Japonsko

O B S A H

Poloha, rozloha a hranice 2

Povrch 2

Vodstvo 4

Flóra a fauna 5

Národné parky 6

Obyvateľstvo 8

Sídla 8

Priemysel 11

Poľnohospodárstvo 12

Všeličo o Japonsku 12

Príloha 14









Poloha, rozloha a hranice

J
aponské súostrovie leží v severovýchodnom okraji Tichomorského bazéna. Tiahne sa vyše 2 700 km dlhým oblúkom pozdĺž východného pobrežia ázijského kontinentu približne medzi 45° zemepisnej šírky na severe a 24° na juhu. Japonské ostrovy tvoria hlavnú súčasť rozsiahlej reťaze ostrovov, tiahnúc sa od polostrova Aljaška cez Aleuty k polostrovu Kamčatka a Kurilským morom. Na juhu pokračuje táto reťaz súostrovím Rjúkjú až k ostrovu Taj-wan.
Územie Japonska tvoria štyri hlavné ostrovy – severný Hokkaidó, stredné Honšú a Šikoku, južný Kjúšú a ďalších takmer štyritisíc menších ostrovov a ostrovčekov. Obývaných je ich asi päťsto. Celková rozloha Japonska je 377 435 km2. Najväčší a najhustejšie osídlený je Honšú s rozlohou 227 414 km2, Hokkaidó je najmenej osídlený a má rozlohu 78 073 km2, Kjúšú má 36 554 km2 a najmenší ostrov Šikoku 18 256 km2.
Prirodzené hranice Japonska tvorí more. Východné pobrežie obmývajú vlny Tichého oceánu. Pozdĺž východného pobrežia sa tiahne obrovská prepadlina, tzv. Japonská priekopa, ktorá na mnohých miestach dosahuje hĺbku vyše 8 000 m a v južnej časti tejto rozsiahlej tektonickej poruchy dokonca vyše 10 000 m hĺbky.
Západné pobrežie oddeľuje od ázijskej pevniny Japonské more. Juhozápadnú časť ostrova Kjúšú obmýva pomerne plytké Východočínske more, ktoré oddeľuje od Japonského mora Cušimský prieliv. Vzdialenosť medzi Kjúšú a Kórejským polostrovom je dvesto kilometrov. Severná časť ostrova Hokkaidó susedí s Ochotským morom. Od ostrova Sachalin ho oddeľuje Lapérousov prieliv a spája ho s Japonským morom.

Povrch

J
aponsko tvoria z vyše troch štvrtín horstvá, ktoré na mnohých miestach dosahujú úctyhodné výšky. Na pomerne malom území je približne 580 vrcholov, ktoré dosahujú dvojtisícovú výšku a dvanásť presahuje tritisíc metrov. Najvyšším vrcholom je najznámejšia hora Fudži, ktorá dosahuje výšku 3 776 m.
Horstvá Japonska tvoria tri systémy. Prvý sa začína na Hokkaide a prechádza stredom ostrova a je to severojaponský systém. Jeho najvyšší vrchol Daisecu meria 2 290. Tento horský systém prerušuje Cugarský prieliv.

