George Orwell (ročníková práca)

Úvod

Prvý krát som sa s menom George Orwell stretol asi pred štyrmi, či piatimi rokmi v rubrike „profil“ ktoréhosi časopisu. Samozrejme ma článok ako mladistvého nonkonformistu zaujal a ja som si v krátkom čase obstaral knihu s originálnym názvom 1984. Neviem presne povedať nakoľko ma až ovplyvnila, bola však pre mňa vtedy niečím celkom novým a okamžite si ma získala. Bola mojou vstupnou bránou do sveta kníh antiutopického žánru. Na tomto žánri (sci-fi/antiutópie) oceňujem najmä voľnosť, ktorú autorovi dávajú pri nastavovaní krivého zrkadla spoločnosti. Umožňujú použiť fantáziu pri kamufláži rôznych spoločenských trendov do nereálneho prostredia ďalekej budúcnosti a potom ich skarikovať až do obludných rozmerov. Aj preto som si Orwella vybral ako tému pre túto prácu. Po 1984 nasledovali knihy ako 451°Fahrenheita od Bradburyho, Válka s Mloky od Čapka, Koniec civilizácie (Brave new world) od Huxleyho, My od Zamiatina, rôzne poviedky od Huberta Selbyho, Zvieracia farma od samotného Orwella a mnohé iné počiny z okruhu alternatívnej sci-fi literatúry. „Osemdesiatštvorka“ si však stále u mňa uchováva akísi zvláštny status. Je zvláštne, že neskôr, kedykoľvek sa dostala do môjho dosahu, som nevynechal ani jednu príležitosť opäť si ju prečítať a vždy som na ňu nazeral pod novým uhlom. Rozhodne ale nie som sám, koho 1984 oslovilo. Myslím, že ho právom možno nazvať fenoménom literatúry dvadsiateho storočia. Je jedno, či túto knihu niekto považuje za umelecky priemerný román, za paranoidnú víziu budúcnosti, skvelé odhalenie zámerov mocenských elít Európy, alebo obžalobu boľševickej diktatúry. Táto kniha sa stala niečím, čo si treba prečítať, nech mám na ňu človek akýkoľvek názor. Jednoducho patrí k základnej všeobecnej rozhľadenosti o čom svedčia aj odkazy na Orwella v rôznej literatúre, či množstvo newspeakových (viz. s.4) výrazov, ktoré prenikajú do normálnej reči. Hovorím o pojmoch ako Veľký brat, brainwashing – vymývanie mozgov, doublethink – rozdvojené myslenie a mnohých iných, ktoré už dávno prekročili okruh „zasvätencov“.


Orwell zomrel roku na Tuberkulózu. Tesne pred svojou smrťou, roku 1948, vytvoril svoje najslávnejšie dielo- román 1984 (Nineteen Eighty-Four). Azda sa na tom podpísalo aj autorove vedomie skorej smrti, že je táto kniha písaná v ešte chmúrnejšom duchu, ako Zvieracia farma. Dej sa odohráva v budúcnosti, v Londýne roku 1984.

