Prameň a jaskyne v základoch skaly sú uctievané ako miesta označujúce križovatku neviditeľných chodníkov vytvorených duchovným životom ich predkov na ich potulkách cez krajinu za hľadaním vody a potravy. Stopy Mala (zajaca wallaby), Kunija (neškodný had) a Liru (jedovatý plaz) sa tu všetky zmiešavajú. Takáto viera je vyjadrená v symbolických kresbách na skalách uchovaných v jaskyniach v okolí skaly.

Pre neaboriginských obyvateľov Austrálie obrovská kamenno – piesčitá skala , 9.4 km v obvode, má špeciálny význam. Tísice navštevujú Severné Teritórium každý rok , aby videli Uluru využitím ich základne, modernej dediny Yulara, postavenej špeciálne pre turistov a starostlivo umiestnenej 20 km od samotnej skaly.

Vidieť Uluru pri západe slnka v bezvetrí cez zimu ako sa mení z lososovo ružovej na tehlovú červenú a potom na silno fialovú a potom späť za úsvitu je hlavná turistická atrakcia. Pre najzdatnejších je tu možnosť vyliezť na skalu po strane, ktorá má tvar plastu medu, skôr než bude príliš horúco. Majú možnosť vidieť plochú, riedko zarastenú krajinu rozkladajúcu sa míle a míle vo všetkých smeroch. Kompletná prehliadka skaly trvá okolo 4 hodín.

Skala je len 348 metrov vysoká, ale vyzerá omnoho väčšia, pretože rastie skoro vertikálne z okolitej krajiny. Dôvody pre toto sú jasné. Usadeniny, z ktorých sa skladá skala i okolitá krajina boli uložené na začiatku Kambria (540 miliónov rokov dozadu) ako sled pieskovcov a kôp. Tieto sa stali silno zatmelené počas Paleozoickej doby, keď pohyb zemskej kôry ich deformoval. Zatmelenie horniny bolo nerovnomerné a niektoré časti boli odolnejšie voči erózii než ostatné.

Uluru je jedno z takýchto odolných miest. Dnes časti horniny v Uluru sú veľmi príkro sklonené a pretože sa rôznia trochu v tvrdosti, strmé horniny zreteľne vystupujú na zvetraný povrch skaly. Skupina 36 kupolovitých skál nazývaných Katatjuta (znamená mnoho hláv), alebo Olgas 26 kilometrov na západ od Uluru, sú ďaľšie podobné miesta horniny približne rovnakého veku ako Uluru, ale tieto nie sú príkro naklonené. Ich povrchy sú zjazvené hlbokými priepasťami utvorenými eróziou pozdĺž vertikálnych zlomov nazývaných kĺby.

Nie je známe ako dlho tieto skaly sú vystavené erózii, ale musí to byť najmenej 300 miliónov rokov. Pohyb vetra, pieskové závany a dažďová voda počas tejto dlhej doby zmenili tvar povrchu týchto odolných miest a rozvrhli úlomky do okoloia menej odolných skál obklopujúcich tieto. Toto im dalo vzhľad monolitov vyrastajúcich z roviny.

Prvý Európan, ktorý sa vyšplhal na Uluru bol juhoaustrálsky zememerač William Christie Gosse, ktrorý objavil skalu v 1873.