Náhorná plošina siaha na severe Honšú až do strednej časti ostrova, kde dosahuje najvyššie nadmorské výšky. Juhojaponský horský systém je nižší. Tiahne sa od juhu z ostrova Kjúšú severovýchodným smerom dvomi vetvami – severnou, ktorá vedie pozdĺžne smerom Honšú a južnou, ktorá prechádza ostrovom Šikoku na polostrov Kii na Honšú. Tieto vetvy sa opäť spájajú v oblasti prefektúry Fukui. V miestach, kde sa Honšú najviac rozširuje je medzi tieto horské systémy vklinený tretí systém Fudži. Ten sa začína na polostrove Izu a tiahne sa severným smerom až k východným brehom Japonského mora. Vytvára tak prirodzený predel ostrova; severná časť sa nazýva Kantó a južná Kansai. Na západ od Fudži sa tiahnu tri mohutné horské masívy; južný Akaiši, centrálny Kiso a severný Hida. Niekedy sa tieto masívy nazývajú Japonské Alpy. Krajina v tejto oblasti sú využívané najmä na zimný cestovný ruch.
Rovnako sa členia aj vulkanické systémy, na severný, južný a Fudži. Japonské ostrovy patria k najaktívnejším seizmickým a vulkanickým oblastiam na svete. Z asi 190 sopiek je takmer 50 činných. K severojaponskému systému patria aktívne vulkanické formácie, ktoré sa tiahnu od severovýchodnej časti Hokkaida až po centrálne Honšú. Systém je zakončený sopkou Asama. Do južného vulkanického systému patria najmä činné sopky na Kjúšú. Najaktívnejšie sú Aso a Unzen. Aso má najvyššiu kalderu na svete, pozostáva z piatich vrcholov, ktoré vytvárajú pôvodný kráter. Jeho obvod je 80 km. K mimoriadne aktívnym sopkám Kjúšú patrí aj Sakuradžima v Kagošimskom zálive. Horský systém Fudži s ostrovmi Izu, Ogasawara a s centrálnou horskou oblasťou Japonských Álp je tiež vulkanického pôvodu. Oblasť centrálneho Honšú patrí k najaktívnejším seizmickým oblastiam a mnohé zemetrasenia tu často spôsobujú veľké zosuvy pôdy.
V súvislosti s vulkanickou aktivitou japonských ostrovov vyvierajú na mnohých miestach horúce pramene. Vyše 1 800 má liečivé účinky, ale Japonci ich využívali skôr na rekreačné ako na liečebné účely. Z mnohých oblastí s termálnymi prameňmi sa stali kúpeľne strediská. Najznámejšími sú na Hokkaide Noboribecu a Jonezaki, na Honšú Atami, Hakone, Itó, Kinugawa, Nasu, Nikkó a Šiobara. K obľúbeným kúpeľom na Kjúšú patria Beppu a na Šikoku Dógo.
Vodstvo

V
Japonsku je veľa riek, no vzhľadom k hornatému charakteru krajiny sú ich toky pomerne krátke a prudké. Najdlhšia rieka je Šinano, ktorá zavodňuje nížinu Ečigo a vlieva sa do Japonského mora. Ja dlhá 367 km. Na vodu je najbohatšia rieka Tone. Preteká nížinou Kantó a vlieva sa do Tichého oceánu.

Horné a stredné toky japonských riek sú úzke a kamenisté, v dolných, miernejších tokoch sú korytá širšie a s mohutnými hrádzami. Rieky pretekajúce veľkými mestskými aglomeráciami majú brehy upravené tak, aby mohli slúžiť na športové a rekreačné účely. Z hľadiska riečnej dopravy je význam riek minimálny. V dolných tokoch sú splavné len rieky Jodo v Ósake, Sumina v Tokiu, Šinano v Niigate a Tone. Rieky sa však využívajú na iné hospodárske účely. Na mnohých sú postavené priehrady slúžiace na výrobu elektrickej energie, zachytávajú prívalové vody v období dažďov a sú zdrojmi vody pre poľnohospodárstvo, priemysel a mestské aglomerácie. Pre oblasť Tokia sú mimoriadne dôležité rieky Sumida, Ara, Edo a Tama, pre oblasť Nagoje sú to rieky Kiso a Hida, pre Ósaku a jej okolie Jodo. Mnohé rieky vytvárajú na prudkom hornom toku úchvatné kaskády. Zaujímavé je splavovanie perejí riek Kiso, Hozu, Fudži a Tenrjú alebo Kuma.
Vulkanickou a tektonickou činnosťou vyniklo v Japonsku mnoho jazier. Je ich vyše 6 000. Najväčšie je Biwa, ktorá sa rozprestiera naďaleko Kjóta a vypĺňa priehlbinu tektonického pôvodu. Má rozlohu asi 700 km2. Svojou krásou sú známe jazerá Akan, Mašú a Šikocu na Hokkaide, ktorých vody vypĺňajú vulkanické krátery. Jazero Mašú ja pozoruhodné tým, že patrí k najčistejším na svete a priehľadnosť jeho vôd siaha až do hĺbky 41,6 m, čo je svetový rekord. Známe sú aj horské jazerá Towada a Tazawa na severe Honšú. Tazawa je najhlbším jazerom Japonska s hĺbkou 425 m. Na úpätí hory Fudži vyniklo zahataním riečnych údolí lávou päť jazier, z ktorých najkrajšie sú Jamanaka a Kawaguči. Rovnako vzniklo aj čarovné jazero Čúzendži v jednej z najnavštevovanejších turistických oblastí Nikkó. Je najvyššie položeným jazerom v Japonsku ( 1 271 m n. m. ). Okrem prekrásneho prírodného jazera, situovaného uprostred zelených hôr, sa v tejto oblasti, ktorá je súčasťou národného parku, nachádza aj známy vodopád Kegron a v okolí vyviera niekoľko horúcich prameňov s liečivými účinkami.
Flóra a fauna

