O nejakom ucelenom učení Angsocu už vlastne nik v Oceánii nič nevie a ani nikoho nezaujíma, či bolo v predrevolučných časoch pokrokové, či znamenalo prínos vo vývoji ľudstva. Je jedno, aká ideológia bola na začiatku. Akúkoľvek diskusiu v diktatúrach ruší Ideopolícia. Takéto učenie je úplne mŕtve a žije len v primitívnych heslách. Zvláštnou časťou románu je „kniha v knihe“- Winstonove čítanie zakázanej knihy. Ťažko povedať aký význam skutočne Orwell prikladal tým niekoľkým Goldsteinovým stranám, ktoré si Winston prečíta. Mohol sa jednoducho oddávať voľnosti a fantázii románopisca, alebo mohol predostrieť svoju skutočnú víziu európskej civilizácie. Kniha je jednou veľkou hádankou. Navyše sa zistí, že ju Winstonovi podvrhla Ideopolícia, takže jej vierohodnosť je ešte viac spochybnená. V každom prípade však čitateľ nemá dôvod brať postrehy z Knihy na ľahšiu váhu ako postrehy zo zvyšku diela. Goldstein pekne rozpitváva mechanizmy Oceánskej spoločnosti. Je zaujímavé, že všetky javy považované za spontánne vedľajšie javy života spoločnosti v totalitných štátoch – kultúrny úpadok, hospodárska stagnácia – vníma ako súčasť presne premysleného plánu; plánu, ktorý svojou zvrátenosťou presahuje obyčajný ľudský rozum. Chudoba a zlé vzdelanie obyvateľstva bývajú považované za vedľajší dôsledok totalitnej oligarchickej vlády, ktorá je ľahostajná k potrebám obyvateľstva a sama si ukrajuje najväčšie kúsky z koláča. Orwell v tom vidí zámer a jediný spôsob, zachovania hierarchickej spoločnosti.
Winston počas roku 1984 postupne oboznamuje čitateľa so svojimi desivými poznatkami o Strane a jej praktikách. Do svojho denníka si zapíše: „Chápem AKO; Nechápem PREČO.“ Popri iných otázkach je otázka prečo? Jedinou, ktorá rezonuje celým dejom od začiatku do konca a je jedinou, ktorá ostane bez spoľahlivej odpovede. Keď Winston číta Goldsteinovu knihu, Ideopolícia ho zatkne pred tým, než sa dostane k jadru problému- k hlavnému motívu, čo drží Stranu pri moci. Orwell sa tejto odpovedi stále vyhýba. Winston sa dočká odpovede až od O’Briena na mučidlách v budove Ministerstva lásky. „Strana sa usiluje získať moc výhradne kvôli moci samotnej. Nejde nám o bohatstvo, alebo prepych, dlhý život, alebo šťastie; len o moc, o číru moc. Čo znamená číra moc, to hneď pochopíš. Líšime sa od všetkých oligarchií minulosti v tom, že vieme, čo robíme. Všetci ostatní, ba i tí, čo sa nám podobali, boli zbabelci a pokrytci. Nemeckí nacisti a ruskí komunisti sa nám svojimi metódami veľmi priblížili, ale nikdy nemali odvahu priznať si, aké sú ich motívy.