OBSAH

1. ZÁKLADNÉ GEOGRAFICKÉ CHARAKTERISTIKY
1.1 Základné údaje
1.2 Podnebie
1.3 Reliéf
1.4 Flóra a fauna
1.5 Obyvateľstvo
2. HISTÓRIA
2.1 Prví osadníci
2.2 Stredoveké Írsko
2.3 Postupný úpadok galského Írska
2.4 Osemnáste storočie
2.5 Veľký hladomor a boj o autonómiu
2.6 Získanie nezávislosti
2.7 Nezávislé Írsko
3. SÚČASNÉ ÍRSKO
3.1 Írsky štát
3.2 Vláda
3.3 Miestna správa
3.4 Súdnictvo
3.5 Polícia a ozbrojené sily
4. SEVERNÉ ÍRSKO
4.1 Politický vývoj
4.2 Prímerie polovojenských jednotiek
4.3 Dokument o spoločnom rámci
4.4 Dohoda z Veľkého piatku
5. MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY ÍRSKA
5.1 Organizácia spojených národov
5.2 Európska únia
5.3 Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
5.4 Rozvojová spolupráca – Írska pomoc
5.5 Írsko v zahraničí
6. POUŽITÉ ZDROJE

1. ZÁKLADNÉ GEOGRAFICKÉ CHARAKTERISTIKY

1.1 Základné údaje
Zemepisná šírka: 51/2° a 101/2° západnej dĺžky
Zemepisná dĺžka: 511/2° a 551/2° severnej šírky
Celková rozloha ostrova: 84 421 km2
Írsko: 70 285 km2 (z toho súš 68 890 km2)
Severné Írsko: 14 139 km2
Maximálna vzdialenosť S-J: 486 km
Maximálna vzdialenosť V-Z: 275 km
Dĺžka pobrežia: 3 172 km
Najvyššia hora: Carrantuohill – 1 041 m
Najdlhšia rieka: Shannon – 340 km
Najväčšie jazero: Lough neagh – 396 km2
Najvyšší vodopád: Powerscourt – 122 m
Počet obyvateľov: 3 555 500 (júl 1997), 52 obyv. na km2
Hlavné mesto: Dublin
Úradný jazyk: írčina, angličtina
Mena: Írska libra
Štátna hymna: „Amhrán na BhFiann/Soldier´s Song“ (Pieseň vojaka)
Vlajka: Zelená farba symbolizuje katolíkov, oranžová protestantov a biela znamená potrebu mieru medzi týmito skupinami. Tieto farby sa používajú od roku 1830, ale ich poradie bolo spočiatku iné.

1.2 Podnebie
Podnebie je v Írsku stále a teploty sú pomerne vyrovnané na celom území, lebo klíma ostrova je ovplyvňovaná teplým Golfským prúdom a prevládajúcimi juhozápadnými vetrami prichádzajúcimi od Atlantického oceánu.
Najchladnejšími mesiacmi sú január a február, kedy sa priemerné teploty pohybujú v rozmedzí 4 až 7 °C, medzi najteplejšie mesiace sa radia júl a august, kedy priemerné teploty dosahujú 14 až 16 °C.

Najslnečnejšími mesiacmi sú máj a jún, kedy dĺžka slnečného svitu dosahuje 5 až 7 hodín denne.
V nízko položených oblastiach je priemerný ročný úhrn zrážok 800 až 1 200 mm, zatiaľ čo v horách môže presahovať 2 000 mm.

1.3 Reliéf
Ostrov je tvorený veľkou centrálnou vápencovou nížinou s reliéfom pahorkatín a niekoľkými pobrežnými horami. Zatiaľ čo hrebene hôr na juhu sú z červeného pieskovca, ktorý rozdeľujú vápencové údolia riek, inde prevažuje žula. Výnimku tvorí severovýchod, kde sa rozkladá čadičová plošina. Na rovine v strede územia sa vyskytujú glaciálne ložiská piesku a ílu. Túto oblasť pretínajú nízke pahorkatiny a nachádzajú sa tu rozľahlé slatiny a mnoho jazier.
Írsko je nížinatá krajina, kde väčšina plochy nepresahuje nadmorskú výšku 60 m. Plošne najväčšie pohoria sú Wicklow a Macgillicudy‘s Reeks, v ktorom sa nachádza aj najvyšší vrch Galway. Celé západné pobrežie je veľmi členité so skalnatým pobrežím a hlbokými zátokami ako Dingle, Kenmare a Bantry.
Na podobe ostrova zanechali svoje stopy aspoň dve celkové zaľadnenia, čo dokladajú ľadom ohladené skaly, horské jazerá, ľadovcové údolia a glaciálne ložiská piesku, štrku a ílu. Názorným príkladom vplyvu zaľadnenia na krajinu je oblasť národného parku Burren.