J
aponské ostrovy sa vyznačujú neobyčajne bohatou flórou a faunou. So svojou takmer tritisíckilometrovou dĺžkou patria ostrovy do niekoľkých zemepisných pásiem. Hornatú krajinu pokrívajú z vyše 70 % husté a ťažko preniknuteľné lesy. Hranicu medzi dvoma hlavnými vegetačnými pásmami – miernym a subtropickým – tvorí 37. rovnobežka. Severný rastlinný pás pripomína svojím charakterom európsku flóru. Okrem tradičných ihličnatých a listnatých lesov sa v severnom pásme, najmä na Hokkaide, rozprestierajú aj dubové a bukové lesy.

Smerom na juh až po Kagošimu v subtropickom pásme prevládajú zmiešané lesy, v ktorých sa mimoriadne darí ihličnatým, typicky japonským stromom, ako sú japonská kryptoméria, japonský cyprus a pínia. Ich kvalitné drevo je dôležitou súčasťou tradičnej japonskej architektúry. Charakteristickou drevinou je aj bambus. ten sa používa i ako protierózna ochrana a ochrana proti zosuvom pôdy. V miernom podnebí Honšú prevládajú rôzne druhy listnatých stromov. Vyniká medzi nimi najmä japonský javor s typickými drobnými lístkami, ktoré sa na jeseň sfarbujú do sýtožltej a ohnivočervenej. Národný strom Japoncov a jeden zo symbolov Japonska je sakura. S rozkvitnutými sakurami súvisí odpradávna tradovaný zvyk hanami, čo je vlastne ľudová slávnosť, počas ktorej sa priatelia a známi vyberú s hojnými zásobami jedla, uloženého v typických škatuľkách zvaných bentó do prírody. Usadia sa pod rozkvitnutými korunami sakúr, veselo sa zabávajú a obdivujú ich kvety.
Japonsko má 2 578 druhov rastlín, najčastejšie sa vyskytujú orlíčky, brusnice, vŕby, ľalie, buky, osiky, brezy a hojné sú i netýkavky. Najväčšie druhové zastúpenie má papraď – nájdeme tu až 198 druhov. Ďalej sú to cyprušteky – 169 druhov, trávy – 148 druhov, 116 druhov roseacei. Nachádza sa tu taktiež 14 endemických druhov.
V Japonsku sa nachádza 7 útvarov: piesky ( napr. Juniperus litoralis ), močiare ( napr. Alisma plantago ), nízke kopce ( borovice, ruže, orličník ), horské lúky ( nízke byliny, ľalie, orchidey ), pobrežie ( trávy ), vysoké lesy ( zakrpatené vŕby ) a horské kosodreviny ( borovica kosodrevinová ). Bohatá fauna Japonska sa podobá stredoeurópskej. Na Hokkaide žije hnedý medveď. Značne rozšíreným druhom je japonský jeleň a daniel, ktorý je podľa šintoistickej mytológie posvätný. Rôznymi legendami je opradený japonský jazvec tanuki. Japonci ho považujú za prítulné, veselé a múdre zviera. Keramické sochy týchto zvierat stojacich na zadných s vystrčeným bielym bruchom a fľašou saké sú často umiestnené pred vchodom do obchodov, reštaurácii a kaviarní, aby prilákali návštevníkov. K zvláštnostiam japonskej fauny patria opice. Tie v severnejších a studenejších oblastiach dokonca objavili blahodárne účinky termálnych prameňov a často ich navštevujú. Niekedy ich dokonca neodradí ani prítomnosť ľudí v prírodných bazénoch. K mnohým chráneným druhom patria aj žeriavy, ktorá sú pre Japoncov symbolom dlhého života, šťastia a zdravia.
Vo vodách Japonska pláve 600 druhov rýb, ako úhory, mihule či zvláštny japonský sumec – Silurus japonicus. V noci možno stretnúť jedného z 10 druhov netopierov. Žijú tu 2 druhy krtkov, 6 druhov žiab, 9 druhov hadov, pričom je jeden jedovatý.