Orwellova vízia budúcnosti je veľmi pesimistická: ľudské myslenie je podriadené neustálej kontrole, ľudská sloboda je znova a znova pošľapávaná a život radového človeka je jedno večné živorenie. Na svete sa po rokoch bojov udržali len tri štáty, ktoré vytvorili tri superveľmoci – Oceániu, Euráziu a Eastáziu. Oceánia sa rozprestiera na území amerického kontinentu, anglického súostrovia a Austrálie. Eurázia ovláda Európu a severnú Áziu. Eastázii patrí južná a východná Ázia. Afrika je zemou nikoho, o ktorú sa tri štáty neustále bijú a striedavo mení majiteľa. Vo všetkých troch štátoch funguje oligarchické zriadenie, ktoré v každej krajine nesie iný názov, v zásade však medzi eurázijským „neoboľševizmom“, eastázijským „kultom smrti“ a oceánskym „angsocom“ (anglickým socializmom) nie je takmer žiaden rozdiel. V tomto svete žije hlavný hrdina románu Winston Smith. Dej je rozdelený na tri časti, v prvej je predstavený hlavný hrdina Winston, vykreslený život v Oceánií a Winston si začne písať denník. V druhej časti sa zoznámi s Júliou, začne odporovať Strane a na konci ho zatkne Ideopolícia. Tretia časť sa odohráva v útrobách Ministerstva lásky (jedného zo štyroch ministerstiev Oceánie- akéhosi Ministerstva vnútra) pri jeho výsluchoch.
Winston žije na „Sídlisku víťazstva“ v Londýne. Jeho činžiak, je polorozpadnutý, výťahy nefungujú, na chodbe smrdí dusená zelenina a behajú deti, ktoré sa hrajú na Ideopolíciu a Ideozločincov. Doma nemá nič poriadne na jedenie, okrem „ginu víťazstva“ a mizerných „cigariet víťazstva“. Jeho jediným majetkom bolo „tých niekoľko kubických centimetrov jeho mozgu, ktoré Strana nemohla ovládať“. Je zamestnancom ministerstva pravdy. Na ministerstve pravdy jeho práca spočíva v prepisovaní starých novinových článkov, teda v neustálom prepisovaní minulosti a v ochrane a podpore štátnych lží. V krajine je nastolená dokonalá diktatúra. Všetku moc má v rukách jedna Strana so svojim nesmrteľným vodcom Veľkým bratom, ktorá svoju moc opiera o Ideopolíciu. Ideopolícia má absolútnu kontrolu nad ľuďmi, nech sú kdekoľvek. Na uliciach, v budovách, dokonca aj v domoch a v prírode sú umiestnené kamery a odpočúvacie zariadenia. V každej verejnej miestnosti a domácnosti je jedna obrazovka. Z týchto obrazoviek sa na ľudí valí nepretržitá štátna propaganda a zároveň je obrazovka odpočúvacím a pozorovacím zariadením, ktorým Strana a Ideopolícia majú každého človeka pod dohľadom dokonca aj v spánku. Medzi ľuďmi sa tiež pohybuje veľké množstvo tajných špicľov a aj deti sú vychovávané tak, že neváhajú udať vlastných rodičov. Dokonca aj zaujatie zlého výrazu tváre v nesprávnej situácii je zločinom. V reči Oceánie, newspeaku, sa mu hovorí facecrime.