1.4 Flóra a fauna
Írsko sa od kontinentálnej Európy oddelilo po poslednej dobe ľadovej. Následkom toho má ostrov v porovnaní s inými oblasťami Európy menej bohatú flóru a faunu.
V oblasti národného parku Burren doposiaľ žijú arktické a vysokohorské rastliny z obdobia posledného zaľadnenia. V írskych slatinách sa vyskytujú najrôznejšie druhy rašelinníkov a tiež vres a ostrica. Veľa vzácnych druhov rastlín a živočíchov sa nachádza v rašeliniskách v strednom Írsku. Na juhozápade sa nachádzajú oblasti bohaté na rastlinné druhy, ktorým sa najlepšie darí v miernom vlhkom podnebí. Kedysi rozsiahle dubové lesy boli na väčšine územia vyrúbane už koncom 17. storočia. V posledných desaťročiach dáva program pre znovuzalesnenie prednosť druhom ako je smrek a rôzne druhy borovíc. Prírodné rezervácie a národné parky sa nachádzajú po celej zemi. V Írsku je podľa povesti viac ako štyridsať odtieňov zelenej.
Z 380druhov volne žijúcich vtákov, ktorí sa v Írsku vyskytujú, sa ich na ostrove rozmnožuje iba 135. Väčšina vtákov prilieta do Írska na jar a odlieta na jeseň, niektoré druhy z Grónska a Islandu však naopak prilietajú na zimu. 75 % svetovej populácie grónskej husi bieločelej prezimuje práve v Írsku.
Na vodných plochách vo vnútrozemí žijú kolónie labutí, husí, brodivých vtákov, kačiek, rybárov a čajok. Odstrel operenej zveri je štátom prísne regulovaný a štát tiež podporuje programy na opätovné vypúšťanie volne žijúcich vtákov do prírody.

K najvzácnejším druhom vtákov patrí malý európsky sokol , sokol sťahovavý a chriašteľ poľný.
Zo sladkovodných rýb sa v Írsku vyskytuje napríklad losos obyčajný, sivoň, , síh, úhor, šťuka i pstruh. Obojživelníci majú po jednom domácom zástupcovi z rodu žiab, ropúch a mlokov. Z plazov je pôvodným írskym druhom iba jašterica. Nevyskytujú sa tu bežné druhy živočíchov ako na pevnine (napríklad krtkovia, lasice a hady). Hady podľa starej povesti vypudil Svätý Patrick, patrón Írska.
V Írsku tiež žije okrem 31 druhov cicavcov, medzi ktorých patrí napr. jeleň európsky, líška, jazvec, veverička obyčajná, vydra, tuleň šedý, tuleň obyčajný a mnoho iných. Írska lasica hranostaj a írsky zajac sú zaujímavými ukážkami miestneho vývoja. 1.5 Obyvateľstvo
Pri sčítaní ľudu roku 1997 mal írsky štát 3 555 500 obyvateľov. Približne 60 % populácie žije v mestách a obciach s viac ako 1 000 obyvateľmi. Priemerná hustota osídlenia je 52 obyvateľov na km2, najvyššia je na východe a juhu. Vek obyvateľstva je veľmi nízky, lebo 41 % populácie je mladšia ako 25 rokov a 24 % je mladšia ako 15 rokov. Emigrácia sa behom posledných rokov znížila, naopak bolo zaznamenané zvýšenie imigrácie. V roku 1997 prišlo do krajiny o 15 000 ľudí viac, ako ju opustilo, a tento počet je najvyšší od 70. rokov.

2. DEJINY

2.1 Prví osadníci
Najstaršie známe dejiny siahajú do roku 8000 p. n. l. Veľkú úlohu pri osídľovaní zohrala práve jeho poloha na západ od Európy, lebo kvôli nej zažilo Írsko v minulosti mnoho nájazdov a vpádov, ktorých výsledkom je pestrá zmes obyvateľstva i tradícií. Prví osadníci boli väčšinou lovci z Británie, ktorí so sebou priniesli mezolitickú kultúru. Po lovcoch nasledovali asi 3 000 p. n. l. poľnohospodári, ktorí chovali zvieratá a obrábali pôdu. Po neolitických osadníkoch sa okolo roku 2 000 p. n. l. objavili hľadači drahých kovov a remeselníci, ktorí drahé kovy spracovávali.
Okolo 6. storočia p. n. l. začali do Írska vo vlnách prichádzať Kelti z Európy. Aj keď Írsko nikdy nezjednotili politicky, podarilo sa im dosiahnuť jednotu kultúrnu a jazykovú.

2.2 Stredoveké Írsko
Nástup kresťanstva v 5. storočí n. l. sa už tradične spája s menom svätého Patrika, aj keď je doložené, že kresťania na ostrove žili už pred jeho príchodom. Na začiatku stredoveku bolo Írsko ušetrené barbarských nájazdov a čiastočne aj vďaka tomu došlo v 6. a 7. storočí k veľkému rozmachu írskeho umenia a vzdelanosti, ktorý mal svoje centrum v írskych kláštoroch. V období pred rokom 800 n. l. založili írski mnísi strediská vzdelanosti a kresťanstva na mnohých miestach Európy.
V priebehu 9. a 10. storočia bolo Írsko vystavené pravidelným nájazdom Vikingov.

