpený asi 40 000 druhmi.



III. Politická charakteristika

Štátne zriadenie

Do 30. mája 1961 bola Južná Afrika na základe Westminsterského statusu z roku 1931 členom Commonwealthu ako domínium Juhoafrickej únie (JAU), založenej v roku 1910. Hlavou JAU bola formálne britská kráľovná, ktorú zastupoval generálny guvernér menovaný na základe návrhu vlády JAU z radov občanov JAU.
Diskriminačná rasistická politika vlády priviedla krajinu vo vnútri Spoločenstva národov do politickej izolácie, pretože viac ako dve tretiny jej členov boli vlády bývalých kolónií, ktoré požadovali odstránenie diskriminácie občanov JAU farebnej pleti.

Niektoré z týchto vlád pohrozili, že zo Spoločenstva vystúpia.
Britská vláda sa snažila riešiť vzniknuté napätie politikou kompromisov a vynucovaním vzájomných ústupkov. Jej cieľom bolo zachovať členstvo JAU, do ktorej ekonomiky investovali do tej doby cez miliardu libier šterlingov a dosahovali tu vďaka politike JAU, ktorá udržovala farebných v podmienkach koloniálneho vykorisťovania, obrovské zisky. Táto politika však s prihliadnutím k dekolonizačnej vlne v ostatnej Afrike skoro vyčerpala svoje možnosti a JAU v marci 1961 opustila Spoločenstvo. Jej vláda usporiadala 5. septembra 1960 referendum, v ktorom belošské obyvateľstvo v pomere 850 458 : 775 878 hlasov rozhodlo, aby sa Juhoafrická únia stala nezávislou republikou. Na základe príslušného zákona (Act to Constitute the Republic od South Africa, No. 32 of 1961) bola krajina 31. mája 1961 vyhlásená Juhoafrickou republikou. Tento deň je štátnym sviatkom JAR.
Hlavou štátu je prezident volený parlamentom za predsednítcvo prezidenta Najvyššieho súdu alebo ním menovaného zástupcu. jeho funkčné obdobie trvá 7 rokov. K jeho právam patrí zvolávať, odročovať a rozpúšťať parlament, menovať ministrov a ich námestníkov, udeľovať vyznamenania a iné štátne pocty, menovať diplomatických a konzulárnych zástupcov, udeľovať amnestie, milosti odsúdeným na smrť, uzatvárať medzinárodné záväzky a podpisovať smluvy, vyhlasovať mimoriadny stav, vypovedať vojnu a uzatvárať mierové dohody.
Zákonodárnu moc má parlament, ktorý sídli v Kapskom Meste. Skladá sa z prezidenta a poslaneckej snemovne. Poslaneckú snemovňu tvorí 165 členov. Výkonnú moc má vláda, ktorá sídli v hlavnom meste Pretorii. Ministri musia byť členovia poslaneckej snemovne. Vládu vytvára strana, ktorá zvíťazila vo voľbách do poslaneckej snemovne.


Nové regionálne členenie JAR

Dočasná ústava Juhoafrickej republiky schválená parlamentom 22. decembra 1993 zakotvuje tieto najdôležistejšie zásady:
- Juhoafrická republika bude mať 9 provincií;
- ústava poskytuje značné právomoci a funkcie jednotlivým provinciám;
- každá provincia bude mať svojho premiéra, výkonnú radu a provinčný parlament s 30 až 100 poslancami;
- provinčných premiérov volia miestne zákonodárne orgány na svojich prvých zasadaniach;
- vplyv politických strán sa rozdeľuje na prechodné päťročné obdobie (tzv.

“vláda národnej jednoty”)
Súčasná JAR má tieto provincie (v zátvorke je uvedený anglický a afrikánsky názov):
1/ Západné Kapsko (Western Cape, Wes-Kaap),
2/ Severné Kapsko (Northern Cape, Noord-Kaap)
3/ Východné Kapsko (Eastern Cape, Oos-Kaap)
4/ Slobodný Oranžský štát (Orange Free State, Oranje-Vrystaat)
5/ Natal (Natal, Natal)
6/ Východný Transvaal (Eastern Transvaal, Oos-Transvaal)
7/ Severný Transvaal (Northern Transvaal, Noord-Transvaal)
8/ Severozápad (North West, Woordwes)
9/ PWV (Pretoria-Witwatersrand-Vereining) -> t.j. Pretoria a Johannesburg s celou aglomeráciou.