Človek sa napríklad musí tváriť nadšene, keď sa oznamujú nové víťazstvá Strany alebo rozhorčene, keď proti sebe vypovedajú pred súdom nepriatelia štátu.
Winston je členom, tzv. vonkajšej Strany, teda akejsi strednej triedy. Navonok je radovým občanom štátu a v ničom nevybočuje z radu. Má tridsaťdeväť rokov a nad pravým členkom má bolestivý bércový vred. Predsa sa však v niečom odlišuje. Vo svojom vnútri sa dopúšťa vážneho Ideozločinu (zločinu proti učeniu Strany)- začína pochybovať o učení strany a Veľkom bratovi. Navonok na sebe však nemôže nič dať najavo ani v najmenšom. Keď v krajine vypukla revolúcia a k moci sa dostala Strana, Winston bol ešte len malý chlapec. Má na toto obdobie veľmi matné spomienky, pamätá si len neurčité detaily, ktoré sa mu často vracajú v snoch. Matku, krajinu, sestričku. „Bola to stará, od králikov ohlodaná pastvina, cez ktorú sa vinula cestička pokrytá tu a tam krtincami. V strapatom živom plote na náprotivnej strane pola sa vo vánku mierne kývali vetvy topoľov, ich husté lístie sa zachvievalo ako ženské vlasy. Niekde celkom blízko, i keď to nebolo vidno, zvoľna tiekol čistý potok, kde v tôňach pod vŕbami plávali belice.“ V duchu tejto krajine Winston hovoril „zlatá krajina“. Neskôr si spomínal na neustály strach, pouličné boje, nedostatok a hlad. Nespomínal si na to, ako zomreli matka a sestrička, ale neurčito si pamätal, že zomreli, aby on mohol žiť. Winstonove spomienky na detstvo patria k jediným idylickým scénam v celej knihe a vyznievajú veľmi smutno, akosi nostalgicky uprostred pochmúrnej atmosféry totalitnej vlády Strany. Winston ich vidí akoby „skrz zelenú vodu z hĺbky mnoho stoviek metrov“. Vo svojom byte má Winston jeden výklenok, v ktorom sa dá sedieť bez toho, aby bol v zornom uhle kamery. Rozhodne sa že si začne si písať denník. Píše ho budúcim generáciám, ktoré budú žiť v dobe „kde myslenie bude slobodné, kde sa ľudia budú líšiť jeden od druhého a nebudú žiť v samote, pre dobu, kde bude existovať pravda a kde veci, ktoré sa stanú nebudú sa môcť odostať.“ Zároveň ho píše jednému človeku, ktorého stretáva v práci- O’Brienovi. O’Brien je členom vnútornej strany, no keď sa im stretnú pohľady, Winston má pocit akoby medzi nimi preskočila iskra pochopenia. Do denníka si zachytáva svoje poznatky o Strane a jej praktikách a zároveň je to jediné miesto, kde si môže uľaviť. „Preč s Veľkým Bratom! Preč s Veľkým Bratom!“ Písanie denníka je istou samovraždou a on vie, že je len otázkou času, kým skončí v mučiarni Ministerstva lásky.
Winstona trápi najmä minulosť. Na ministerstve pravdy sa dennodenne stretáva s prepisovaním minulosti a rozmýšľa, aká je vlastne jej podstata.

Heslo strany hlása: „Kto ovláda prítomnosť, ovláda aj minulosť. Kto ovláda minulosť, ovláda aj budúcnosť.“ Snaží sa rozpamätať, aký bol život pred revolúciou. Postupne zbiera jednotlivé roztrúsené kamienky mozaiky, ktoré Strana zabudla zničiť. Zaoberá sa vlastnými neurčitými spomienkami, zaujíma sa o staré detské rýmovačky a hoci je to nebezpečné, navštevuje zašité antikvariáty s rôznym starým haraburdím. Dokonca navštívi krčmu, kde sa pokúša u spustnutých, zabudnutých starcov čosi prezvedieť o minulosti a živote pred revolúciou. Nikto si však už nič konkrétne nespomína a žiadne hmatateľné dôkazy už neexistujú. Winston pomaly začína chápať heslo Strany. Starí ľudia majú len neurčité spomienky, pamätajú si len tisíce nepodstatných detailov a mladí sú už úplne odkázaní na to, čo hovorí Strana a jej ministerstvo pravdy.
Ministerstvo pravdy, kde pracuje Winston, je jedno zo štyroch hlavných ministerstiev. Ďalšími sú Ministerstvo mieru Ministerstvo hojnosti, a Ministerstvo lásky. Je paradoxné, že všetky Ministerstvá mali opačný cieľ, ako hlásal ich názov. Ministerstvo mieru dozeralo na priebeh vojny. Oceánia bola v permanentnom vojnovom konflikte. Menil sa len nepriateľ a spojenec. Raz bola nepriateľom Eastázia a spojencom Eurázia, inokedy to bolo naopak. Ministerstvo hojnosti udržiavalo všetkých ľudí v stálej chudobe. Zároveň však zabezpečovalo, aby sa členovia vnútornej strany mali o niečo lepšie, ako ostatný. Ministerstvo lásky vyvolávalo strach vo všetkých ľuďoch. Nikto presne nevedel, čo sa deje v jeho útrobách. Koho tam Ideopolícia zavliekla, vrátil sa navždy zmenený a čoskoro sa pred súdom priznal k najťažším zločinom, za ktoré bol popravený. Ministerstvo pravdy neustále produkovalo lži. Jeho zamestnancom bol aj Winston. Ich úlohou bolo zabezpečiť, aby súčasnej situácií vždy odpovedala aj minulosť. Ak sa napríklad v nejakej svojej prognóze člen vnútornej strany zmýlil, musel sa jeho prejav vo všetkých starých záznamoch prepísať, tak aby bol správny. Ak bola Oceánia vo vojne s Euráziou, bola s ňou vo vojne odjakživa, a nebolo to nikdy inak. Ak bola zrazu vo vojne s Eastáziou a Eurázia bola spojenec, stalo sa to pravdou, ktorá platila vždy v minulosti. Jednoducho sa prepísali všetky záznamy a ľudia uverili, že to je pravda. Takisto, keď niekoho zatkla Ideopolícia, bol vaporizovaný, t.j. úplne vymazaný. Taký človek bol vymazaný zo všetkých záznamov a pre kohokoľvek navždy prestal existovať. Ľudia týmto lžiam zakaždým uverili pomocou techniky zvanej doublethink, alebo dvojité myslenie.