Vikingovia boli zároveň aj obchodníkmi a výrazne pomohli rozvoju mestského života v Dubline, Corku I Waterfordu. Potom čo Brian Boru, najvyšší kráľ Írska, porazil Vikingov v roku 1014 v bitke pri Clontarfe, začal vikingský vplyv slabnúť.
Príchod Normanov, ktorí sa už predtým usadili v Anglicku a Walese, znamenal v 12. storočí koniec všetkých snáh o vytvorenie centralizovaného štátu. Normani si rýchlo podmanili veľké oblasti Írska a tie potom prešli pod vládu anglického kráľa.
Normanská prítomnosť Írsko výrazne ovplyvnila na ďalších 400 rokov. Veľká časť územia však aj napriek tomu zostávala v írskom držaní a na začiatku 16. storočia sa v Anglicku začali šíriť obavy, že anglický vplyv je ohrozený nielen galskými nájazdmi, ale tiež postupujúcim poiršťovaním normanských osadníkov. V tej dobe došlo v Anglicku k zmene náboženstva a táto udalosť mala na Írsko veľký dopad. 2.3 Postupný úpadok galského Írska
Potomkovia normanských osadníkov v Írsku, ktorým sa začalo hovoriť „pôvodní Angličania“, boli z veľkej časti proti protestantskej reformácii , ktorá nakoniec vyústila do založenia anglikánskej írskej cirkvi. Írsko malo v tej dobe taký strategický význam pre Anglicko, aký nemalo po storočia, z dôvodu svojej blízkosti ku kontinentálnej Európe, vďaka ktorej mohlo slúžiť ako útočisko pre anglických rebelov alebo cudzích nepriateľov.
Kvôli náboženským rozdielom a politike anglickej koruny, ktorá na ostrov posielala nových osadníkov z Británie, došlo v Írsku k mnohým povstaniam. Galský odpor bol nakoniec zlomený v roku 1603, kedy sa korune musela podriadiť aj posledná galská bašta Ulster.
Behom 17. storočia sa opakovali boje o nadvládu, ale úspech sa striedavo prikláňal na obe strany. Tieto boje ukončili bitky pri Boyne (1690) a Aughrime (1691), v ktorých pôvodní Angličania s galskými Írmi utrpeli veľkú porážku. Mnoho ich vodcov a stúpencov opustilo krajinu a začalo vojenskú, kňažskú i obchodnícku dráhu v cudzine. Protestanti patriaci ku štátnej cirkvi prevzali politickú moc aj vlastníctvo pozemkov a časom sa začali považovať za írsky národ.

2.4 Osemnáste storočie
V 18. storočí zaznamenalo Írsko veľký hospodársky rozmach. Veľmi sa darilo pláteníctvu, zvlášť v Ulsteri, a hlavným vývozným artiklom bola írska vlna, hovädzie mäso, maslo a bravčové mäso. Tiež írska parlamentná tradícia naďalej pokračovala, aj keď katolíci boli zo štátnej správy vylúčení a tá bola podriadená parlamentu vo Westminstri. Emigrácia z Írska pretrvávala, lebo tisíce ulsterských presbyteriánov a v menšom počte tiež katolíci odchádzali do Ameriky.
Od 60. rokov 18.

storočia narastali rozpory medzi Britániou a jej kolóniami v Severnej Amerike a tento vývoj napomáhal vo vytváraní tradície radikálneho vlastenectva, ktorá potom pod vplyvom francúzskej revolúcie viedla k založeniu Spoločnosti írskej jednoty (Society of United Irishmen). Roku 1798 došlo v Írsku pod vedením Írskej jednoty k povstaniu, ktoré si stavalo za cieľ nastoliť nezávislú republiku Írsko. Povstanie bolo potlačené a Zákon o únii (Act of Union) z roku 1800 vytvoril medzi Britániou a Írskom úplnú parlamentnú úniu. 2.5 Veľký hladomor a boj o autonómiu
V tej dobe však už medzi Britániou a Írskom panovali rozdiely hlavne v hospodárskom a demografickom vývoji. Zatiaľ čo v Británii vykvital priemysel i mestá, Írsko sa s výnimkou Ulsteru stretalo skôr s nedostatočným priemyselným rozvojom. Zároveň v Írsku rýchlo stúpal počet obyvateľov a zem sa stávala závislou na zemiakoch ako na hlavnom zdroji obživy. Na konci 40. rokov 19. storočia došlo niekoľko rokov po sebe k neúrode zemiakov, čo viedlo k obrovskému hladomoru. Následkom hladomoru zomrel asi jeden milión ľudí a ďalší milión z Írska odišiel. Behom desiatich rokov poklesol počet obyvateľov asi o štvrtinu (z 8 na 6 miliónov). A klesal aj naďalej, lebo emigrácia sa stala typickým rysom írskej spoločnosti. Hlavnou témou politiky 19. storočia boli opakované snahy zreformovať a zrušiť úniu medzi Veľkou Britániou a Írskom. Veľký hladomor zohral v týchto snahách veľkú úlohu, lebo v obecnom povedomí za hladomor niesla vinu Británia. Väčšina írskych voličov sa usilovala o určitú formu samosprávy. V období po hladomore sa pod veľký politický a ekonomický tlak dostali aj írsky veľkostatkári. Začiatkom 20. storočia bol po dedinských nepokojoch presadený nový zákon, ktorý mal za cieľ prinútiť veľkostatkárov k tomu, aby pozemky predali svojim nájomníkom. Nájomníci dostali možnosť vziať si pôžičky, ktoré im umožnili si pozemky odkúpiť.
Otázka autonómie, tzv. „Home Rule“, však stále ešte nebola doriešená. Snahy Daniela O´Connella a Isaaca Butta v 40. a 70. rokoch 19. storočia nemali veľký úspech. V 80. rokoch 19.storočia sa Írskej parlamentnej strane pod vedením Charlesa Stewarta Parnella podarilo postaviť írsku otázku do centra politického diania v Británii. V roku 1886 liberálna strana na čele s W. E. Gladstoneom podporila obmadzenú formu autonómie pre Írsko. Možnosť autonómie však podnietila k aktivite tiež prevažne protestantských unionistov , ktorí mali v provincii Ulster prevahu. Spoločne so svojimi spojencami v Anglicku, ktorí sa obávali, že by írska autonómia viedla k rozpadu impéria, sa unionisti rozhodli jej schváleniu zabrániť.