Vo vodách žije morská huba sklenná. Vyhubená je už prekrásna vydra morská – Enhydra marina. Národné parky

J
aponci sú známi svojím vzťahom k prírode, ktorú si odpradávna vážia a uctievajú. Stala sa silným inšpirujúcim zdrojom pre japonskú literatúru, umenie a je trvalou súčasťou národnej kultúry. Vyjadrením toho je aj zákon o chránených vzácnych prírodných oblastiach a rezerváciách, ktorého cieľom je zachovať prírodu neporušenú a chrániť ju pred zhubnými vplyvmi industrializácie. Podľa tohto zákona sa od roku 1957 postupne zriadilo 27 rozsiahlych národných parkov, 47 štátnych rezervácii a asi 290 prefektúrnych chránených oblastí. Národné parky a rezervácie zaberajú vyše 5 % celkovej rozlohy krajiny.
Na Hokkaide bolo zriadených päť národných parkov: Riširi-Rebun-Sarobecu, Širetoko, Akan, Daisecu a Šikocu-Toja. Pre ich scenériu sú charakteristické vulkanické pohoria, z ktorých vyvierajú početné termálne pramene, husté lesy, horské jazerá a močiare.
Na severnom Honšú v oblasti jazera Towoda a južnejšie položenej vysočiny Hačimantai je národný park Towoda-Hačimantai. Členité pobrežie Tichého oceánu s mnohými polostrovmi a hlbokými zálivmi tvorí národný park Rikučú. Národný park Bandai-Asahi pozostáva zo štyroch častí: okolia jazera Inawaširo, pohoria Bandai-Asahi, hory Iide a pohoria Asahi-Gassan. Najnavštevovanejší národný park je Nikkó. Národný park Džóšin tvoria náhorné plošiny, vysočiny a dve vulkanické pohoria, dosahujúce výšku 2 000 m n. m., so známymi aktívnymi vulkánmi Asama a Širane. Pohoria, údolia a lesy na sever od Tokia tvoria národný park Čičibu-Tama.
Bohatá subtropická vegetácia malebných ostrovov s prekrásnou scenériou pobrežia je charakteristická pre národný park Ogasawara na Boninských ostrovoch, ktoré administratívne patria k Tokiu, i keď sú od neho vzdialené 800 km. Súčasťou národného parku Fudži-Hakone-Izu je hora Fudži s piatimi jazerami, výletné a kúpeľné stredisko Hakone a časť polostrova Izu a sedem ostrovov Izu. Národný park Čúbu sangaku je nazývaný aj národným parkom Japonských Álp. S jeho vyše trojtisícovými vrcholmi je centrom vysokohorskej turistiky. Oblasť južných Japonských Álp patrí k národnému parku Minami Arupusu. Centrom národného parku Hakusan na východnom pobreží Japonského mora je hora Haku vysoká 2 702 m. Na pobreží Tichého oceánu na polostrove Šima sa nachádza národný park Ise-Šima, ktorý je povestný veľkým počtom mysov. Pestujú sa tu umelé perly.

Národný park Jošino-Kumano na polostrove Kii má prekrásne pobrežie a hlboké lesy a údolia. Na severnom pobreží Japonska je národný park San´in s pieskovými dunami. Západným smerom sa rozprestiera národný park Daisen-Oki, ktorého centrum tvoria hora Daisen ( 1 731 m ) a ostrovy Oki v Japonskom mori. Vnúrojaponské more je posiate množstvom väčších i menších ostrovov, z ktorých najmalebnejší je Mijadžima so známou šintoistickou svätinou, spadá do oblasti národného parku Setonaikai.
Na západnom pobreží Šikoku sa nachádza národný park Ašizuri-Uwakai s nádhernými morskými útesmi pri myse Ašizuri.
V strednej časti ostrova Kjúšú leží národný park Aso, ktorého centrami sú najväčší japonský vulkán Aso a hora Kudžú. V severozápadnej časti ostrova sa nachádza národný park Saikai, ku ktorému patrí pobrežie v okolí Sasebo s ostrovmi Kudžúkušima a Gotó. Národný park Unzen-Amakusa tvoria polostrov Šimabara s horou Unzen a ostrovy Amakusa. Národný park Kirišima-Jaku je známi vulkanickými pohoriami, hustými lesmi a liečivými horúcimi prameňmi.
Národný park Iriomote na súostroví Rjúkjú je najjužnejšou rezerváciou a leží vo vzdialenosti 1 200 km južne od Kagošimy na ostrove Iriomote. Má bohatú subtropickú vegetáciu.

Obyvateľstvo

J
aponsko je jednou z najľudnatejších krajín. Má vyše 130 miliónov obyvateľov. Prudký nárast obyvateľstva nastal od roku 1868 ( obdobie Meidži ), keď sa rast populácie stal celonárodnou záležitosťou a vláda ho oficiálne podporovala. Od začiatku obdobia Meidži, keď malo Japonsko 35 miliónov obyvateľov, sa ich počet do súčasnosti viac než strojnásobil. Absolútny ročný prírastok je 1 %. Priemerná hustota osídlenia je 320 ľudí na km2. Medzi jednotlivými oblasťami je však značný rozdiel, na čo má vplyv najmä hornatý charakter krajiny a koncentrácia v rozsiahlych mestských aglomeráciach. Na Hokkaide, ktoré zaberá 22 % územia krajiny žije len 4 % obyvateľov, čo je 66 ľudí na km2, a Kjúšú žije 12 % obyvateľov a na Šikoku 3,5 %. Na najväčšom ostrove Honšú žije 80 % obyvateľov, ale aj tu sú značné rozdiely. Najviac obyvateľov sa koncentruje na východnom pobreží Tichého oceánu, no centrálna časť spolu so západným pobrežím Japonského mora sú najmenej osídlené. V mestách žije viac než 70 % obyvateľstva. Od roku 1960 sa zvyšuje migrácia vidieckeho obyvateľstva do miest, ktoré ponúkajú väčšie pracovné možnosti. V súvislosti s tým vzniká nemálo problémov, najmä s nižším tempom rozvoja provinčných oblastí. Japonci sú malý národ, muži dosahujú 158 cm a ženy len 145 cm. Ich hlava a trup sú omnoho väčšie oproti ostatnému telu.

Údy sú krátke a chudé. Lebka je krátka, čelo nízke, oči veľké a šikmé, len zriedkakedy inej farby ako čiernej. Nos majú silne vyvinutý, široký a ploský. Ústa Japoncov sú veľké a mäsité. Vlasy sú čierne a rovné, riedke. Pleť je žltkavá, no svetlejšia ako u Číňanov.

