Človek sa napríklad musí tváriť nadšene, keď sa oznamujú nové víťazstvá Strany alebo rozhorčene, keď proti sebe vypovedajú pred súdom nepriatelia štátu.
Winston je členom, tzv. vonkajšej Strany, teda akejsi strednej triedy. Navonok je radovým občanom štátu a v ničom nevybočuje z radu. Má tridsaťdeväť rokov a nad pravým členkom má bolestivý bércový vred. Predsa sa však v niečom odlišuje. Vo svojom vnútri sa dopúšťa vážneho Ideozločinu (zločinu proti učeniu Strany)- začína pochybovať o učení strany a Veľkom bratovi. Navonok na sebe však nemôže nič dať najavo ani v najmenšom. Keď v krajine vypukla revolúcia a k moci sa dostala Strana, Winston bol ešte len malý chlapec. Má na toto obdobie veľmi matné spomienky, pamätá si len neurčité detaily, ktoré sa mu často vracajú v snoch. Matku, krajinu, sestričku. „Bola to stará, od králikov ohlodaná pastvina, cez ktorú sa vinula cestička pokrytá tu a tam krtincami. V strapatom živom plote na náprotivnej strane pola sa vo vánku mierne kývali vetvy topoľov, ich husté lístie sa zachvievalo ako ženské vlasy. Niekde celkom blízko, i keď to nebolo vidno, zvoľna tiekol čistý potok, kde v tôňach pod vŕbami plávali belice.“ V duchu tejto krajine Winston hovoril „zlatá krajina“. Neskôr si spomínal na neustály strach, pouličné boje, nedostatok a hlad. Nespomínal si na to, ako zomreli matka a sestrička, ale neurčito si pamätal, že zomreli, aby on mohol žiť. Winstonove spomienky na detstvo patria k jediným idylickým scénam v celej knihe a vyznievajú veľmi smutno, akosi nostalgicky uprostred pochmúrnej atmosféry totalitnej vlády Strany. Winston ich vidí akoby „skrz zelenú vodu z hĺbky mnoho stoviek metrov“. Vo svojom byte má Winston jeden výklenok, v ktorom sa dá sedieť bez toho, aby bol v zornom uhle kamery. Rozhodne sa že si začne si písať denník. Píše ho budúcim generáciám, ktoré budú žiť v dobe „kde myslenie bude slobodné, kde sa ľudia budú líšiť jeden od druhého a nebudú žiť v samote, pre dobu, kde bude existovať pravda a kde veci, ktoré sa stanú nebudú sa môcť odostať.“ Zároveň ho píše jednému človeku, ktorého stretáva v práci- O’Brienovi. O’Brien je členom vnútornej strany, no keď sa im stretnú pohľady, Winston má pocit akoby medzi nimi preskočila iskra pochopenia. Do denníka si zachytáva svoje poznatky o Strane a jej praktikách a zároveň je to jediné miesto, kde si môže uľaviť. „Preč s Veľkým Bratom! Preč s Veľkým Bratom!“ Písanie denníka je istou samovraždou a on vie, že je len otázkou času, kým skončí v mučiarni Ministerstva lásky.
Winstona trápi najmä minulosť. Na ministerstve pravdy sa dennodenne stretáva s prepisovaním minulosti a rozmýšľa, aká je vlastne jej podstata.