„Vedieť a pritom nevedieť, uvedomovať si plnú pravdu, a pritom vyhlasovať starostlivo vykonštruované lži, udržať súčasne dva názory, ktoré sa vzájomne vylučujú, vedieť, že sú protikladné, a veriť v oba; používať logiku proti logike, odvrhovať morálnosť, a pritom ju vyžadovať, veriť, že demokracia je nemožná a že Strana je strážcom demokracie; zabudnúť všetko, čo je treba zabudnúť, potom to znova z pamäti vyloviť, keď to je potrebné, a zas to promptne zabudnúť: a na dôvažok aplikovať ten istý proces na proces sám. To bola najťažšia finesa: vedome si privodiť nevedomosť, a potom znovu zabudnúť na akt hypnózy, ktorý človek práve vykonal. Dokonca čo i len porozumenie slovu doublethink vyžadovalo dvojité myslenie.“ Každý človek po čase túto techniku používal celkom automaticky. Dokonca raz rečník Strany po obdržaní špeciálnych informácií zmenil uprostred prejavu slovo Eurázia za Eastázia a nik z načúvajúceho davu si nič nevšimol. Technikou doublethinku sa dá pochopiť aj najsvätejšie heslo Strany: Vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila.
Obyvatelia Oceánie sa delia na dve kasty: na členov Strany a na proletariát. Strana sa ďalej delí na vnútornú a vonkajšiu. Členom vonkajšej Strany je aj Winston. Členovia vnútornej Strany majú oveľa väčšie právomoci. Majú nárok na oveľa lepšie prídely potravín, lepšie bývanie, niektoré luxusné predmety a nie sú ani tak ostro kontrolovaný, ako ostatní. Ľudia v Oceánií sú úplne apatický voči systému. Zvykli si už poslušne používať doublethink vždy a všade. Navyše je medzi nimi mnoho tajných policajtov, všade sú obrazovky a zvyknú na seba donášať aj sami od seba, preto na sebe nikto za žiadnych okolností nedáva poznať, akého je presvedčenia. Drvivá väčšina ľudí však aj tak slepo dôveruje Strane a ten, kto sa dopúšťa ideozločinu, čo ako malého, hoci aj keď prežíva len obyčajný vnútorný rozpor, je čoskoro odhalený. Winston si raz do denníka poznamenal, že jedinou nádejou na zvrhnutie Strany sú proletári. Tvoria asi 80% populácie a žijú v najväčšej chudobe. Keby sa v nich prebudil revolučný duch, nebola by sila, ktorá by ich zastavila. Strana sa však o nich skoro vôbec nestará, len občas si Ideopolícia odchytí niekoľko potencionálne nebezpečných jedincov. Proletariát je žalostne neuvedomelý. Jediné, čo ho zaujíma je alkohol a hazardné hry. Ich hnev dokáže vzkypieť kvôli rôznym malichernostiam, no nikdy sa neobráti proti Strane. Ďalšou iskierkou nádeje je tajná organizácia menom Bratstvo. Na jej čele je bývalý prominentný člen Strany: Emanuel Goldstein. Je autorom zakázanej Knihy, kde popisuje princíp, na ktorom fungujú všetky lži Strany a systém fungovania jej moci. O Bratstve a Goldsteinovy koluje množstvo legiend a nik nevie, či vôbec existujú, alebo sú len ďalším nástrojom propagandy Strany.
V Oceánií dokonca lingvisti pracujú aj na novej forme jazyka- newspeaku. Keď bude táto forma jazyka kompletne hotová a zavedená do života, bude to zavŕšenie nadvlády strany.