Sídla

V
Japonsku je desať miliónových miest – Tokio ( 8 220 000 ), Sapporo ( 1 319 000 ), Jokohama ( 2 724 000 ), Ósaka ( 2 600 000 ), Nagasaki ( 1 022 000 ), Nagoja ( 2 081 000 ), Kjóto ( 1 450 000), Kóbe ( 1 343 000 ), Kitakjúšú ( 1 057 000 ), Fukaoka ( 1 015 000 ).
T O K I O
Rozprestiera sa v nížine Kantó pri hlbokom tichomorskom zálive. Je dôležitým dopravným uzlom, najvýznamnejším hospodárskym, administratívnym, kultúrnym a politickým strediskom krajiny. S priľahlými satelitnými mestami tu žije približne 12 miliónov obyvateľov. Pôvodne sa mesto volalo Edo a prvá zmienka o ňom pochádza 12. storočia. Až do 17. storočia to bola rybárska osada. Mesto sa začalo postupne rozširovať a v polovici 18. storočia patrilo medzi najväčšie mestá na svete. Edo sa stalo tak silným politicky a hospodársky silným, že sa doň presťahoval cisársky dvor a dostal nové meno – TOKIO. Mesto niekoľkokrát postihli živelné pohromy, najmä zemetrasenia. Veľké straty na životoch zapríčinilo i bombardovanie počas II. svetovej vojny. V súčasnosti je Tokio moderné veľkomesto s mnohými kontrastmi, v ktorom sa prelínajú domáce tradície s vplyvmi americkej a európskej kultúry. pod mestom je sieť metra, moderná rýchlodráha je veľmi účelná a celým mestom sa tiahne spleť úzkych uličiek a reštaurácií ozdobených tradičnými lampiónmi.
Tokio má niekoľko veľkých centier, z ktorých každé má svoju charakteristickú tvár a atmosféru. Uprostred mesta je rozsiahly cisársky park s palácom, terajšie sídlo cisára. V celom meste je množstvo zelene a známe sú parky ako Hibija, Kórakuen či Meidži sa známou šintoistikou svätinou a olympijskými športoviskami, alebo najväčší park Ueno so zoologickou záhradou, múzeami, galériami a chrámami. Oproti cisárskemu palácu je banková štvrť Marunouči a hlavná stanica so známym superexpresom Šinkansonom. Hneď vedľa je preslávená štvrť Ginza s obchodnými domami, luxusnými butikmi, reštauráciami či nočnými barmi. Z reštaurácií a kaviarní umiestnených na najvyšších poschodiach sa návštevníkom núka pohľad na celé mesto. No azda najlepšie sa dá pochopiť veľkosť tejto metropoly z 333 m vysokej Tokijskej veže, ktorá je kópiou Eiffelovej veže.