2.6 Získanie nezávislosti
V rastúcej bojovnej nálade sa pripravovali a cvičili súkromné polovojenské zbory (napr.

Ulsterskí dobrovoľníci – Ulster Volunteer Force a Írski dobrovoľníci – Irish Volunteers). Vypuknutie 1. svetovej vojny a následný odklad riešenia nezávislosti zabránili otvoreným prejavom nepriateľstva. Vojna zmenila všetko. Cez Veľkonočné sviatky roku 1916 bola v Dubline vyhlásená republika a došlo k ozbrojenému povstaniu. Zo začiatku malo povstanie iba malú podporu verejnosti a bolo potlačené. Jeho stúpenci však využili verejné rozhorčenie vyvolané popravou povstaleckých vodcov a nakoniec zvíťazili vo všeobecných voľbách v roku 1918, v ktorých na hlavu porazili Írsku parlamentnú stranu, ktorá viedla kampaň za autonómiu.
Strana Sinn Féin („My sami“), ktorá vo voľbách zvíťazila však odmietla zaujať kreslá vo Westminstri a v roku 1919 v Dubline založila prvý Dáil (Parlament). Nasledovala vojna za národnú nezávislosť, ktorá skončila uzavretím anglo-írskej dohody v roku 1921, podľa ktorej získalo 6 hrabstiev na severovýchode Ulsteru svoj vlastný severoírsky parlament. V súlade so zmluvou vytvorilo ostatných 26 hrabstiev Slobodný írsky štát. Po jeho ustanovení došlo ku krátkej občianskej vojne medzi tými, čo zmluvu uznávali, a tými, čo naďalej požadovali republiku. 2.7 Nezávislé Írsko
Do čela prvej vlády nezávislého štátu sa postavil W. T. Cosgrave zo strany Cumann na Gaedheal, ktorá si neskôr zmenila názov na Fine Gael. Od 30. do 70. rokov 20. storočia bola hlavnou stranou írskej politickej scény Fianna Fáil, ktorú zal3.1ožil Eamon de Valera. V roku 1937 bola schválená nová ústava, čím pokračovalo oslabovanie konštitučných väzieb medzi Britániou a Írskom. Behom 2. svetovej vojny zostalo Írsko neutrálne. V roku 1948 prerušil Zákon o republike Írsko (Republic of Ireland Act) posledné zostávajúce väzby s Britániou. V roku 1955 bolo Írsko prijaté do OSN. Od roku 1973 je členom Európskej únie. Toto členstvo má veľký význam, lebo od tej doby sa írsky hospodársky, spoločenský i kultúrny život neustále mení a vyvíja. 3. SÚČASNÉ ÍRSKO

3.1 Írsky štát
Behom prvých dvoch desaťročí po dosiahnutí nezávislosti v roku 1922 prebehla konsolidácia štátnych inštitúcií a bola nastolená tradícia politickej stability. Ústava z roku 1937 a Zákon o republike Írsko z roku 1948 pretrhli posledné formálne zväzky Írska s Britániou. Írsko zostalo v priebehu 2. svetovej vojny neutrálne a nie je členom žiadneho vojenského zväzku.

3.2 Vláda
Írsko je parlamentná demokracia. Írske zákony vychádzajú zo zvykového práva a z legislatívy ustanovenej parlamentom v súlade s ústavou.

