Jozef Gregor Tajovský Maco Mlieč

DEJ:

Rozprávač sa zastavil pri Macovi, ktorý pri ceste pásaval kravy a pýtal sa odkedy pracuje. Poradí mu aby si zrátal, koľko by mal peňazí, keby ho gazda riadne každý rok vyplácal. Maco nemá pocit, že ho gazda zdiera. Od detstva pozná len robotu. Neoženil sa, lebo ho žiadne dievča nechcelo a preto na ženy zanevrel. Žije sám u gazdu v maštali, robí všetky možné roboty. Gazda sa nevzdáva výhodného robotníka, vždy mu našiel náhradnú prácu. V jeseni začal Maco polihovať, nesťažoval sa nikomu, gazda žartom prehodil, že je to už pred smrťou, ale nezaujímal sa, čo mu je. Paholci sa zľutovali a ťažké práce urobili namiesto neho. Maco sa bojí, že zomrie a nestihne sa s gazdom porátať. Gazda urobí vyúčtovanie, samozrejme, len za jeden rok. Maco nechce aby mu vyplatil peniaze, ale prosí gazdu aby mu za ne vystrojil riadny pohreb. Gazda začal Macovi smrť vyhovárať, akoby sa jej bol sám bál. Maco sa odoberie od gazdu, poďakuje mu, že ho choval a šatil, bozká mu ruku. Konečne aj richtárovi vypadli slzy a v svedomí bohvie, čo si myslel. Bolo už však neskoro. Maca našli ráno studeného v telinci. Gazda mu vystrojil krásny pohreb.

CHARAKTERISTIKA POSTAVY:

Maco Mlieč bol už 40 rokov prezývaný Mliečnikom možno preto, lebo bol nahluchlý, alebo preto lebo bol krátky, bez krku. Od osemnástich rokov pracoval u gazdu len za stravu, nejaké kúsky odevu, tabak a kalíšok pálenky. Nemal ani vlastnú izbu, spával pri koňoch a práve kone sa mu stali najmilšie. Staral sa o ne lepšie ako o seba samého. Keď bola zima, vyzliekol si huňu, pozakrýval ich a sám potom mrzol. Rodičia mu zomreli jeden po druhom a prichodilo sa mu už aj oženiť. On by sa aj chcel, ale takého mrzkáňa hluchého nechcela žiadna dievka. Richtár s notárom ho podpichovali a dohadzovali mu kadejaké staré dievky, no on sa len zo slušnosti nad tým pousmial.
Keď bol mladší, tak si ešte holil celú tvár, mastil si vlasy, začesával a dával podstrihovať. Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával. Neumýval sa, iba v nedeľu, alebo keď ho gazdiná alebo dievčatá odohnali zahnojeného od stola. Nečesal sa, len keď mu už vlasy na plecia viseli, vzal rajnicu, položil na hlavu a podstrihol si ich sám.
Poctivo robil svoju robotu, často i navyše. Nemal pocit, že ho gazda zdiera, naopak, myslel si, že s ním má veľa výdavkov. Nepoznal cenu peňazí, lebo ich nepotreboval. Gazdu nenapadlo, aby sa k nemu správal ako k dospelému človeku.

Macovi sa často vysmievali dievčatá, ako vyzerá a páni ho posmechovali, že si nevybral nevestu. K slabšiemu človeku sa dedina správala ako k nedospelému. On sa nikdy neurazil iba sa uškrnul nad posmeškami. Vo všetkom videl tú lepšiu stránku. Bol trpezlivý, znášal v tichosti bolesť, nesťažoval sa, lebo nechcel obťažovať. Keď poprosil o liek, aj tak mu ho nepripravili. Nedalo by sa mu umrieť, keby sa čestne neporátal s gazdom a neodobral sa od gazdovej rodiny. Žil vždy mimo iných a preto mal len jednu túžbu – byť pochovaný uprostred cintorína, nie pri plote. Macova dobrota pohla aj gazdom. Keď mu pobozkal ruku z vďačnosti, ozvalo sa u gazdu svedomie. Nestihol však už nič napraviť. Maco v noci zomrel – sám v maštali.

ÚRYVOK:

„ Je pravda, že Maco čela skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca, akoby ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé voľaké , uší skoro nič. Ale jednak, keby sa bol poprosil, bol by sa mohol oženiť. Ale on dievkam vynadal, naštekal a o ženu sa viac neobzrel. Začas sa držal ako mládenec, holil si tvár, vlasy si mastil, začesával a dával podstrihovať. Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej tým viac sa zanedbával....“.