Pôdy

Pôda je tenká vrstva na povrchu Zeme, od ktorej v podstatnej miere závisí život rastlín a sprostredkovanie ostatných živých organizmov. Spájajú sa v nej jednotlivé zložky prírody, preto sa niekedy označuje ako zrkadlo krajiny. Vzniká na povrchu horninového podkladu pôsobením klímy, vody a organizmov. Skladá sa z neživej a živej hmoty. Odzrkadľuje nielen súčastné ale aj minulé prírodné procesy, pretože zaostáva za vývojom podnebia a rastlinstva, takže konzervuje určité minulé, tzv. reliktné javy (typickým príkladom sú černozeme, ktoré vznikali v stepnom prostredí). O rozložení pôd v krajine rozhoduje zloženie hornín v podklade, voda a klíma. Pôdy tvoria vrstvy, ktoré sa označujú ako pôdne horizonty. Na ich základe sa rozlišujú pôdne typy. Podľa pôdnej reakcie sa rozoznávajú zásadité (alkalické), neutrálne a kyslé pôdy. Osobitnú skupinu pôdnych typov predstavujú pôdy, ktoré sa vyvinuli v zamokrenom prostredí. Označujú sa ako hydromorfné pôdy. Pod hrstvou humusu (rozloženej organickej hmoty) leží v tomto type pôd tzv. glejová vrstva tvorená v podstatnej miere ílom. Sú to ťažké, mazľavé a zle obrábateľné pôdy, ktoré sú po vyschnutí veľmi tvrdé a obyčajne popukané s trhlinami. Patria k nim aj zasolené pôdy. Pôdy, ktoré nie sú v zásadnej miere ovplyvnené vodou, sa označujú ako terestrické pôdy. Mikroorganizmi tu rozkladajú humus a v dostatočne vlhkom a teplom prostredí sa dobre rozmnožujú. Rozklad humusu prebieha pomerne rýchlo, čím nedochádza k jeho väčšiemu hromadeniu. Vo vysokých polohách s chladnou a vlchkou klímou, v ktorej rozklad organických zvyškov prebieha pomalšie, sa hromadí tzv. surový humus. Produkuje rôzne organické kyseliny, ktoré rozkladajú ílové minerály na jednoduché zlúčeniny (kysličníky železa a hliníka), ktoré zrážková voda posúva hlbšie, kde sa zrážajú a vytvárajú často farebne výrazný stmelený a pevný horizont. Tieto tzv. podzolizačné procesy sa postupne zvýrazňujú s rastúcou nadmorskou výškou, ćím sa vytvára výšková zonálnosť pôd. Najnižšie a najteplejšie polohy mimo nív a zamokrených zníženín zaberajú hnedozeme a čiernozeme. Nad nimi sa rozprestiera pás ilimerizovaných pôd. Vznikajú najmä na plochých povrchoch, kde mierne zvýšenýuhrn zrážok posúva nerozložené ílové minerály (tzv. ilimerizácia). Tieto pôdy bývajú ťažšie a hlboké, sú však úrodné a predstavujú dobré poľnohospodárske pôdy. V lesných komplexoch sú v stredných a vo vyššich polohách rozšírené hnedé lesné pôdy. Asi do výšky 700 až 800 m n.m.