Smernice Európskeho spoločenstva majú v Írsku právnu moc.
Írska ústava stanovuje formu vlády a definuje právomoci a funkcie prezidenta, oboch komôr Oireachts (Parlamentu) a vlády. Ústava tiež definuje štruktúru a právomoci súdov a vytyčuje základné občianske práva.
Prezident je hlavou štátu. V prípade, že sa o úrad prezidenta uchádza viac než jeden uchádzač, je prezident volený priamym ľudovým hlasovaním. Prezidentka Mary McAleese bola do svojho úradu zvolená v novembri 1997 na obdobie sedem rokov.
Parlament sa skladá z dvoch komôr, z ktorých jedna sa nazýva Dáil Éireann (Dolná snemovňa) a druhá Seanad (Senát). Dáil má v súčasnej dobe 166 členov. Sú volení podľa princípu pomerného zastúpenia na základe všeobecného hlasovacieho práva. Voľby sa konajú najmenej raz za päť rokov. Medzi hlavných päť politických strán zastúpených v Dáile patrí Fianna Fáil, Fine gael, Labour party, Progressive Democrats a Democratic Left.
V priebehu posledných dvadsiatich rokov sa podobne ako v iných európskych krajinách stala normou koaličná vláda. Koalície sa skladali z jednej z dvoch najväčších strán, strany Fianna fáil alebo Fine Gael, v kombinácii s Labour party, Progressive Democrats alebo Democratic Left. Všeobecné voľby, ktoré sa konali v júni 1997, viedli k vytvoreniu spoločnej vlády strany Fianna Fáil a Progressive Democrats. Výkonná moc je v rukách vlády alebo je vykonávaná na základe jej poverenia a vláda sa zodpovedá Dáilu. Titul predsedu vlády je Taoiseach, miestopredseda vlády sa nazýva Tánaite. Taoiseach súčasnej vlády je Bertie Ahern a Tánaiste je Mary Harney.
Senead má 60 členov, z ktorých jedenásť je menovaných predsedom vlády a ostatní sú zvolení z celej rady profesií absolventmi univerzít. Senead môže navrhovať alebo pozmeňovať legislatívu, ale Dáil má právo všetky návrhy zákonov alebo novely zamietnuť. 3.3 Miestna správa
Systém miestnej správy je realizovaný prostredníctvom 114 miestnych úradov. Miestne úrady zaisťujú základnú infraštruktúru, sociálne a obecné služby a predstavujú časť demokratického systému, ktorá stojí najbližšie občanovi. Služby poskytované úradmi miestnej správy zohrávajú dôležitú úlohu v ekonomickom a spoločenskom živote štátu a ročné rozpočtové výdaje na nich vynaložené dosahujú 2 mld írskych libier alebo 5 % HDP.
Medzi poskytované služby patria obecné byty, zaisťovanie dodávok vody a čistenie odpadových vôd, ochrana životného prostredia, územné plánovanie, plánovanie cestnej siete, protipožiarna ochrana, rekreačné a spoločenské vybavenie.

Úrady miestnej správy sú čiastočne financované vládou a čiastočne z miestnych zdrojov.
Existuje osem oblastných úradov, ktorých členov menujú úrady miestnej správy a ktorých úlohou je podporovať koordináciu verejných služieb a monitorovať a poskytovať poradenstvo týkajúce sa programov financovaných zo fondov EU.

3.4 Súdnictvo
Írska ústava stanovuje, že spravodlivosť bude pojednávaná verejne prostredníctvom súdov zriadených na základe zákona. Priestupky, ktoré je možné riešiť v skrátenom súdnom konaní, a menej závažné občianskoprávne prípady rieši okresný súd, ktorému predsedá okresný sudca. Závažnejšie prípady rieši obvodný súd, ktorému predsedá sudca, ktorý v prípade trestných činov zasadá spolu s porotou z 12 občanov. Najzávažnejšie prípady sú predkladané vrchnému súdu, ktorému predsedá sudca. Pri pojednávaní trestných činov zasadá sudca spolu s porotou a súd sa nazýva ústredný trestný súd. Najvyšším odvolacím súdom je najvyšší súd, ktorý je tiež konečným rozhodcom v otázkach týkajúcich sa výkladu ústavy.

3.5 Polícia a ozbrojené sily
V národnej polícii, An Garda Síochána, slúži takmer 11 000 mužov a žien. Komisára An Garda Síochána menuje vláda. Komisár sa zodpovedá ministrovi spravodlivosti, rovnosti a právnej reformy, ktorý je za políciu zodpovedný Dolnej snemovni. Základné riadenia a kontrola polície je v rukách komisára, ten je však povinný riadiť sa nariadeniami ministra spravodlivosti, rovnosti a právnej reformy.
Policajné zložky sú s výnimkou niektorých špeciálnych jednotiek neozbrojené. Od roku 1989 pôsobila Garda Síochána v rámci misií OSN v Namíbii, Angole, Juhoslávii, El Salvádore, Kambodži, Cypre, Západnej Sahare, Somálsku a Mozambiku. Okrem toho policajné sily pôsobili pod vlajkou EÚ v bývalej Juhoslávii a ako pozorovatelia pri voľbách v Južnej Afrike a Palestíne.
Stále ozbrojené sily, do ktorých patrí stála armáda, námorníctvo a letectvo, pozostávajú z približne 15 500 mužov. V súčasnej dobe prebieha program zásadnej reštrukturalizácie a reorganizácie, ktorý v armáde zavedie štruktúru troch brigád. Írske ozbrojené sily majú rozsiahle skúsenosti z mierových operácií, ktorých sa pod záštitou OSN zúčastňujú od roku 1958.

4. SEVERNÉ ÍRSKO

4.1 Politický vývoj
Súčasné politické rozdelenie Írska existuje od rokov 1920-21. V týchto rokoch získalo 26 z 32 írskych hrabstiev nezávislosť. Ostatných 6 hrabstiev zostalo v politickej únii s Britániou ako Severné Írsko. Aj napriek tomu, že suverenita Severného Írska zostala v rukách parlamentu Veľkej Británie, bola rada legislatívnych a výkonných funkcií prenesená na miestny parlament a vládu sídliacu v meste Stormont neďaleko Belfastu. Keď Severné Írsko vstúpilo do veľkej politickej krízy, bola v roku 1972 činnosť severoírskeho parlamentu.