Jazyk spočíva v radikálnom stenčovaní slovnej zásoby na základné slová a zjednodušovaní jednotlivých slov tak, aby mali presne vymedzený význam. Tým sa zároveň zužuje rozsah ľudského vedomia. V slovách newspeaku nebude možné vyjadriť žiaden Ideozločin, ani vyjadriť žiaden dvojzmysel, ktorý by k nemu mohol viesť. Napríklad tvrdenie „všetci ľudia sú si rovní“, nedáva v newspeaku zmysel, lebo znamená „všetci ľudia sú rovnakí“. Najlepšie princíp fungovania newspeaku vyjadruje výraz z jeho vlastného slovníka- duckspeak. Teda rozprávanie bez toho, aby človek rozmýšľal nad zmyslom toho, čo rozpráva, rozprávanie o ničom. Výrazy ako doublethink, minilove (Ministerstvo lásky), facecrime, brainwashing (vymývanie mozgov) a pod. sú výrazmi newspeaku.

V druhej sa Winston stretne s Júliou. Júlia je mladé dievča, ktoré sa často objavuje v jeho blízkosti, až sa začne obávať, že je tajnou príslušníčkou Ideopolície. Raz sa jej však podarí Winstonovi tajne doručiť lístok, na ktorom stojí, že ho miluje a komplikovaným spôsobom si dohovoria tajnú schôdzku na vidieku v odľahlej časti lesa. Svoj pomer musia utajovať, pretože Strana zakazuje mimomanželské vzťahy. Takisto zo zásady nepodporuje ani manželské vzťahy, v ktorých by hrozilo, že by sa manželia mohli fyzicky priťahovať. Sexuálny život je niečím, čo Strana nemôže priamo kontrolovať, tak sa manželov pokúša oklieštiť o akýkoľvek pôžitok z neho. Sex má byť len nástrojom na plodenie detí a vedci už pracujú na odstránení orgazmu. Winston sa s Júliou vída vždy len raz za určitý čas a musia na to vynaložiť veľké úsilie, aby ich nik nevidel, ani nevzbudili podozrenie. Napriek tomu sa u nich postupne vytvorí silný vzťah, ktorý im je vzájomnou oporou. Jediný spôsob, ktorým by ich mohla Strana zlomiť, je ten, že by ich donútili nemilovať jeden druhého. Postupne začínajú zabúdať aj na opatrnosť a dohadujú si schôdzky priamo v meste. Prenajmú si podkrovnú izbu nad antikvariátom, kam Winston chodieval. Zároveň sa mu v tomto období splnil tajný sen. Konečne má možnosť urobiť niečo priamo proti Strane. Stane sa to tak, že si ho k sebe domov pozve O’Brien a prezradí mu, že je členom Bratstva a prijme do tejto organizácie aj Winstona a Júliu. Doručí mu jeden exemplár zakázanej Goldsteinovej Knihy, ktorá Winstonovi objasní množstvo vecí o Strane, ktoré sám tušil, ale chýbali mu slová, ktorými by ich vyjadril. Raz, keď sú spolu s Júliou v izbe v podkroví a číta si Knihu, zaspí a keď sa prebudí, nevie presne určiť, koľko je hodín. Vtedy nastane prudký dejový zvrat: do izby vtrhne Ideopolícia a Winstona aj Júliu surovo zatkne.

