Je úprimne zapálenou za revolúciu, no keď vidí teror, ktorý medzi zvieratami rozpútali prasce, je veľmi zmätená. Nevie však pochopiť kde sa mohla stať chyba, nevie vyjadriť svoje pocity a nemôže si pripustiť, že by jej a ostatným zvieratám prasačí druhovia mohli klamať. „Keď Ďatelinka pozrela dolu stráňou, do očí sa jej nahrnuli slzy. Keby vedela vyjadriť svoje myšlienky, rozprávala by o tom, že takto si to nepredstavovali, keď pred rokmi začali pracovať na zvrhnutí ľudskej rasy. Výjavy hrôzy a zabíjania mali ďaleko od toho, na čo sa tešili v onú noc, keď ich starý Major prvý raz podnietil k revolúcii. Ak si ona niekedy predstavovala budúcnosť, tak to bol obraz spoločnosti, v ktorej zvieratá nepoznajú hlad ani bič, všetky sú si rovné, každé pracuje podľa svojich schopností, silní chránia slabších, tak ako ona chránila prednou nohou čerstvo vyliahnuté kačiatka v tú noc, keď rečnil Major. Namiesto toho - nechápala prečo – dospeli k stavu, keď sa nikto neodvážil povedať, čo si myslí, veď vrčiace psy sa potulovali všade, a ešte sa aj museli dívať na to, ako ich druhov trhajú na kusy, lebo sa priznali k strašným zločinom. Pritom vôbec nepomýšľala na vzburu, alebo neposlušnosť. Vedela, že aj keď je to tak, ako je, majú sa oveľa lepšie, ako za Jonesových čias, a že najdôležitejšie je zabrániť návratu ľudí. Nech by sa dialo čokoľvek, ona ostane, bude usilovne drieť, plniť príkazy, podporovať Napoleonovo vedenie. Ale predsa, ona i jej druhovia pôvodne verili v čosi iné, pre čosi iné hrdlačili. .. Takto teda Ďatelinka premýšľala, no chýbali jej slová, nevedela sa vyjadriť.“
Na koniec príbehu je to ona, kto ako posledný pamätník revolúcie smutne pozerá cez okno do domu, kde spolu sedia prasce so susedmi-farmármi a rezignovane si uvedomí, že medzi prasaťom a človekom už nieje rozdielu. Ostatné zvieratá sú si až na menšie rozdiely veľmi podobné. S výnimkou bielej husi Muriely sú takmer úplne negramotné a majú slabú pamäť. Je medzi nimi večný individualista mačka, tri neposedné psy Cinta, Duška a Lapaj, sliepky, husi, kravy, ovce a iné domáce zvieratá. Zvlášť hlúpe sú ovce, ktoré bez rozmýšľania poslušne bľabocú to, čo sa im nakáže. Pre všetky zvieratá je typické, že majú slabú pamäť a nemajú svoju okamžitú situáciu s čím porovnať. Je to jeden z najčastejších motívov v Orwellových knihách. Ak si už ani jedno zviera nepamätá, ako to bolo pred revolúciou a tesne po nej a ani jedno z nich si nepíše záznamy a ani nevedia čítať či písať, tak musí byť odkázané na to, čo mu povie vrchnosť.