sa vyskytujú nasýtené (nekyslé) hnedé lesné pôdy, ktoré smerom hore úrechádzajú do nenasýtených (kyslých) hnedých lesných pôd. Vo vyššich polohách (blízko hornej hranice lesa) sa následkom zvýšenej podzolizácie obyčajne menia na hnedé lesné pôdy podzolované až podzolové. Nad hornou hranicou lesa sú všeobecne rozšírené podzoly (na extrémne kyslých horninách sa môžu vyskytovať aj nižšie). V najvyššich polohách pod alpínskymi bylinnými spoločenstvami prevládajú alpínske mačinové pôdy. Hojne sú zastúpené aj rankre – málo vyvinuté kamenisté pôdy na skalách a blokoviskách s ostrovmi surového humusu.
Výšková zonálnosť pôd však neplatí tam, kde v podklade prevládajú vápence, dolomity a ďalšie zásadité horniny, ktoré neutralizujú organické kyseliny, čo prekáža podzolizačným procesom. V týchto oblastiach sa preto vyvinuli humusovo – karbonátové pôdy, tzv. rendziny. Prevládajú v nižšich aj vo vyšších polohách. Aj extrémne kyslé podklady (najmä v súčinnosti s rastlinstvom) znižujú polohu kyslích pôd pod ich hranicu všeobecného rozšírenia. Napríklad hnedé lesné pôdy nenasýtené sú hojne rozšírené na kyslých viatych pieskoch na Záhorí (Borská nížina) pod borovicovými lesmi, ktoré poskytujú kyslý opad. Na nivách riek sí osobitné podmienky pre vznik a vývoj pôd. V inundačnom (pravidelne zaplavovanom) páse nivy záplavy pokrývajú povrch nánosmi, takže nivné pôdy obyčajne nemajú zreteľne vyvinuté pôdne horizonty vrátane humusového. Na častiach nív ležiacich ďalej od koryta rieky a zaplavovaných len občas pri väčšich záplavách sa nachádzajú lužné pôdy s humusovým horizontom najmä na väčšmi zamokrených miestach. Najúrodnejšie pôdy (černozeme)
Na Slovensku majú reliktný charakter, pretože vznikli na studených stepiach v ľadovej dobe (pleistocéne). Vytvárajú sa obyčajne na sprašiach v suchých oblastiach pod bylinným podrastom. Zvyšky rastlín sa v suchom a studenom podnebí veľmi pomaly rozkladajú (humifikujú), čí vytvárajú humus. V suchých oblastiach so suchým horúcim letom a s tuhou zimou je rozklad humusu podviazaný, takže sa hromadí. Cernozeme sa vyznačujú výrazným humusovým horizontom s vysokým obsahom humusu. Humus poskytuje bohaté živiny pre rastlinstvo, a preto prestavujú najúrodnejšie pôdy.
Najrozšíranejšie pôdy teplých oblastí (hnedozeme)
V nížinných nezaplavených oblastiach sa černozeme následkom vlhšej a chladnejšej klímy degradovali. V iných klimatických podmienkach z nich najmä zásluhou stromovej vegácie vznikli hnedozeme.

V minulom období tento les odstránilo pôsobeniečloveka, čo prispelo k ich zachovaniu a maximálnemu rozšíraniu v týchto oblastiach.
Najrozšíranejšie pôdy pod lesným porastom (hnedé lesné pôdy)
Vznikajú v horských oblastiach pod lesným (najmä listnatým) porastom okrem vápenatých podkladov. Pretože Slovensko má vysoké percento zalesnenia, sú najrozšíranejšími pôdami. Vnútropôdné chemické zvetrávanie je tu pomerne intenzívne, čím dochádza k zaíleniu a hnednutiu vplyvom zlúčením železa. V lesnom hospodárstve sa tieto pôdy považujú za veľmi dobré, pre poľnohospodárstvo sú však málo úrodne. Najrozširenejšie pôdy na vápenatom podklade (rendziny)
Sú obdobou hnedých lesných pôd, avšak vytvorili sa na vápenatom podklade, ktorý je limitujúcim faktorom ich vzniku a existencie. Často majú vysoký obsah tzv. skeletu, čo sú vápencové skaly rôznej veľkosti. Vysoký obsak karbonátov bráni ich minerálnemu rozkladu. Patria k menej produktívnym lesným pôdam.