Od tejto doby, s výnimkou krátkeho obdobia v roku 1974, je v Severnom Írsku v platnosti systém priamej vlády spadajúcej do právomocí ministra pre Severné Írsko, ktorý je členom britského kabinetu.
V roku 1973 obidve vlády spolu s hlavnými politickými stranami Severného Írska podpísali dokument, ktorý sa neskoršie stal známym ako Sunningdaelská dohoda. Ňou bolo ustanovené Zhromaždenie Severného Írska, výkonný orgán, v ktorom bola moc zdieľaná zástupcami unionistov a nacionalistov, a Írska rada, ktorá sa mala zamerať na spoluprácu medzi severným a južným Írskom. Táto dohoda bola neúspešná kvôli odporu unionistov zastávajúcich spojenie s Britániou.
Na základe summitu, ktorý sa uskutočnil v roku 1980 na Dublinskom hrade, sa írska a britská vláda dohodli ustanoviť anglo-írsku medzivládnu radu, ktorá mala poskytovať formálny rámec pre realizáciu vzťahov medzi oboma krajinami.
V novembri 1985 írska a britská vláda podpísali Anglo-írsku dohodu. Na základe tejto dohody bola zriadená medzivládna konferencia, ktorej spoločne predsedali zástupcovia oboch vlád a pre jej potrebu bol zriadený permanentný spoločný sekretariát. Táto dohoda umožnila írskej vláde prezentovať názory a návrhy týkajúce sa záležitostí Severného Írska a stala sa základom, ktorý obom vládam umožnil dospieť k spoločnému prístupu k hľadaniu riešenia problémov Severného Írska.
15. 12. 1993 vtedajší Taoiseah Albert Reynolds a britský ministerský predseda John Major vydali Spoločnú deklaráciu, ktorá stanovila základné nosné princípy možného mierového procesu, ktorý by mohol vyvrcholiť politickým vyrovnaním vzťahov v Írsku a medzi Írskom a Britániou. Deklarácia uvádzala, že britská vláda nemá „žiadny sebecký strategický alebo ekonomický záujem na severnom Írsku“ a znovu potvrdila, že „bude presadzovať demokratické prianie väčšiny obyvateľov Severného Írska, či už v ňom uprednostní podporu únie alebo samostatného zjednotenia Írska“. Deklarácia podobne menom írskej vlády uznala, že „demokratické právo ľudu Írska ako takého na sebaurčenie musí byť dosiahnuté a realizované na základe väčšiny obyvateľov severného Írska“.
Deklarácia sa tiež pokúsila otvoriť dvere pre vstup do politického procesu stranám spojovaným s polovojenským násilím a uviedla, že „strany s demokratickým mandátom, ktoré sa zaviažu uplatňovať výhradne mierové metódy a ktoré preukážu, že dodržiavajú demokratický postup, sa budú v budúcnosti, v okamihu, kedy k tomu nadíde vhodný čas, môcť plne zapojiť do demokratickej politiky a do dialógu medzi vládami“.

4.2 Prímerie polovojenských jednotiek
31. augusta 1994 Provisional IRA (Provizórna IRA – najväčšia republikánska polovojenská skupina) vyhlásila „úplné zastavenie vojenských operácií“. Po tomto prehlásení nasledovalo 13.

októbra 1994 podobné prehlásenie Spoločného loajalistického vojenského vedenia (Combined Loyalist Military Command) Zastupujúceho hlavné loajalistické povolené skupiny. Po vyhlásení týchto prímerí obe vlády vstúpili do priameho politického dialógu s politickými stranami vnímanými ako najbližšie spojenými s týmito polovojenskými organizáciami dodržujúcimi prímerie, konkrétne so Sinn Féin a dvoma loajalistickými stranami: Progressive Unionist Party a Ulster Democratic Party.

4.3 Dokument o spoločnom rámci
22. februára 1995 vtedajší Taoiseach John Bruton spolu s ministerským predsedom Johnom Majorom podpísali Dokument o spoločnom rámci, ktorý naznačoval spoločný názor oboch vlád na dosiahnutie riadneho urovnania vzťahov. Tento dokument sa snažil uvedené princípy uplatniť v Spoločnej deklarácií, ktorá priniesla návrhy na nové politické štruktúry týkajúce sa všetkých troch druhov vzťahov. Deklarácia tiež počítala so zvýšenou ochranou ľudských práv. obe vlády vyhlásili, že Dokument o spoločnom rámci nie je detailný plán alebo predpis, ale ide o základ k diskusii.
V decembri 1995 obe vlády ustanovili medzinárodný orgán pod predsedníctvom amerického senátora George Mitchella, ktorého úlohou bolo nezávisle zhodnotiť otázku odovzdania nelegálne držaných zbraní, ktorá blokovala postup k rozhovorom s účasťou všetkých strán. Medzinárodný orgán vo svojej správe z 24.1.1996 potvrdil, že by sa všetky strany účastniace sa jednania mali zaviazať ku šiestim princípom demokracie a nenásilia. Orgán všetkým navrhol, aby zvážili návrh, podľa ktorého by sa odovzdávanie zbraní malo uskutočniť v priebehu jednania.
9. februára 1996 však IRA oznámila ukončenie prímeria a obnovila svoju násilnú kampaň. Obe vlády prisľúbili, že budú pokračovať v hľadaní politickej dohody a vyjadrili nádej, že obnovenie politického prímeria by tiež umožnilo opätovné zahájenie politického dialógu so stranou Sinn Féin.
Mnohostranné vyjednávania začali 10.6.1996 a zúčastnili sa ich obe vlády spoločne s deviatimi politickými stranami. Rozhovorom predsedal senátor Mitchell, fínsky ministerský predseda Harim Holkerim a bývalý kanadský generál John de Chastelain. V prvom roku jednania príliš nepokročili. 20.6 1997 IRA znovu vyhlásila prímerie, čím umožnila strane Sinn Féin 9.9. sa zapojiť do rozhovorov.
24. septembra 1997 boli v Belfaste začaté rozsiahle jednania zameriavace sa na dosiahnutie všeobecne prijateľného politického urovnania. Jednania pokračovali až do apríla 1998. Každý z účastníkov predložil svoje stanoviská a návrhy.

