Veď rastie počet obyvateľstva absolútne, rastie sťahovanie do mestských aglomerácií, zvyšujú sa štandardy životnej úrovne, zvyšujú sa nároky na vodu, na ochranu pred vodou a inými prírodnými katastrofami, rastú nároky na pôdu. Čo však je alarmujúce, je rast spotreby. Od tej sa odvíja aj označenie spotrebná spoločnosť. To všetko zosilňuje útok na prírodné prostredie a jeho využívanie „in situ“, pretože v usporiadanom svete do hraníc nie je možné expandovať do nových teritórií. To všetko je všeobecne známe. Preto napríklad viniť vodohospodárov za stavbu priehrad, vodárenských nádrží, za regulovanie tokov nie je zmysluplné. Ak hovoríme o škodách na majetkoch či životnom prostredí, je tiež potrebné povedať, že ak prírodné extrémy (zrážky, teplota, povodne, suchá, veterné smršte) prekročia určité prahové hodnoty, bez ohľadu na spôsob meliorácie krajiny, dokonca, bez ohľadu na to, či meliorácia bola robená alebo nie - príroda si vyberá svoju daň na všetkom, čo jej stojí v ceste. Možno viniť za katastrofu v Čechách človeka alebo inštitúcie že ich spôsobili? Zrejme nie. No napriek tomu ku škodám došlo.
Na druhej strane treba povedať, že na viacerých miestach sa nevhodný ľudský zásah podpísal pod mnohé nešťastia: napr. pri zosuvoch pôdy, ktoré zasiahli ľudské obydlia (videli sme to na niektorých miestach v povodiach Popradu, Hrona, Nitry), pri katastrofálnych následkoch ničivých prívalových povodní, ktorých účinok znásobovali nevhodné premostenia, skládky materiálov, predošlá kosba lúk, nevhodné oplotenia, „prisvojenie si“ časti potoka v blízkosti vlastného pozemku, stavanie obydlí priamo pri potoku.. Zásahy do krajiny tu boli a naďalej budú, je to akási civilizačná daň. Zatváraním očí alebo proklamovaním návratu „do jaskýň“ môžeme narobiť viac škody ako úžitku. Tak by sme totiž mohli prenechať zasahovanie nekompetentným. Je potrebné si uvedomiť, že aj keď dnes disponujeme značnými vedomosťami z environmentalistiky, zásahy sa neuskutočňujú na zelenej lúke a treba kalkulovať aj s tým, čo tu máme, čo sme zdedili. Pri zásahoch do krajiny by sme nemali vychádzať len z ekonomických hľadísk, aj keď tie víťazia častejšie, ako by sme si želali. Nemali by sme sa zamerať len na jeden aspekt, ale brať do úvahy krajinu ako prírodný a sociálny systém. Pri zásahoch do krajiny by sme mali posudzovať ich pozitíva, ale mať na pamäti aj negatíva, ktoré v určitých medzných situáciách môžu priniesť. A teda otvorene prevziať na seba riziko s tým spojené. Mali by sme mať pamäť, vedomosti, cit pre prostredie v ktorom žijeme, byť dôslední, rešpektovať pravidlá, a to nielen tie, ktoré sme si sami postavili, ale aj pravidlá prírody.