Starý pán, ktorému patril antikvariát bol tiež členom Ideopolície. Tu končí druhá časť románu.

Tretia časť sa odohráva v útrobách Ministerstva lásky, kam Winstona odviezli a zobrazuje jeho premenu. Dej pozostáva výhradne z výsluchov, ktoré absolvuje. Od Júlie ho prirodzene oddelili. Winstonovým vyšetrovateľom je O’Brien, ktorý bol tiež príslušníkom Ideopolície a Winstona celý čas sledoval. Výsluchy pozostávajú zo sústavného bitia a najrôznejších techník mučenia. Ich cieľom je človeka zlomiť, zlomiť jeho vôľu k odporu. Ako postupne ochabuje Winstonova vôľa, ubúda aj fyzického týrania a nastupuje psychický teror. Winston vedie dlhé dialógy s O’Brienom. Winston pritom leží na mučiarenskom stroji, ktorý mu môže spôsobovať neznesiteľné bolesti a ovláda ho O’Brien. Tieto dialógy sú kľúčovým momentom celej knihy. Sú to partie, kde obecné úvahy o moci idú stranou a zostáva len jadro: jednotlivec, v zápase proti moci štátu a v zápase o zmysel svojej existencie. O’Brien má počas dialógov všetky tromfy v rukách. Je oveľa pokojnejší (je to on, kto môže spôsobiť bolesť tomu druhému), sebaistejší a má oveľa väčšie vedomosti. Postupne dáva na základe historického podkladu Winstonovi na vedomie, že je úplne v jeho moci. Strana je všemocná a neotrasiteľná, ak bude chcieť a bude tomu chcieť uveriť aj Winston, môže ovládať aj fyzikálne zákony. „Ak chceš obraz budúcnosti, predstav si vysokú vojenskú topánku, ktorá šliape po ľudskej tvári- navždy.“ Winston vstupuje do tohto mentálneho súboja bez akejkoľvek koncepcie, alebo znalosti dejín. Jeho jediným záchytným bodom je viera, že sa mu Strana nikdy nedostane do vnútra hlavy. Vedie sa tu zúfalá bitka o záchranu nezávislého myslenia. „Ty si kaz vo vzore Winston. Škvrna, ktorá sa musí vymazať. .. Neuspokojíme sa s negatívnou poslušnosťou, ani s najpodlejšou podriadenosťou. Až sa nám nakoniec podrobíš, urobíš to z vlastnej, slobodnej vôle. .. Čo sa ti teraz udeje je definitívne. Pochop to včas. Privedieme ťa až na hranicu, odkiaľ nieje návratu. Budú sa s tebou diať veci, z ktorých sa nespamätáš, i keby si žil tisíc rokov. Nikdy už nebudeš schopný lásky, priateľstva, odvahy, alebo poctivosti. Budeš dutý. Vyžmýkame ťa, až budeš úplne prázdny, a potom ťa naplníme sebou“
O’Brien nakoniec zbaví Winstona posledných zbytkov sebaúcty a donúti ho sústavným ponižovaním a šialenými argumentmi, aby sa hanbil aj za vlastnú existenciu. Winston stratí všetku vôľu vzdorovať Veľkému Bratovi. To však O’Brienovi nestačí. Chce, aby Veľého Brata nielen poslúchal, ale aj miloval.