V priebehu rozhovorov spolupracoval s oboma vládami nezávislý predseda, ktorý napomáhal nájsť oblasti všeobecnej zhody a izolovať od nich oblasti, v ktorých stále prevládajú ťažkosti.

4.4 Dohoda z Veľkého piatku 1998
Po záverečnej intenzívnej fáze jednania, kedy boli vládne delegácie vedené Taoiseachom Bertiem Ahernem a ministersým predsedom Tony Blairom, bola v piatok 10. apríla 1998, ktorý zhodou okolností pripadol na Veľký piatok, dosiahnutá všeobecná dohoda.
Vyjadrovala kompromis medzi stanoviskami všetkých zúčastnených strán.
Dohoda je postavená na zásadách rozdielnosti, vzájomného rešpektu a rovnosti a na základe demokratického rozhodnutia ľudu o politických štruktúrach, ktoré majú vládnuť. Podľa tejto dohody sa obe vlády zaviazali do svojich ústav zapracovať vyvážené zmeny, ktoré umožnia, aby bolo budúce postavenie Severného Írska založené na prianí a dohode ľudí, ktorí tu žijú, nie na tvrdení vlád. Obe vlády sa dohodli, že podľa tohto princípu zostane Severné Írsko súčasťou veľkej Británie tak dlho, kým to bude prianím väčšiny obyvateľov. Tiež sa zaviazali, že pokiaľ sa v budúcnosti väčšina obyvateľstva severného Írska vyjadrí pre vytvorenie zjednoteného Írska, obe vlády toto rozhodnutie podporia a uvedú ho do praxe.
V mnohých oblastiach sa vlády Severného Írska ujme miestne volené Zhromaždenie a výkonný výbor, ktorého ministerské zloženie bude odrážať veľkosť jednotlivých politických strán. Silné poistné opatrenia budú zaisťovať, aby Zhromaždenie nemohlo byť jednou z írskych komunít využité k nadvláde nad druhou. Dohoda tiež obsahuje rozsiahle záväzky oboch vlád i zúčastnených politických strán týkajúcich sa ochrany ľudských práv alebo sociálnych, ekonomických a kultúrnych otázok. V Severnom Írsku budú zavedené nové opatrenia, ktoré budú garantovať ochranu ľudských práv, medzi ktoré bude patriť aj revízia celej legislatívy a ustanovenie Komisie pre ľudské práva. Súčasné opatrenia zaisťujúce rovnosť príležitostí budú ďalej posilnené a doplnené. V tomto ohľade má britská vláda v príslušných miestach Severného Írska, kde o to obyvatelia prejavia záujem, prijať konkrétne opatrenia zamerané na podporu používania írštiny.
V Ministerskej rade severného a južného Írska budú zasadať ministri z Dublinu a Belfastu a budú sa zameriavať na podporu vzájomnej spolupráce realizované prostredníctvom príslušných celoírskych medzištátnych orgánov.
Nová Britsko-írska rada bude podporovať spoluprácu medzi írskou a britskou vládou a medzi novými administratívnymi orgánmi so samostatnými právomocami v Severnom Írsku, Škótsku a Walese. Bude ustanovená nová britsko-írska medzivládna konferencia, v ktorej budú obe vlády podporovať bilaterálnu spoluprácu týkajúcu sa všetkých vecí spoločného záujmu spadajúcich do ich kompetencie.

Časté schôdzky rady, ktorej členmi budú ministri Severného Írska, sa budú venovať tým otázkam, u ktorých nebola kompetencia prevedená na nové Zhromaždenie.
Dohoda tiež obsahuje radu ustanovení týkajúcich sa urovnania nepriaznivých dozvukov konfliktu a normalizácie severoírskej spoločnosti. Medzi tieto opatrenia patria rozsiahle preskúmania kritických oblastí polície a trestného súdnictva, prepustenie väzňov, iniciatívy poskytujúcu podporu obetiam násilia, odovzdaniu nelegálne držaných zbraní a uvolnenie bezpečnostných opatrení. 5. MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY ÍRSKA

5.1 Organizácia spojených národov
Jej členom sa stalo Írsko 14.12.1955. v rámci OSN sa Írsko snaží podporovať účinné medzinárodné akcie týkajúce sa ozbrojenia, mierových operácií, ľudských práv a rozvoja. Írsko bolo dvakrát členom Rady bezpečnosti, na polovičné jednoročné obdobie v roku 1961 a na plné obdobie v rokoch 1981-82. Vláda prisudzuje zvláštnu dôležitosť úlohe OSN v oblasti udržovania mieru, čo sa tiež odráža na účasti írskych vojakov vo veľkej časti mierových operácií. Od roku 1958 slúžilo v rámci mierových operácií s vynikajúcimi výsledkami viac než 42 000 členov írskych ozbrojených síl a Polície.

