Trenčín

Začiatky osídlenia
Od juhu i severu prístupnú kotlinu, a tým aj územie dnešného mesta, osídlil praveký človek už v paleolite. V neďalekých Zamarovciach, dnešnej mestskej štvrti Trenčína, odkryli v tehelni stanicu so szlétienskou industriou, pod Borinou eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou, na Brezine hroby unetickej kultúry z mladšej doby bronzovej a na hradnej skale sídlisko púchovskej kultúry. Nechýbajú však ani pamiatky, najmä pohrebiská, hradištnej slovanskej kultúry - v Zamarovciach i ďalších k mestu pripojených obciach.
Najstarším známym názvom osady na území mesta je Laugaricio (grécke Leukaristos) v povestnom nápise vyrytom na hradnej skale, ktorý je zároveň prvou epigrafickou pamiatkou mesta. Nápis vyryli na oslavu víťazstva 2. rímskej légie nad Kvádmi a dozvedáme sa z neho, že r. 179 n. l. táborilo tu 855 vojakov, ktorí si na prezimovanie volili asi plošinu Breziny, siahajúcu skalným výbežkom až k Váhu. Hrad
Začiatky kamenného hradu na vápencovom brale treba klásť azda už do 11. storočia. Vyrástol na mieste staršieho slovanského hradiska z 9. st. A spočiatku pozostával z obytnej veže a architektonicky cennej rotundy. Bol jedným z početných kráľovských hradov strážiacich pohraničné územie Uhorska, brod cez Váh i križovatku dôležitých ciest. jeho ďalší rozvoj podmieňovala nielen výhodná strategická poloha, ale aj moc a postavenie jeho majiteľov. Už koncom 12. a začiatkom 13. st. dostal sa do rúk mocných feudálnych rodín, ktoré začali s jeho prestavbou a rozširovaním, preto takmer všetci významnejší vlastníci zanechali na ňom vizitku svojho bohatstva a dobového vkusu. Na objekt veže, postavený v ranej gotike v pol. 13. st., charakteristický množstvom portálov a okienok, nadviazala stavebná činnosť mocného oligarchu "Pána Váhu a Tatier" Matúša Čáka, ktorý dostal hrad r. 1302, prebudoval vežu a pristaval k nej tzv. Matúšov palác, k nemu neskôr pribudol Ľudovítov palác. V kráľovskom vlastníctve bol hrad aj za Žigmunda, ktorý ho daroval manželke Barbore. Nárokom pánov už starý hrad nevyhovoval, preto zač. 15. st. dali postaviť v gotickom štýle nový priestrannejší palác s kaplnkou - Barborin palác. O ďalšiu väčšiu prestavbu sa postaral Štefan Zápoľský, ktorý získal hrad r. 1475. Dal znovu upraviť staršie objekty, zaklenúť ich novými klenbami, vystaval druhé predhradie a jeho manželka - dedička hradu - dala pri starom hrade pristaviť nový, tentoraz už renesančný palác.