Tak prichádza na rad miestnosť číslo 101, ktorá je zavŕšením celej premeny. V miestnosti 101 čaká na každého človeka to najhoršie, čo existuje. Pre Winstona sú to krysy. Klietku s krysami mu priložia ku tvári a chystajú sa mu ich pustiť na tvár, keď ich zastaví hysterickým krikom a chce, aby to spravili Júlii. Tým sa v ňom zlomili posledný kúsok starého Winstona a odteraz už nieje schopný žiadnych citov okrem lásky k Veľkému Bratovi. Strana Winstona na nejaký čas prepustí na slobodu. Potuluje sa po kaviarňach, dokonca sa stretne s Júliou. Obaja už ale k sebe nič necítia. „„Do teba sa nedostanú,“ povedala kedysi. Ale oni sa doňho dostali. „Čo sa tu s tebou stane, je navždy,“ povedal O’Brien. A bola to pravda. Stalo sa niečo, vlastne Winston sám urobil niečo, z čoho sa nemohol spamätať. Čosi v jeho vnútri bolo zabité, vypálené, vyleptané.“ O niečo neskôr sa pred súdom ochotne prizná k rôznym zločinom a posledná myšlienka, ktorá mu prebehne hlavou pred popravou je jeho vďaka Veľkému Bratovi.

Orwellova kniha bola napísaná v roku 1949 a len postupne prenikala do širokého čitateľského povedomia. Dnes sa už stala doslova kultom a vlajkovou loďou celého žánru nazývaného čierna utópia, alebo aj antiutópia. V čom však spočíva jej úspech?
Do žánru antiutópie patria aj iný spisovatelia známych mien ako France, Wells, Huxley, či Bradbury. Orwell v skutočnosti nebol v tomto podniku žiadnym priekopníkom. Bol len pokračovateľom mnohých skvelých diel, medzi ktorými vyniká najmä Koniec civilizácie (Brave new world) od Huxleyho, 451° Farnheita od Bradburyho, či Čapkov román Válka s mloky. Úplne právom ale možno nazvať priekopníckym román My od ruského spisovateľa Jevgenija Zamiatina, ktorý napísal ešte v roku 1920(!). Tento román zobrazuje spoločnosť v ďalekej budúcnosti, kde ľudstvo žije uzavreté v hermetických kapsliach a kde sa všetko riadi presným harmonogramom a akákoľvek kreativita, fantázia, či nevypočitateľné správanie je úplne potlačené. Podobnosť s „osem-štvorkou“ je až nápadná. Orwell Zamiatinov román poznal a usiloval sa o jeho anglické vydanie. Či už vedome, alebo nevedome si z neho vypožičal charakter hlavného hrdinu a zopár drobných motívov. Je trochu škoda, že vynikajúce diela západných autorov úplne zatienili vynikajúce diela Čapka, Zamiatina a iných. Román 1984 je však predsa len najhodnotnejším dielom, kde autor široko rozviedol svoje vízie spoločnosti.
Orwell svoju knihu písal na sklonku života a zachytil do nej vlastnú životnú skúsenosť z predvojnových rokov a druhej svetovej vojny.

