V Mallee vo Viktórii obilné polia natoľko vyschli, že sem museli zvláštne vlaky dopravovať ako svoj jediný náklad plechové nádrže plné vody. Pretože asi štvrtina obyvateľstva pracovala v poľnohospodárstve, postihlo sucho hospodárstvo celej zeme. V roku 1902 bola taká slabá úroda, že miesto vývozu obilia musela Austrália dovážať tony z USA a Argentíny. Na väčšine Austrálie trvalo sucho už deväť rokov až konečne v roku 1903 spadol tak dlho očakávamý dážď. Ťažká doba odradila i prisťahovalcov a za pätnásť rokov sem prišlo asi toľko ľudí ako za jeden rušný mesiac. Viktória najviac utrpela hospodárskou krízou a mnoho obyvateľov sa odsťahovalo. Melbourne stratil svoj titul najväčšieho mesta a Sydney bolo opäť prvé. Ľudia odchádzjúci z Viktórie sa väčšinou usádzali v Západnej Austrálii, ktorá bola dovtedy považovaná iba za nejaký odpad. Perth, hlavné mesto, malo v polovici osemdesiatych rokov len 5 000 obyvateľov. Potom v roku 1886 bolo nájdené zlato a jedna zlatá horúčka striedala druhú. Obyvatelia kolónie boli dostatočne vyspelí a uvedomelí, aby si mohli sami vládnuť. V roku 1890 ustanovili parlament, ktorý mal rovnakú zákonodarnú moc ako snemovne ostatných kolónii. Prvým ministerským predsedom sa stal John Forrest, muž narodený v Západnej Austrálii, mohutný rázny človek. V roku 1892 bolo nájdené zlato blízko Coolgardie a o rok neskôr i v Kaloorlie a tieto nálezy vyvolali poslednú slávnu zlatú horúčku v Austrálii 19. storočia. Prilákali sem zástupy mladých ľudí. Západná Austrália predčila v ťažbe zlata i Viktóriu. Všetkých šesť kolónii rozkvitalo. Ich obyvatelia si zriadili vlastné pošty, budovali vlastné železničné trate. Každá kolónia mala až do roku 1895 svoj vlastný čas. Na hraniciach medzi nimi vyberali colníci clo. Všetky kolónie mali svoju domobranu. V roku 1889 bolo sedem kolónii v Austrálii a Novom Zélande schopné povolať v dobe ohrozenia do zbrane 30 000 dobrovoľníkov, ale len tisíc profesionálov. V prípade vojny by neboli schopné kolónie, ktoré sa riadili vlastnými zákonmi, zmôcť na spoločnú akciu. Dokedy sa spoliehali na britskú armádu a jej loďstvo, nemuselo im to vadiť. Keď sa v roku 1885 dostali Rusko a Británia do sporu kvôli Strednej Ázii, začali sa šíriť reči o tom, že ruské krížniky napadnú austrálske prístavy. V roku 1889 prišiel na inšpekciu austrálskych vojsk generál major J. B. Edwards, veterán krymskej vojny. To čo uvidel ho veľmi nenadchlo, lebo v prípade vojny, keby sa museli vojská jednotlivých kolónii zhromaždiť, trvalo by im to strašne dlho. Volal po federalizácii armády jednotlivých kolónii. Jeho správa veľmi zapôsobila.