K podstatnejšej prestavbe došlo však až po poškodení hradu obliehaním a požiarom r. 1526. Opravené budovy horného hradu dostali vysoké renesančné atiky s plastickými oblúčikmi. V ďalších rokoch dochádzalo viac-menej iba k opravám a korekciám, k spevňovaniu obvodových múrov a štýlovej modernizácii palácov. Koncom 16. st. sa hrad stal majetkom Illésházyovcov, dedičných trenčianskych županov. Tí venovali pozornosť predovšetkým dobudovaniu predhradia a posilneniu fortifikačného systému - jeho prispôsobeniu zdokonalenej dobyvačnej vojenskej technike, ale aj tak postavili na hrade tzv. sobášnu sieň a mlyn. V pol. 17. st. Illésházyovci si postavili nové pohodlnejšie sídlo, kaštieľ v Dubnici nad Váhom, a hrad opustili. Ešte za Thokolyho povstania sa tu úspešne bránila cisárska posádka, ale vzniknuté škody už nik neopravoval. Skazu dovŕšil požiar r. 1790, ktorému neodolali najmä hospodárske budovy a mladšie nadstavby a prístavby. Odvtedy začal celý mohutný komplex ohlodávať zub času, ktorému napodiv lepšie odolávali staršie masívnejšie stavby. Trenčiansky hrad ako celok okrem historického významu slúži aj ako doklad o štýlových premenách takmer ôsmich storočí, ktoré sa síce realizovali až do detailov, ale tvorili ucelený architektonický celok. To, ako aj dobre zachované podstatné časti hradu, bolo dôvodom na prehlásenie hradu za národnú kultúrnu pamiatku už r. 1949 a na začatie jeho konzervácie a rekonštrukcie. Konzervačné zásahy a zastrešenie hradnej veže pred r. 1914 síce spomalili rozkladný proces, ale už r. 1945 bolo ho treba staticky zabezpečiť, kým sa neprikročilo k plánovitej etapovitej rekonštrukcii. Po jej dokončení využijú sa hradné priestory na muzeálne účely, najmä na stále expozície feudalizmu, starého umenia, ale i na príležitostné výstavy. História mesta
Pod ochrannými krídlami mocného hradu vznikla a rýchlo sa rozvíjala remeselnícko-obchodná osada spomínaná kronikármi už r. 1067 a 1091, ale najmä v zoborských listinách z r. 1111 a 1113 (Trienchen, Trencsin), kde sa okrem hradu spomínajú trhová osada a mýto na starej obchodnej ceste popod Brezinu. Z pôvodne malej trhovej osady sa časom vyvinulo významné stredoveké mesto, živé remeselnícke a obchodné stredisko Považia. Aj napriek spustošeniu r. 1321, keď ho pri obliehaní hradu vypálil kráľ Karol Róbert, už r. 1324 dostalo prvé mestské výsady, najmä právo voliť si richtára a konať výročné trhy, a opevnilo sa múrmi. Do erbu si dalo strieborného baránka v modrom poli. Kráľ Žigmund r.

1412 povýšil Trenčín na slobodné kráľovské mesto s právami kráľovského Budína, neskôr dostalo mesto právo skladu a zavŕšením výsad bolo, že r. 1454 získalo právo meča. Obdobia rozkvetu a prosperity často striedali obdobia stagnácie a úpadku. Bolo to najmä za vojen a po živelných pohromách. Mesto trpelo aj pri dobývaní hradu a napriek výsadám kráľovského mesta často muselo čeliť i svojvôli hradných pánov. Roku 1431 ho vypálili husiti, neskôr ho plienili Turci a po porážke Rákócziho vojsk zač. 18. st. opäť vyhorelo. Treba však zdôrazniť, že práve v nepokojných časoch - koncom 16. a počas 17. st. - prežívalo obdobie najväčšieho rozkvetu. Malo vyše 200 remeselníckych dielní a 30 cechov, ktoré svedčia o kvitnúcich remeslách a o obchode. Z cechov treba spomenúť krajčírsky, súkennícky, kožušnícky, cech čižmárov, remenárov a pod. Počet obyvateľov vzrástol natoľko, že už sa dávno nevmestili do priestoru medzi múrmi, ale usadzovali sa a budovali ulice za múrmi.

Školstvo
Už v minulosti mal Trenčín dobre vyvinuté a vyspelé školstvo - mestskú školu azda už koncom 14. st., od 16. st. gymnázium, neskôr meštiansku školu a od r. 1919 obchodnú akadémiu. Možnosti vzdelania širokých ľudových vrstiev vytvorila až víťazná socialistická revolúcia po februári 1948. Dnes má mesto okrem gymnázií celý rad SOŠ i SOU. Nachádza sa tu aj univerzita.

Zdroje:

Trenčín. Vydavateľstvo Osveta, Martin 1980 -