Stojí vo východnej časti mesta a za priaznivého počasia je výhľad i na horu Fudži. V širokom okolí Tokia sa nachádza niekoľko významných výletných miest, napríklad Nikkó či Karuizawa. N A G O J A
V úrodnej, husto osídlenej nížine Nóbi, pri brehoch hlbokého tichomorského zálivu Ise leží dôležitý prístav a priemyselné centrum Nagoja. Mesto sa rozrástlo najmä v 16. storočí okolo hradov, ktoré tu postavili silné feudálne rody. Mesto začalo rozkvitať od roku 1612, kedy tu bol postavený hrad šógunom Iejasuom Tokugawom pre svojho syna. Prudký hospodársky rozvoj zaznamenalo mesto po tzv. revolúcii Meidži roku 1868. Po vojne sa stala Nagoja dôležitým priemyselným a obchodným centrom. Najvýznamnejšie zastúpenie má textilný, chemický a automobilový priemysel. Okrem toho sú tu továrne na výrobu hodiniek a známy porcelán Seto.
K J Ó T O
Toto starobylé mesto bolo vyše desať storočí sídlom cisárov, čo sa odrazilo na množstve historických a kultúrnych pamiatok. Mesto založili v roku 794 a až do súčasnosti si zachoval štatút centra tradičnej domácej kultúry a umenia. Tu vznikli také tradície, ako čajový obrad, aranžovanie kvetín – ikebana, architektúra záhrad, tušové maliarstvo.
Najreprezentatívnejšou pamiatkou je cisársky palác Gošo v strede mesta. Vstup doň je len na zvláštne povolenie, ktoré vydáva Úrad cisárskeho dvora s pobočkou v Kjóte. K ďalším významným pamiatkam patrí palác excisárov Sento Gošo, ktorý sa nachádza v rozsiahlom parku. Na severovýchodnom okraji sa rozprestiera cisárska vila Šúgakuin, pozostávajúca z troch nádherných záhrad, navzájom pospájaných cestičkami. Za zmienku stoja i kamenné záhrady budhistických kláštorov Nanzendži, Daitokudži a Rjóandži. Populárnym miestom je kláštor Kijomizuera, ktorý bol založený v roku 805.
Necelých 20 km južne od Kjóta leží vyše stotisícové mesto Udži, kde sa nachádza známy kláštor Bjódóin s prekrásnou Fénixovou sieňou z roku 1052, ktorá je najkrajšou architektonickou pamiatkou obdobia Heian. Ó S A K A
Ósaka je po Tokiu druhým najväčším mestom a priemyselno – obchodným centrom krajiny. Sústreďuje sa tu ťažký, textilný, chemický a potravinársky priemysel. Žijú tu vyše desať miliónov obyvateľov. Mesto sa rozprestiera v úrodnej nížine, ktorou preteká rieka Jodo. Pri ústí vytvára rozvetvenú deltu, preto je Ósaka známa svojimi mostami a kanálmi.
Ósaka je dôležitým obchodným a distribučným centrom krajiny. Dôležitú funkciu zohrávala i v rozvoji národnej kultúry. Zradila sa tu nová, tzv.

meštianska kultúra, ktorá je reprezentovaná divadlami bunraku a kabuki, ktoré sa stali významným vkladom do celonárodnej kultúry.
V roku 1970 sa tu konala svetová výstava EXPO, čo bolo impulzom pre modernizáciu Ósaky. Južná časť mesta si však zachovala svoju tradičnú atmosféru. Obchodný život sa sústreďuje v severnej časti Kita. K Ó B E
Ósaka a Kóbe tvoria súvislú urbanisticko-priemyselnú oblasť, ktorá sa tiahne pozdĺž Ósackého zálivu. Kóbe je jeden z najmodernejších prístavov na svete. Ročne sem pripláva vyše 10 000 lodí z celého sveta.
Kóbe bolo v minulosti len neveľkou rybárskou osadou a jeho prudký rozvoj nastal v roku 1868, keď sa ako Jokohama otvoril pre medzinárodný obchod. Rozvíjal sa i priemysel. Sú tu známe železiarne, oceliarne i lodenice. Významné zastúpenie má chemický a potravinársky priemysel. Nedostatok priestoru nútil Japoncov hľadať originálne urbanistické riešenie. Začali sa budovať rozsiahle podzemné centrá, v ktorých sa sústreďujú najmä služby, obchody a reštaurácie. Kóbe má však i umelé ostrovy, ktoré sú postavené na mori. Tie majú vlastnú urbanistickú časť, parky, hotely a dokonca i verejnú dopravu.

Priemysel

U
ž koncom 18. storočia, v čase vlády cisára Meidži, si Japonsko vybudovalo základy priemyselného rozvoja. Spočiatku sa krajina obmedzila na textilný priemysel a výrobu drobného tovaru. Až v 30. rokoch 20. storočia sa začal rozvíjať aj japonský ťažný priemysel. Počas 2. svetovej vojny bol japonský priemysel z veľkej časti zničený, nový rozmach priniesla až povojnová výstavba. V Japonsku zohráva osobitnú úlohu rybársky spracovateľský priemysel. Ten sa koncentruje predovšetkým na oblasť okolo hlavného mesta – Tokia. Japonsko je jednou z najväčších rybárskych krajín sveta.
Japonsko vlastní len málo nerastných surovín, aj ropa a zemný plyn sa tu vyskytujú len zriedkavo, takže energetika krajiny závisí takmer celkom od dovozu. Rozhodujúcim elementom japonského priemyslu sú koncerny, ktoré vyrábajú veľké množstvo produktov. Napriek tomu tvoria dve tretiny japonských podnikov malé a stredné podniky zamestnávajúce tri štvrtiny pracovných síl, ktoré sú dodávateľmi veľkých japonských podnikov. Japonsko sa bez ohľadu na nedostatok vlastných nerastných surovín a takmer výlučnú závislosť od dovozu vyvinulo po 2. svetovej vojne na tretiu najväčšiu priemyselnú krajinu na svete.
Od začiatku 50. rokov zaujíma Japonsko vedúce miesto na svete v lodiarskom priemysle, na druhom mieste vo výrobe automobilov. Oceliarsky priemysel Japonska zaujíma tretie miesto vo svete. Neobyčajne silné je zastúpenie elektronického priemyslu – výroby elektronických počítačov a spotrebnej elektroniky. Po 2.

svetovej vojne sa výrazne rozvíjal aj chemický priemysel. Mimoriadny význam v tejto oblasti má výroba priemyselných hnojív, za ňou nasleduje výroba kaučuku, cementu a benzínu. V týchto troch produktoch stojí Japonsko na čele svetovej výroby. Veľký význam má aj papierenský a tradičný textilný priemysel. Keďže si Japonsko musí kryť väčšinu spotreby surovín dovozom, usiluje sa o vyrovnanú obchodnú bilanciu. Jeho významnými obchodnými partnermi sú USA, západná Európa a juhovýchodná Ázia.


Poľnohospodárstvo

J
aponské ostrovy majú prevažne hornatý charakter. Nížiny sa rozprestierajú najmä v povodiach dolných tokov riek a sú veľmi husto osídlené. Na poľnohospodárske účely sa využíva necelých 15 % pôdy, ktorá sa však veľmi intenzívne obrába. V povojnových rokoch dôsledným uplatňovaním výsledkov vedeckého výskumu a zavádzaním malej mechanizácie dosiahlo Japonsko sebestačnosť vo výrobe hlavných poľnohospodárskych produktov, i keď pomer obrábanej pôdy k počtu obyvateľstva je najnižší na svete. Najväčšia nížina je Kantó, ktorá je zároveň najľudnatejšou oblasťou Japonska. Druhou najvýznamnejšou nížinou je Mino Owari. Husto osídlená je aj nížina Kinai. Tradičnou poľnohospodárskou plodinou je ryža. No okrem nej sa v Japonsku pestuje veľa ovocia a zeleniny. Rozšírené je najmä pestovanie mandarínok, ktorým sa dobre darí aj v severnejšie položenej prefektúre Šizuoka. Tá je zároveň aj najznámejšou oblasťou pestovania čaju. Japonské zaujímavosti

Japonské more je 18. najväčšie na svete. Je súčasťou Tichého oceánu a jeho plocha je 1 008 000 km2.
Japonská priekopa je 12. najhlbšia na svete. Je hlboká 8 412 km a leží v Tichom oceáne.
Najväčším vrcholom Japonska je sopka Fuji – San s výškou 3 776 m. Rozprestiera sa na ostrove Honšú.
Najväčšou japonskou púšťou je Biwa Ko s plochou 674 km2.
Najväčším železničným tunelom na svete je Seikan s dĺžkou 53 841 km, druhým je Shimizu III, ktorý meria 22 300m.
5. najdlhším železničným trajektom sveta je Aomori – Hakodate, ktorý prechádza cez Cugarský prieliv a meria 108 km. V Tokiu sa nachádzajú 2 monumentálne stavby: televízny vysielač merajúci 333 m a mrakodrap Ikebokuru, ktorého výška je 226 m.
Najväčší visutý most na svete sa nazýva Akaši – Kaikyo a spája ostrovy Honšú a Šikoku. Jeho rozpätie je 1 780 m a slúži od roku 1990.
Tokio je 5. najväčšie mesto na svete – má 8 354tis. obyvateľov.