Preto sa muselo postaviť mnoho príbytkov, hostincov a potraviny sa museli dovážať koňmi. V prvých rokoch zlatej horúčky získalo mnoho ľudí malé bohatstvo. Vo Viktórii bolo zlato nalezené na trávnatých ovčích pastvinách, v lesoch a horských údoliach. Niekedy sa nahrnulo k miestu nálezu aj 30 000 ľudí, ktorí si postavili osady a chatrče.Spočiatku tu deväť mužov z desiatich kopalo zlato, ale behom času bolo omnoho viac pomocníkov ako samotných zlatokopov. Viktória stačila vyrobiť len zlomok tovaru, ktorý si bohatí zlatokopovia žiadali. Múka sa dovážala z Chile. Pivo, pálenka, vysoké topánky, klobúky a sladkosti z Anglicka. Z Bostonu priplávavali lode naložené ľadom, ktorý sa rozvádzal v Melbourne do jednotlivých hostincov. Z nových nálezísk zatiaľ plynulo ďalšie a ďalšie zlato a priemerný príjem v Melbourne bol pravdepodobne najväčší zo všetkých. Melbourne sa stalo po prvýkrát najväčším mestom Austrálie. Do Austrálie priplávalo mnoho lodí z Anglicka, ale aj z Číny. Číňania žili osamostatnene od ostatných ľudí a keď v roku 1858 tvorili asi 10 percent obyvateľov Austrálie, mnohí si mysleli, že vlnu prisťahovalectva už nikto nezastaví. Viktória zaviedla daň pre Číňanov, ktorí prichádzali do Austrálie. Zlatá horúčka sa rýchlo rozšírila po okraji kontinentu a v Queenslande došlo k prvému vzrušujúcemu nálezu zlata v roku 1867 v Gympie. To už zavádzali daň pre Číňanov jedna kolónia po druhej a najďalej v tomto smere došla Západná Austrália, keď v roku 1886 Číňania mali zakázané pracovať na náleziskách. Počet obyvateľov v roku 1850 bol 405 000 ľudí, do roku 1858 sa rozrástol na jeden milión. Zmeny, ktoré by prebiehali desiatky rokov, teraz prebehli za desať rokov. Produkcia vlny sa vzpamätala až v roku 1870, keď sa mohla vyrovnať zlatu. Austrália sa rozhodla pre výstavbu železníc, no vyšlo ju to veľmi draho. Prvé vlaky potrebovali na cestu zo Sydney do Lithgowa, vzdialeného necelých 160 kilometrov, šesť hodín. Viktória bola hrdá na železnicu s rozpätím koľají širšími než v Európe. V rokoch 1871 až 1891 sa dĺžka tratí zväčšila deväťkrát. Nakoľko mala Austrália málo obyvateľov, budovala železnicu najobdivuhodnejšie zo všetkých krajín. Na dlhých cestách mával často vlak meškanie a muselo sa mnohokrát prestupovať. Najhoršie však bolo ak cestujúci museli prestupovať kvôli tomu, že jednotlivé štáty mali rozdielne rozpätie koľají. Najrušnejšia bola stanica v Albury na južnej hranici Nového Južného Walesu a Wallengara na jeho severnej hranici. Južná Austrália a Viktória si postavili železnice s rozpätím koľají o šírke 1600 milimetrov.