5.2 Európska únia
Írsko sa stalo členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) 1.januára 1973 a aktívne sa účastnilo vývoja dnešnej Európskej únie (EÚ). Členstvo v EÚ je jedným zo základných pilierov vládnej politiky. EÚ je hlavným rámcom, v ktorom vláda realizuje ciele svojej zahraničnej politiky. Členstvo Írska v EÚ vyplýva z názoru, že EÚ je základom ekonomickej a politickej stability v Európe.
Členstvo v EÚ poskytuje írskym vývozcom plný prístup na jednotný európsky trh a táto skutočnosť prispela k írskemu ekonomickému úspechu. Vďaka členstvu Írska v EÚ sú postoje a záujmy Írska zahrnuté do politiky Európskej únie, ktorá má výrazný vplyv na beh svetových udalostí. Členstvo Írsku umožňuje lepšie presadzovať svoju tradičnú politiku podpory stabilného, mierového a prosperujúceho medzinárodného prostredia so štruktúrami založenými na vláde práva, rešpektu k ľudským právam a na reprezentatívnom spôsobe vlády. Írsko už päťkrát predsedalo Európskej únii. Bolo to v rokoch 1975, 1979, 1984, 1990, 1996.

5.3 Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
Po vstupe do EHS v roku 1973 sa Írsko naplno zapojilo do konzultácií a spoločného postupu členských zemí týkajúcich sa záležitostí zahraničnej politiky. Tento proces, známy pod názvom Európska politická spolupráca (European Political Cooperation – EPC) bol kodifikovaný a získal postavenie zmluvy Jednotným európskym aktom (Single European Act, 1986).

Ustanovenie Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (Common Foreign and Security Policy – CFSP) Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtská dohoda z roku 1992) sa stali ďalším vyjadrením zámeru Únie vybudovať spoločnú politiku a postupovať v oblasti medzinárodnej politiky jednotne.
Amsterdamskú zmluvu Íri potvrdili v referende v máji 1998. Je výrazom ďalšieho postupu v oblasti Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Írsko sa v rámci CFSP naplno účastní vytvárania a presadzovania zahraničnej politiky EÚ.

5.4 Rozvojová spolupráca – Írska pomoc
Írsko si je vedomé globálnej vzájomnej závislosti všetkých krajín a berie ne sebe záväzok napomáhať spoločenskému a ekonomickému rozvoju v chudobnejších krajinách.
Írska pomoc (Irish Aid) je oficiálny vládny program pre rozvojovú spoluprácu. Tento program poskytuje dlhodobú i núdzovú pomoc rozvojovým krajinám. Program sa zameriava na podporu vlád i spoločenstva v rozvojových krajinách, pomáha im v uspokojovaní základných potrieb a v posilňovaní ich schopnosti pomôcť si z vlastných prostriedkov. Írska pomoc kladie zvláštny dôraz na presadzovanie rešpektu k ľudským právam a na zosilnenie demokracie.
Rozpočet programu Írska pomoc dosiahol v roku 1998 čiastku 137 mil. írskych libier. Táto čiastka je historicky celkovo najvyššia. Finančná podpora je distribuovaná prostredníctvom bilaterálnym a multilaterálnym.
Bilaterálna časť programu sa zameriava na uspokojenie základných potrieb ľudí v rozvojových krajinách. Zameriava sa na oblasti ako je zdravotníctvo, školstvo, dodávky čistej vody a udržateľné poľnohospodárstvo. Zvláštnu pozornosť venujú šiestim prioritným krajinám v subsaharskej Afrike – Etiópii, Lesotu, Mozambiku, Tanzánii, Ugande a Zambii. Program kladie veľký dôraz na partnerstvo, miestnu účasť a dlhodobý rozvoj.
Program Írska pomoc tiež zaisťuje humanitárnu pomoc v núdzových katastrofách pre krajiny zasiahnuté prírodnou katastrofou, hladomorom, vojnou a občianskymi nepokojmi. Program ďalej podporuje Úrad pre zahraničné osobné služby (Agency for Personal Services Overseas – APSO), Utečenecký úrad (Refugee Agency), n8rodný výbor pre rozvoj vzdelávania (National Committee for Development Education) a ďalšie organizácie.
Členstvo v EÚ, OSN a rade ďalších multilaterálnych medzinárodných organizácií umožňuje Írsku účastniť sa rozvojových kooperačných programov týchto organizácií.
Írska vláda prostredníctvom svojho zapojenia do činnosti uvedených organizácií prispieva k medzinárodnej rozvojovej politike a silne zdôrazňuje dôležitosť vytvorenia partnerstva medzi priemyselným a rozvojovým svetom. 5.5 Írsko v zahraničí
Uvádza sa, že k Írskemu pôvodu sa po celom svete hlási až 70 mil. ľudí a okrem toho celé 3 mil. írskych občanov žijú mimo Írsko. Z tohto počtu 2 mil.

Írov žijú vo Veľkej Británii a pol milióna v USA.
Podľa najnovších údajov je približne 40 miliónov Američanov írskeho pôvodu a mnoho z nich sa výrazným spôsobom zapísalo do ekonomického, profesionálneho a politického života USA. Záujem prejavený Američanmi írskeho pôvodu a bývalým prezidentom Clintonom a jeho administratívou podporiť mierový proces v Severnom Írsku bol dôležitým faktorom pri príprave základov pre Dohodu z Veľkého piatku.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk