V minulom období tento les odstránilo pôsobeniečloveka, čo prispelo k ich zachovaniu a maximálnemu rozšíraniu v týchto oblastiach.
Najrozšíranejšie pôdy pod lesným porastom (hnedé lesné pôdy)
Vznikajú v horských oblastiach pod lesným (najmä listnatým) porastom okrem vápenatých podkladov. Pretože Slovensko má vysoké percento zalesnenia, sú najrozšíranejšími pôdami. Vnútropôdné chemické zvetrávanie je tu pomerne intenzívne, čím dochádza k zaíleniu a hnednutiu vplyvom zlúčením železa. V lesnom hospodárstve sa tieto pôdy považujú za veľmi dobré, pre poľnohospodárstvo sú však málo úrodne. Najrozširenejšie pôdy na vápenatom podklade (rendziny)
Sú obdobou hnedých lesných pôd, avšak vytvorili sa na vápenatom podklade, ktorý je limitujúcim faktorom ich vzniku a existencie. Často majú vysoký obsah tzv. skeletu, čo sú vápencové skaly rôznej veľkosti. Vysoký obsak karbonátov bráni ich minerálnemu rozkladu. Patria k menej produktívnym lesným pôdam.

Najmenej vyvinuté nezaplavované pôdy (rankre)
Vznikajú najmä na skalách vo vysokých polohách, teda na miestach, kde podklad pomaly chemicky zvetráva, takže je tu slabá tvorba jemných častí (jemnozeme). Rankre obyčajne predstavujú vývojové štádium k iným pôdnym typom. Môžu sa vytvoriť aj v nižších polohách tam, kde dochádza k odstraňovaniu jemnozeme napríklad vetrom alebo vodou. Na balvanovitých poliach, kde voda a vietor sústavne odstraňujú zvyšky rastlín a jemnozem, sa vytvárajú tzv. strerilné pôdy. Rankre sú zároveň najneúrodnejšími pôdami. Najťažšie pôdy (glejové pôdy)
Sú to ťažké pôdy, ktoré sú rozširené v zamokrených depresiách najmä so stagnujúcou vodou. Vznikájú bez prístupupu vzduchu, čím sa vytvára tzv. glejový horizont, ktorý má následkom redukčných procesov sivú farbu. Na miestach, po ktoré siaha stag nujúca voda, prechádza glejový horizont do gleja mazľavej konzistencie, ktorý je po vyschnutí extrémne tvrdý. Sú to málo úrodné pôdy. Pôdy s najhlbším pôdnym profilom (ilimerizované pôdy)
Vznikajú na ťažších najmä hlinitých podložiach obyčajne s rovným povrchom, kde voda presakuje do pôdy, čím vyplavuje ílovité častice a hromadí ich hlbšie pod povrchom. Dochádza pritom iba k posunu minerálov, a nie k ich úplnému rozkladu. Ilimerizované pôdy sú preto ťažšie, najmä ich dolná časť. Posun minerálov z horných častí sa aj voľným okom javí ako bledší horizont, ktorý dosahuje hrúbku vyše 2m.
Najkyslejšie pôdy (podzoly)
V extrémnych klimatických podmienkach vo vysokých polohách sa v chladnom vlhkom podnebí rastlinné zvyšky ťažko rozkladajú, a tak sa hromadia na povrchu vo forme kyslého surového humusu. Kyseliny, ktoré sa tu tvoria, rozkladajú ílové minerály na kysličníky, ktoré sa hromadia v dolnej časti pôdneho horizontu. Pri výrazných podzoloch sa môžu hromadiť až v podobe tzv.