Niektorí propagandisti mu vyčítali úslužnosť západným vládam a Churchillovy. Každý, kto si ale 1984 prečíta na prvý pohľad pochopí, že nejde o žiadnu propagandistickú brožúrku, ale o jedno z najvýznamnejších diel dvadsiateho storočia. Býva ospevované ako zázračne vizionárske dielo. Podľa mňa, ale bol Orwell jednoducho veľmi rozhľadeným mužom a veľmi pozorne pozoroval beh sveta. Nepochybne vedel o utajovaných skutočnostiach zo Sovietskeho zväzu a poznal niečo z emigrantskej literatúry. Bolo to obdobie šialených konfliktov medzi rôznymi autoritatívnymi ideológiami a potláčania individuálneho myslenia jednotlivca. Európske krajiny jedna za druhou nastupovali na cestu totalitarizmu. Orwell sa v tomto chaose dokázal veľmi jasne zorientovať a presne formulovať ideologické závery a popísať princíp fungovania moci. Kolorit rozpadávajúcich sa sídlisk a chudobných proletárskych štvrtí už vtedy bol realitou v mnohých častiach Európy a mohol už počuť aj o hrôzostrašných pracovných táboroch, či o hromadných súdnych procesoch, kde sa bývalí prominenti vládnych elít, ale aj obyčajný ľudia – teraz prázdne trosky – priznávali k najhorším zločinom. Vo východnej Európe bolo 1984 takmer neznáme. Mnohí disidenti, ku ktorým sa dostalo však boli doslova šokovaný po jeho prečítaní jeho neskutočnou podobou s realitou. Dnes už žijeme v trochu iných časoch. Časy tak neskrývaného pošľapávania ľudskej dôstojnosti už prešli (no to ani zďaleka neznamená, že by sme žili vo veľmi slobodných časoch). Dnešné mocenské elity majú iné prostriedky na udržanie svojej moci a nie všetky mechanizmy fungovania mocenských mechanizmov z románu sa dá aplikovať na dnešok. Aj tak však možno isté paralely nájsť v každom modernom štáte. Winston si raz do svojho denníka poznamenal: „Sloboda znamená slobodne prehlásiť, že dve a dve sú štyri. Ak je toto dané, všetko ostatné z toho vyplynie.“ V Oceánií mala Strana moc rozhodnúť, že dve a dve je päť. Dnešný demagógovia hovoria niečo ako: „máš pravdu, dve a dve sú štyri, ale niekedy to môže byť aj päť“. 1984 treba brať ako akýsi pamätník dvadsiateho storočia- storočia diktatúry, storočia poníženia ľudského ducha. Dielo je v jadre nadčasové a nemôže byť priamo označené, za „protikomunistické“ (aj keď propaganda ho tak asi nikdy neprestane označovať). Podobnosť vládnucej Strany – Angsocu – s rôznymi odrodami marx-leninských ideológií je síce veľmi podobná, autor sa však vôbec nevenuje konkrétnemu učeniu Strany. Vôbec sa mu nevenuje ani Winston. Ideový život v Oceánii je primitívny, priehľadný, redukovaný na niekoľko hesiel.