Obyvateľstvo

Po nástupe Wiliama de Klerka do funkcie predsedu národnej strany a hneď potom prezidenta 1989 prestali postupne platiť základné rasové zákony, ktoré delili obyvateľstvo do 4 rasových skupín (bieli, čierni, Indovia a miešanci) a zakazovali zmiešané manželstvá. Podľa nich boli čierni Afričania v tzv. bielych oblastiach a mestách považovaný za cudzincov. Južná Afrika je od nepamäti osídlená prevažne obyvateľstvom čiernej pleti, ktorý majú medzi sebou veľa kmeňových, národnostných, etnických i tradičných rozdielov. Aj tak je možno čiernych obyvateľov svetadielu rozdeliť na dve základné najvýznamnejšie skupiny: národy sudánske a národy bantu. Väčšina černošského obyvateľstva sa živý primitívnym obrábaním polí a chovom dobytka, menej lovom a rybolovom. Viac než 3/4 obyvateľstva krajiny tvoria potomkovia bantusky hovoriacich Afričanov s ktorých najpočetnejší sú Zuluovia, Khosovia a Sothovia. Bielych Juhoafričanov je menej ako 1/7, väčšina z nich pochádza z rodín dávnych európskych usadlíkov a dáva prednosť jazyku afrikaans pred angličtinou. Miešanci tvoria necelú desatinu populácie a Aziati, prevažne Indovia sú tiež nezanedbateľnou etnickou menšinou. Zbytky starobylých afrických národov sa nachádzajú hlavne v južnej Afrike kde žijú v obtiažnych podmienkach primitívnych poľnohospodárov. Počet prisťahovalcov európskeho pôvodu je malý a celkovo nepresahuje ani 3%. Po odchode veľa Európanov z krajiny severnej Afriky žije teraz práve v Juhoafrickej republike, kde tvoria vládnucu vrstvu. Vypriahnuté púšte, vysoké hory, odľahlé pralesy a kraje zamorené zhubnými chorobami sú skoro neobývané, alebo majú obyvateľstva len veľmi málo. Viac než 60% obyvateľstva už žije v mestách. Afrikánčina a angličtina boli do nedávna jedinými úradnými jazykmi. Po voľbách v roku 1994 je im postavených na úroveň ďalších 7 používaných afrických jazykov. Angličtina si však zachováva výsostné postavenie univerzálneho dorozumievacieho jazyka. Asi 70% obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu. Afrikánci sú oddanými stúpencami Holandskej reformovanej cirkvi. Niektorí čierni Juhoafričania doteraz vyznávajú tradičné africké náboženstvo a v krajine existujú tiež hinduistické a moslimské menšiny.

Historický prehľad

Archeologické vykopávky preukázali, že územie JAR bolo osídľované a zaľudňované najmenej milión rokov. Vývojový rad ľudského rodu tu začala v treťohorách a v raných štvrtohorách ranými homidmi, predchodcami človeka, hlavne tzv.

australopithekmi. Po opočloveku (pithecanthropus) nalsedoval pračlovek (do Transvaalu a Kapska) a potom človek rozumný (homo sapiens). K jeho raným formám je radený polonegroidný, tzv. človek boskopský, ktorý bol patrične východiskom ku vzniku pygmejského a khoinského typu, ku ktorému dnes patria Sanovia a Khoinovia (Khoi-Khoi = ľudia ľudí; San v khoinskom jazyku = ľudia) - lovci a zberači divoko rastúcich plodov Sanovia (Bušmeni) a Khoinovia (Hotentoti). Od druhého storočia nášho letopočtu začali do krajiny prichádzať černošské kmene bantusky hovoriacich poľnohospodárov a chovateľov dobytka, ktoré z výnimkou najjužnejších a juhozápadných oblastí osídlili väčšinu južnej Afriky.
Portugalský moreplavec Bartolomeo Diaz (asi 1450-1500) oboplával roku 1488 mys Dobrej nádeje, ale až v roku 1652 tu Holandská východoindická spoločnosť založila stanicu, ktorá mala zaistiť zásobovanie lodí plávajúcich do Indie. Holandskí usadlíci, nazývaní Burovia (farmári) alebo Afrikánci, začali osídľovať vnútrozemie, stretávali sa pri tom s miestnym khoinským obyvateľstvom a od konca 18. storočia s černošskými roľníkmi kmeňov Xshosa, Pondo a inými, ktorí osídľovali nové územia západne od Rybej rieky (medzi East London a Port Elisabeth). Khoinovia boli vyháňaní do prevažne púštnych vnútrozemských oblastí a boli časom takmer vyhubení. Medzi belošskými farmármi (trekermi), postupujúcimi na východ a černošskými bantuskými kmeňmi, dochádzalo k mnohým ozbrojeným stretnutiam so striedavými výsledkami. V roku 1795 obsadili britské vojská Kapsko, ale v roku 1802 ho opäť opustili. O 4 roky neskôr sa tam vylodili znovu a vytvorili z neho britský protektorát. Mnohí Burovia na protest proti anglickej správe a zrušení otroctva opúšťali v 30. rokoch južné oblasti a začali obsadzovať vzdialené severné a severovýchodné vnútrozemie (Veľký trek). Za riekami Vaal a Oranje založili v roku 1838 vlastnú Juhoafrickú republiku (neskôr premenovanú na Transvaal) a v roku 1854 Oranžský slobodný štát. Briti uznali samostatnosť oboch týchto štátov, ale v 70. rokoch po objavení ložísk diamantov a zlata, prišlo k obrovskému prílivu nových osadníkov a následne k dvom vojnám medzi Búrmi a Angličanmi, ktoré skončili v roku 1902 víťazstvom britských vojsk. 31.5.1910 sa vytvorila Juhoafrická Únia, ktorá sa v nasledujúcom desaťročí zmenila na britské domínium. Počas 1. sv. vojny juhoafrické vojská porazili nemeckú armádu v Juhozápadnej Afrike (dnešná Namibia), ktorá potom bola Spoločnosťou národov zverená JAU ako mandátne územie.

Po vypuknutí 2. sv. vojny časť Afrikáncov nesúhlasila s rozhodnutím vlády postaviť sa po boku britských vojsk proti Nemecku. V roku 1948 zvíťazila vo voľbách afrikánska Národná strana a začala zavádzať politiku apartheidu, oddeleného vývoja etnických skupín. Pre čiernych Afričanov bolo zriadených 10 černošských štátov, tzv. „homelands“ alebo „domovín“, z ktorých 4 sa na prelome 70-80. rokov vyhlásili za zvrchované (tzv. bantustan), ale okrem juhoafrickej vlády ju žiadny iný štát diplomaticky neuznal. Ich celková rozloha zaberala iba jednu devätinu plochy Južnej Afriky. Diskriminovaní boli i Indovia, ktorí prišli do Južnej Afriky v druhej pol. 19. stor. ako nádenníci na cukrové plantáže v Natale. Podobne trpeli stratou občianskych práv i miešanci tzv. farební, ktorých je najviac v Kapsku. Dôsledná rasová segregácia sa v praxi nemohla uskutočniť, lebo čierny robotníci často pracovali s bielymi, hlavne v baniach a továrňach. Černosi však nemohli zastávať kvalifikovanú prácu a ich mzdy boli podstatne nižšie. Vo veľkých mestách, napr. v Johannesburgu, vznikli v blízkosti centra rezidenčné štvrte pre bielych Juhoafričanov, zatiaľ čo na periférii sa rozrastali chudobné černošské sídliská ako Soweto. Dňa 31.5.1961 sa Južná Afrika jednostranne vyhlásila republikou a prestala byť členom Britského spoločenstva. Odpor proti apartheidu bol potom stíhaný stále tvrdšie a v roku 1976 došlo pri potlačení vzbury černošskej mládeže v Sowete, ktorá začala ako protest proti používaniu afrikánčiny na základných školách, k usmrteniu a ťažkým zraneniam stoviek ľudí. Vedúci predstaviteľ najdôležitejšej opozičnej černošskej strany Afrického národného kongresu (ANC) Nelson Mandela (narodený 1918) bol okrem iného na nátlak svetovej verejnosti v roku 1990 prepustený z väzenia, kde strávil 27 rokov. Vtedajší prezident Willem de Klerk (narodený 1936) sa v tom roku rozhodol skončiť s politikou apartheidu a ANC a ako odplatu sľúbil zastaviť ozbrojené útoky partizánskeho typu, ktoré 30 rokov organizoval proti Juhoafrickej vláde. Referendum belošského obyvateľstva v roku 1992 schválilo postup de Klerka a súhlasilo z vypracovaním novej ústavy, ktorá po schválení všetkými politickými subjektami v rátane ANC a prevažne Zuluskej Strany slobody Inkatha prišla do platnosti ešte pred prvými všeobecnými demokratickými voľbami, ktoré sa uskutočnili v apríly 1994. Zároveň bolo dohodnuté, že nová vláda národnej jednoty bude zostavená bez ohľadu na volebné výsledky.