Najmenej vyvinuté nezaplavované pôdy (rankre)
Vznikajú najmä na skalách vo vysokých polohách, teda na miestach, kde podklad pomaly chemicky zvetráva, takže je tu slabá tvorba jemných častí (jemnozeme). Rankre obyčajne predstavujú vývojové štádium k iným pôdnym typom. Môžu sa vytvoriť aj v nižších polohách tam, kde dochádza k odstraňovaniu jemnozeme napríklad vetrom alebo vodou. Na balvanovitých poliach, kde voda a vietor sústavne odstraňujú zvyšky rastlín a jemnozem, sa vytvárajú tzv. strerilné pôdy. Rankre sú zároveň najneúrodnejšími pôdami. Najťažšie pôdy (glejové pôdy)
Sú to ťažké pôdy, ktoré sú rozširené v zamokrených depresiách najmä so stagnujúcou vodou. Vznikájú bez prístupupu vzduchu, čím sa vytvára tzv. glejový horizont, ktorý má následkom redukčných procesov sivú farbu. Na miestach, po ktoré siaha stag nujúca voda, prechádza glejový horizont do gleja mazľavej konzistencie, ktorý je po vyschnutí extrémne tvrdý. Sú to málo úrodné pôdy. Pôdy s najhlbším pôdnym profilom (ilimerizované pôdy)
Vznikajú na ťažších najmä hlinitých podložiach obyčajne s rovným povrchom, kde voda presakuje do pôdy, čím vyplavuje ílovité častice a hromadí ich hlbšie pod povrchom. Dochádza pritom iba k posunu minerálov, a nie k ich úplnému rozkladu. Ilimerizované pôdy sú preto ťažšie, najmä ich dolná časť. Posun minerálov z horných častí sa aj voľným okom javí ako bledší horizont, ktorý dosahuje hrúbku vyše 2m.
Najkyslejšie pôdy (podzoly)
V extrémnych klimatických podmienkach vo vysokých polohách sa v chladnom vlhkom podnebí rastlinné zvyšky ťažko rozkladajú, a tak sa hromadia na povrchu vo forme kyslého surového humusu. Kyseliny, ktoré sa tu tvoria, rozkladajú ílové minerály na kysličníky, ktoré sa hromadia v dolnej časti pôdneho horizontu. Pri výrazných podzoloch sa môžu hromadiť až v podobe tzv.

stmelenca, ktorý je extrémne tvrdý a ktorý prekáža aj koreňom rastlín. Pri rozklade minerálov dochádza k hromadeniu kysličníkov železa a hliníka. V povrchovej humusovej vrstve sa vytvára vybielený horizont ochudobnený o ílové minerály, ktoré boli rozložené a posunuté do hlbších horizontov. Podzolizáciu podporuje aj ihličnatý lesný porast, pretože ihličie sa ťažšie rozkladá. Podzoly sú rozšírené najmä v kosodrevinovom a smrekovom stupni. Na extrémne kyslých podkladoch schádzajú aj do nižších polôh.
Najzásaditejšie pôdy (zasolené pôdy)
V zamokrených depresiách so stagnujúcou vodou a s dostatkom minerálnych látok sa hromadí na minerálne látky bohatá voda, ktorá sa v suchom teplom letnom období kapilárne dvíha. Na povrchu pôdy sa odparuje a zvýšený minerálny obsah sa ukladá vo forme rôzne hrubej vrstvy solí (tzv. slance, solončaky). Tento proces najčastejšie prebieha v teplých suchších oblastiach, kde výpar prevláda nad zráźakami (v nížinách je priemerný ročný výpar 800 mm a priemerné ročné zrážky 550 mm). Zrážková voda preto nie je schopná splaviť vyzrážanú vrstvu solí späť do podzemia. Zasoľovaniu často pomáha aj človek tým, že odstránil jelšove lesy zo zamokremých depresíi, ktoré sú pre ne typické. Po odlesnení a odvodnení takejto depresie sa nahromadený neúrodný surový humus pod jelšovým porastom pretváral na úrodný humus, takže takéto miesta sa ukazovali ako veľmi úrodné, avšak len do času, kým sa nenahromadili soli. Tým tieto pôdy degenerovali a sú veľmi neúrodné.
Totálne zničené pôdy (pôdy poznačené imisiami magnezitárne)
Sú to pôdy pri Hnúšti a Hačave. Na niektorých substrátoch sa pôdy vyvíjajú veľmi ťažko, najmä na skalonom podklade v extrémnych klimatických podmienkach, na viatych pieskoch či na zaplavovanom území. K úbytku pôd, respektíve k ich znehodnocovaniu veľkou mierou prispieva človek najmä priemyslom s jeho negatívnym dopadom na životné prostredie. Markantnou ukážkou je okolie magnezitárne pri Hnúšti a Hačave, kde imisie vytvorili kôru, na ktorú sa náslekom silného zasolenia iba pomaly nachytáva trávnatý porast s veľmi chudobným rastlinným zložením.