Podľa očakávania zvíťazil ANC a Nelson Mandela sa stal prezidentom. V roku 1995 bola ustanovená komisia pre prípad porušovania ľudských práv, ktorých sa medzi rokmi 1960-93 dopúšťali všetky strany. V roku 1997 sa vedúcim predstaviteľom ANC stal Thabo Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného prezidenta Nelsona Mandelu


Veľký pochod (Great Trek)

Afrikánsky zmysel pre vlastnú národnú identitu ma svoje korene v náboženstve, holandskej reformovanej cirkvi, ktoré sem bolo prinesené prvými holandskými prisťahovalcami v 17. storočí a odvodzuje sa ďalej od náboženského výkladu dejín. Jazykom biblického Starého zákona sa Afrikánci nazývajú vyvoleným národom v južnej Afrike.
Kľúčovým momentom afrikánskych dejín je Veľký pochod, ktorý sa od doby svojho uskutočnenia stal symbolom afrikanizmu. Jednou z jeho príčin bola rastúca rozpínavosť Britov na juhu Afriky. Strastiplné putovanie na sever z Kapska trvalo 4 roky a doprevádzali ho mnohé utrpenia a nebezpečenstva. ‘Voortrekkers’ boli napádaní Matabelmi a Zulmi, ktorí im ukradli dobytok a zabili ich vodcu. Potom však Afrikánci triumfovali v bitku pri Krvavej rieke a usadili sa vo svojej zasľúbenej krajine.
Mnohí Afrikánci považujú udalosti spojené s putovaním za odkaz od Boha, že patria do južnej Afriky. V ich výklade Boh vyvolil svoj národ (volk), zaviedol ho do divočiny, potom ho zachránil pri Krvavej rieke a umožnil príslušníkom tohto národa žiť v “ich” krajine. Tento výklad sa každoročne znovu potvrdzuje a upevňuje na oslavách, ktorých sa zúčastňujú stovky Afrikáncov. Vzhľadom k týmto tradíciám panoval medzi drobnými afrikánskymi farmármi najväčší odpor proti zrušeniu apartheidu, ktorý považovali za uzákonenie práv, ktoré dal Boh svojmu “vyvolenému ľudu”.

Zamestnanci holandskej Východoindickej spoločnosti, ktorá sa zaoberala obchodom medzi Holandskom a jeho kolóniami na Ďalekom východe, vedeným cez Afriku, sa od roku 1632 začínali usídľovať v myse Dobrej nádeje. Vedeli o tom, že vo vnútrozemí sú rozsiahle plochy pôdy, len málo obývané Afričanmi. Niektorí z nich sa sem začali sťahovať z malej oblasti, ktorú Východoindická spoločnosť ovládala. Jej správa im umožnila získať rozľahlé územia za veľmi malý poplatok. Časom to však považovali za svoje právo. Ako ich počet rástol, prestala byť spoločnosť schopná ich akcie a pohyb kontrolovať. Už v roku 1772 zúrila medzi farmármi (búrmi) a Afričanmi malá “vojna”.

Konflikt medzi Holanďanmi a Britmi
Koncom 18. storočia uvrhly napoleonské vojny európske krajiny do vzájomných bojov.

Keď sa v roku 1806 stalo Kapsko britskou kolóniou, britskí osadníci sa pripájali k holandským a francúzskym. Pôvodní holandskí usadlíci britskú vládu neznášali, najmä silný odpor prejavovali k prísnejším zákonom o držbe pôdy a o zachádzaní s africkými robotníkmi. (Otroctvo bolo v Británii zrušené roku 1883.) Chceli viac pôdy a právo prijímať svoje vlastné zákony. Na sever a na západ od Kapského mesta bola pôda suchá a neúrodná. Najlepšia pôda sa nachádzala ďaleko na severovýchode.

Putovanie na severovýchod
V roku 1830 niektorí búrski priekopníci odchádzali za lepšou pôdou. Od roku 1835 sa začali Búrovia na juhu organizovať do skupín a vyrážali s celými rodinami a so všetkým svojím majetkom na ťažkých nákladných vozoch, ktoré boli ťahané volmi. V priebehu ich putovania dochádzalo k mnohým zrážkam s africkým obyvateľstvom, pretože veľkú časť najlepšej pôdy už používali roľníci z domorodých kmeňov Zulu, Xhosa a Sotho, ktorí tiež chovali dobytok. Avšak ani neustále nebezpečenstvo a strádanie Búrov nezastavili. Prekročili rieky Vaal a Oranje, a na obsadenom území založili dve nové búrske republiky: Transvaal (1852) a Oranžský slobodný štát (1854).

Nové republiky a búrska vojna
Takmer všetci Burovia boli spočiatku chovateľmi dobytka. Tvrdo pracovali a ich život bol ťažký, hlavne v období sucha. Stavali si jednoduché domy z miestnych materiálov a žili podobne ako ich africkí susedia.
Burovia boli rozhodnutí zachovať si svoj spôsob života odlišný od spôsobu života Britov a Afričanov, a tiež sa prísne držať učenia holandskej reformovanej cirkvi.
Neskôr boli na ich území objavené diamanty a zlato, hlavne v Kimberley a okolo Johannesburgu. Do novootvorených lomov prichádzalo pracovať mnoho cudzích ľudí a spôsob života sa začal meniť. Burovia sa však nemienili vzdať a tak v rokoch 1899 až 1902 prebehla vojna medzi holandskými usadlíkmi a ich britskými vládcami, známa ako anglo-búrska vojna. Skončila víťazstvom Britov, ale už roku 1910 uzavreli zmluvu, na ktorej základe vznikla Juhoafrická únia, zjednocujúca všetky regióny vrátane Transvaalu a Oranžského slobodného štátu.


Apartheid

Podľa Stručného politologického slovníka je to „antihumánna doktrína založená na rasovej diskriminácii časti obyvateľstva v mnohorasovom štáte. ‘Menejcennosť’ rasy je daná aj zákonmi, ktoré ju diskvalifikujú z politického, kultúrneho a vedeckého života. Prax zaručuje aj jej nerovnoprávne ekonomické a sociálne postavenie.

OSN v roku 1966 označila apartheid za ‘zločin proti ľudskosti’ a v roku 1973 prijala medzinárodnú dohodu o zákaze a postihu apartheidu.”
Pojem apartheid sa primárne spája s Juhoafrickou republikou, kde táto politika po mnoho desaťročí ovplyvňovala všetky stránky života miliónov Juhoafričanov. Od druhej polovice 19. storočia sa začalo obmedzovať sťahovanie černošského obyvateľstva do belošských regiónov. Platili napríklad zákony určujúce počet rodín, ktoré sa mohli usadiť v okolí belošskej farmy. V oblasti Natalu vznikli rezervácie sústreďujúce černochov podľa kmeňovej príslušnosti. Vznik Juhoafrickej Únie (31.5.1910) zosilil požiadavky na územnú segregáciu, čo bolo roku 1913 potvrdené vznikom rezervácií na 7,5% rozlohy štátu na základe zákona „O pôde domorodcov“, a ten aj zakazoval vlastniť pôdu mimo rezervácie. O 10 rokov neskôr prišiel zákon „O mestských oblastiach pre domorodcov“, ktorý vyhradil okolo miest určité územie iba pre černochov a v meste im zakázal pohyb vo večerných hodinách. V roku 1936 bol prijatý zákon, ktorý rozšíril plochu rezervácie na dvojnásobok. Situácia, ktorá sa vytvorila následkom 2. svetovej vojny, vyvolala vo vládnych kruhoch Juhoafrickej Únie (do 31.5.1961, kedy sa jednostranne vyhlásila za Juhoafrickú republiku) znepokojenie. Obávali sa, že ďalší hospodársky rozvoj a nevyhnutné posilnenie stykov medzi rôznymi rasovými a náboženskými skupinami zmetie rasistické priehrady, a že upevňovanie demokratických síl na celkom svete a prebiehajúci rozpad koloniálnej sústavy v Ázii môžu inšpirovať Afričanov k energickým protivládnym akciám. Početné udalosti v krajine, hlavne transvaalsky štrajk z roku 1946, nepochybne svedčili o razmachu boja.
Vládne kruhy hľadali prostriedky, ako nielen zlikvidovať ústupky z vojenských rokov, ale tiež vytvoriť režim, ktorý by dokázal čo najkrutejšie potlačiť hoci len najmenší pokus o odpor. Významnú úlohu pri realizácii týchto plánov hrala tajná organizácia afrikánskych (búrskych) krajných nacionalistov Broederbond (z holandčiny, čo znamená Bratstvo), ktorá vznikla roku 1918. Táto organizácia nikdy nevstupovala do popredia politického zápasu, a pôsobila prostredníctvom Nacionalistickej strany (ďalej len NS), ktorá existovala legálne a v parlamente počtom mandátov zaberala druhé miesto. NS reprezentovala záujmy veľkých afrikánskych vlastníkov pôdy, ale počas vojny a v prvých povojnových rokoch rozšírila sociálnu základňu, pretože zosilil africký kapitál, hlavne v spracovateľskom priemysle.
Hlavným cieľom Broederbondu a NS však bolo upevniť rasistický režim. Nacionalisti nazvali svoj akčný program “apartheid”, čo v afrikánčine znamená “oddeľovanie”, “oddelená existencia a vývoj”. S týmto programom vstúpila do parlamentných volieb v máji roku 1948, ktoré aj vyhrali.

V období, keď NS bojovala o moc, bol apartheid heslom, ktoré znamenalo výrazné zosilnenie rasovej diskriminácie a fašizácie politického režimu. Neskôr, keď vytvorili vládu, začali ideológovia NS formulovať „teoretickú základňu“ tohto hesla a stále podrobnejšie vysvetľovať, aké konkrétne formy má mať „oddelená existencia a vývoj“ v praxi a akými metódami sa má uskutočňovať.
Za hlavnú tézu prehlásili neprípustnosť rasovej integrácie. Nacionalisti špekulovali s náboženským cítením Afrikáncov, ktorí boli vo väčšine presvedčení kalvinisti náležiaci k holandským reformným cirkvám a z krajných rasistických pozícií interpretovali bibliu a kalvínske učenie, hlavne myšlienky osudu a predurčenia. Stranícki ideológovia tvrdili, že každej rase je zhora daný osobitý osud, cesta vývoja, a teda aj spôsob života. Z toho vyplývalo, že európsky spôsob života sa údajne nehodí pre Afričana a africký spôsob života sa nehodí pre Európana; že každá rasa môže dosiahnuť rozvoj len vtedy, ak pôjde vlastnou cestou, ktorá im bola určená. Asimilácia, strata „čistoty krvi“ alebo porušenie predurčeného spôsobu života znamená pre každú rasu alebo národ osudný ústup z cesty. Biela „vyššia rasa“ v takom prípade degraduje. Apartheid, t.j. rasové oddelenie, poskytuje jediné správne riešenie rasového problému.
Na základe týchto úvah početní stúpenci apartheidu tvrdili, že ak má každá rasa svoju špecifickú, len jej vlastnú cestu vývoja, výdobytky európskej civilizácie môžu používať len Európania a Afričania môžu žiť len vo svojom „tradičnom“ rodovom kmeňovom zriadení. Moderná kultúra a všestranné vzdelanie sa prehlasovali za monopol bielej rasy a tvrdilo sa, že Afričanom môžu len uškodiť , lebo ich to odvádza od bohom stanovenej cesty.
Stúpenci apartheidu hlásali, že ak rasové skupiny budú žiť oddelene a kontakt sa obmedzí na minimum, predíde sa vzájomným nepriateľským a krvavým zrážkam. Úrady prehlásili svoju teóriu za jedinú reálnu záruku rasového mieru a obviňovali jeho odporcov, že podnecujú rasové roztržky.
Keby sa apartheid realizoval v plnom rozsahu, nemali by sa využívať iné, ako biele pracovné sily. Celé juhoafrické kapitalistické hospodárstvo však spočívalo na práci černochov. Nacionalisti teda museli pochopiť, že hospodárstvo krajiny je plne závislé od práce Afričanov. Daniel Malan ako ministerský predseda prehlásil, že priemysel nebude ochudobnený o africké pracovné sily. Apartheid tým pádom nesmeroval hneď od začiatku k úplnému oddeleniu, ale k tomu, aby sa upevnilo podriadené postavenie nebielych tak, aby sa dala uplatňovať akákoľvek forma vykorisťovania.
Apartheid nemožno v JAU považovať za jav svojou podstatou nový.

Politiku segregácie uplatňovali oddávna búrske aj britské mocenské orgány. Apartheid však bol spojený s omnoho širším okruhom rasistických a protidemokratických opatrení, fakticky s fašizmom.
Zaistenie vlády nad africkým obyvateľstvom bolo najdôležitejším, ale nie jediným cieľom NS. Apartheid veľmi tesne súvisel s názormi, podľa ktorých sú Afrikánci „panský národ“ a „vyvolený ľud“. Podľa názoru Broederbondu a NS si všetko obyvateľstvo sveta môžeme predstaviť ako pyramídu: na vrchole sú Afrikánci, nižšie ostatní bieli, ešte nižšie Židia, potom miešanci a Indovia a najnižšie milióny Afričanov. K vybudovaniu takej pyramídy smeroval nielen apartheid, ale aj dávne požiadavky Broederbondu, aby krajina bola vyhlásená za republiku, aby bola celkom nezávislá od Veľkej Británie a aby celý spoločenský život bol prestavaný v duchu „afrikánskeho kresťanského nacionalizmu“. Spájanie rasizmu s protidemokratizmom a reakciou v apartheide sa prejavilo aj prenasledovaním všetkých bielych, ktorí vystupovali proti rasovej diskriminácii.
Boli prijaté zákony ako:
“O zákaze zmiešaných manželstiev”
“O registrácii obyvateľstva” – podľa farby pokožky (bieli, čierni, farební, Indovia)
“O územiach pre jednotlivé skupiny obyvateľstva”
“O oddelení spoločných zariadení”
“O presídľovaní domorodcov”, dotýkali sa diskriminácie černochov v zamestnaní, oddelené vzdelávanie, hlasovacie právo mali čierni iba v ich samosprávnych oblastiach…
Apartheid mal byť potvrdený zriadením tzv. “domovín” alebo “homelands” s vlastnou samosprávou a organizované na kmeňovom základe. V roku 1963 bola vyhlásený Transkei, kde žijú Xhosovia. Ďalšie domoviny vznikali o 10 rokov neskôr – v roku 1972 vznikla Bophuthatswana obývaná Tswanmi, Ciskei s Xhosmi a Lebowa obývaná Severnými Sothmi. R. 1973 vznikla Venda, Gazankulu (Šangan-Tsongovia) a KwaZulu (Zulu). V roku 1974 vyhlásili Qwaqwa (Južní Sothovia) a posledná v roku 1981 KwaNdebele (Juž. Ndebelovia) a KaNgwane (Svazijci). Ponuku JAR na “úplnú nezávislosť” prijali domoviny Transkei (1976), Bophuthatswana (1977), Venda (1979) a Ciskei (1981). Tieto republiky, vo svete známe ako „bantustany“, síce neboli uznané žiadnym iným štátom, ale JAR s nimi nadviazala diplomatické styky a nepočíta ich do svojho územia. Ostatné domoviny túto ponuku odmietli, pretože sa snažili vytvoriť spoločný nezávislý štát zo všetkých domovín.
Prvé kroky k odstráneniu apartheidu začal presadzovať Pieter Willem Botha, ktorý sa stal v roku 1978 predsedom vlády a neskôr aj prezidentom.

No až jeho nástupca Frederik Willem de Klerk, potom, čo sa roku 1989 stal predsedom vlády, zrušil ďalšie rasistické zákony, vo februári 1990 nechal prepustiť Nelsona Mandelu z väzenia a v referende v roku 1992 získal od belošského obyvateľstva podporu k zásadným zmenám.
Demokratizačný proces v JAR vyvrcholil v apríli 1994 prvými multirasovými voľbami s všeobecným hlasovacím právom, ktoré vyhral Africký národný kongres (ANC) Nelsona Mandelu. Vďaka úsiliu tohto muža, ktorý sa stal prvým černošským prezidentom JAR, a dovtedajšieho prezidenta de Klerka, prešla prevratná zmena viac-menej pokojne. Obom predstaviteľom sa dostalo uznania udelením Nobelovej ceny za mier. Zástupcami nového prezidenta sa stali – bývalý premiér F. W. de Klerk a súčasný prezident Thabo Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného Mandelu roku 1997 a taktiež prevzal vedenie ANC. IV. Záver

Južná Afrika je dnes demokratickou krajinou, časť belochov sa odsťahovala do Európy, Severnej Ameriky, či Austrálie, ale väčšina zostala. Údaje o emigrácii v 90. rokoch sa značne líšia; za najpravdepodobnejšie možno považovať odhad asi 10 000 vysťahovaných belochov v priemere za rok (roku 1996 žilo v JAR 4,4 mil. belochov). Černošské rezervácie boli zrušené, mnohí černosi sa sťahujú do miest, kde sa však sami rozdeľujú podľa kmeňovej príslušnosti. Pri mestách tak vznikajú tzv. townships (Soweto pri Johannesburgu), mestské prívesky bez kanalizácie, elektriny a vodovodu. Oblasti, do ktorých sa bojí vkročiť aj polícia a kde na podporu zníženia kriminality boli postavené vysoké stožiar, z ktorých celú noc svietia halogénové svetlá. Prvotný strach a obava z čiernej väčšiny striedajú prvé vzájomné kontakty. Černosi vstupujú tam, kde predtým nesmeli, belosi tam, kde sa predtým báli čo i len nahliadnuť. Kriminalita je stále obrovská, ale v posledných rokoch sa ju darí znižovať a dá sa povedať, že sa týka len určitých oblastí. Černosi sa musia naučiť, že zabitie belocha alebo černocha je vražda a nie boj za slobodu alebo zneškodnenie zradcu. Mnohým bojovníkom za slobodu, ktorí predtým odmietali školu, dnes pri hľadaní zamestnania chýba vzdelanie. V dobe sankcií OSN sa JAR stala sebestačnou vo všetkých mysliteľných produktoch hospodárskej sféry. Dnes, po zrušení sankcií, môže všetko zúžitkovať vývozom do celého sveta. Belosi sa ešte nezbavili úplne určitého pocitu nadradenosti voči ostatnému obyvateľstvu. Obyčajný černoch sa však v Južnej Afrike stále chová k belochovi ako k svojmu pánovi, na rozdiel od susedných štátov, kde tento neprimeraný rešpekt dávno zmizol. Belošské obyvateľstvo si bude musieť zvyknúť na určité odlišnosti černošskej kultúry a bude sa musieť zmieriť aj s tým, že aj napríklad minister alebo vzdelaný umiverzitný profesor je poverčivý a že ostrihané nechty stále pozorne páli, aby ho niekto neočaroval.