Niektorí propagandisti mu vyčítali úslužnosť západným vládam a Churchillovy. Každý, kto si ale 1984 prečíta na prvý pohľad pochopí, že nejde o žiadnu propagandistickú brožúrku, ale o jedno z najvýznamnejších diel dvadsiateho storočia. Býva ospevované ako zázračne vizionárske dielo. Podľa mňa, ale bol Orwell jednoducho veľmi rozhľadeným mužom a veľmi pozorne pozoroval beh sveta. Nepochybne vedel o utajovaných skutočnostiach zo Sovietskeho zväzu a poznal niečo z emigrantskej literatúry. Bolo to obdobie šialených konfliktov medzi rôznymi autoritatívnymi ideológiami a potláčania individuálneho myslenia jednotlivca. Európske krajiny jedna za druhou nastupovali na cestu totalitarizmu. Orwell sa v tomto chaose dokázal veľmi jasne zorientovať a presne formulovať ideologické závery a popísať princíp fungovania moci. Kolorit rozpadávajúcich sa sídlisk a chudobných proletárskych štvrtí už vtedy bol realitou v mnohých častiach Európy a mohol už počuť aj o hrôzostrašných pracovných táboroch, či o hromadných súdnych procesoch, kde sa bývalí prominenti vládnych elít, ale aj obyčajný ľudia – teraz prázdne trosky – priznávali k najhorším zločinom. Vo východnej Európe bolo 1984 takmer neznáme. Mnohí disidenti, ku ktorým sa dostalo však boli doslova šokovaný po jeho prečítaní jeho neskutočnou podobou s realitou. Dnes už žijeme v trochu iných časoch. Časy tak neskrývaného pošľapávania ľudskej dôstojnosti už prešli (no to ani zďaleka neznamená, že by sme žili vo veľmi slobodných časoch). Dnešné mocenské elity majú iné prostriedky na udržanie svojej moci a nie všetky mechanizmy fungovania mocenských mechanizmov z románu sa dá aplikovať na dnešok. Aj tak však možno isté paralely nájsť v každom modernom štáte. Winston si raz do svojho denníka poznamenal: „Sloboda znamená slobodne prehlásiť, že dve a dve sú štyri. Ak je toto dané, všetko ostatné z toho vyplynie.“ V Oceánií mala Strana moc rozhodnúť, že dve a dve je päť. Dnešný demagógovia hovoria niečo ako: „máš pravdu, dve a dve sú štyri, ale niekedy to môže byť aj päť“. 1984 treba brať ako akýsi pamätník dvadsiateho storočia- storočia diktatúry, storočia poníženia ľudského ducha. Dielo je v jadre nadčasové a nemôže byť priamo označené, za „protikomunistické“ (aj keď propaganda ho tak asi nikdy neprestane označovať). Podobnosť vládnucej Strany – Angsocu – s rôznymi odrodami marx-leninských ideológií je síce veľmi podobná, autor sa však vôbec nevenuje konkrétnemu učeniu Strany. Vôbec sa mu nevenuje ani Winston. Ideový život v Oceánii je primitívny, priehľadný, redukovaný na niekoľko hesiel.

O nejakom ucelenom učení Angsocu už vlastne nik v Oceánii nič nevie a ani nikoho nezaujíma, či bolo v predrevolučných časoch pokrokové, či znamenalo prínos vo vývoji ľudstva. Je jedno, aká ideológia bola na začiatku. Akúkoľvek diskusiu v diktatúrach ruší Ideopolícia. Takéto učenie je úplne mŕtve a žije len v primitívnych heslách. Zvláštnou časťou románu je „kniha v knihe“- Winstonove čítanie zakázanej knihy. Ťažko povedať aký význam skutočne Orwell prikladal tým niekoľkým Goldsteinovým stranám, ktoré si Winston prečíta. Mohol sa jednoducho oddávať voľnosti a fantázii románopisca, alebo mohol predostrieť svoju skutočnú víziu európskej civilizácie. Kniha je jednou veľkou hádankou. Navyše sa zistí, že ju Winstonovi podvrhla Ideopolícia, takže jej vierohodnosť je ešte viac spochybnená. V každom prípade však čitateľ nemá dôvod brať postrehy z Knihy na ľahšiu váhu ako postrehy zo zvyšku diela. Goldstein pekne rozpitváva mechanizmy Oceánskej spoločnosti. Je zaujímavé, že všetky javy považované za spontánne vedľajšie javy života spoločnosti v totalitných štátoch – kultúrny úpadok, hospodárska stagnácia – vníma ako súčasť presne premysleného plánu; plánu, ktorý svojou zvrátenosťou presahuje obyčajný ľudský rozum. Chudoba a zlé vzdelanie obyvateľstva bývajú považované za vedľajší dôsledok totalitnej oligarchickej vlády, ktorá je ľahostajná k potrebám obyvateľstva a sama si ukrajuje najväčšie kúsky z koláča. Orwell v tom vidí zámer a jediný spôsob, zachovania hierarchickej spoločnosti.
Winston počas roku 1984 postupne oboznamuje čitateľa so svojimi desivými poznatkami o Strane a jej praktikách. Do svojho denníka si zapíše: „Chápem AKO; Nechápem PREČO.“ Popri iných otázkach je otázka prečo? Jedinou, ktorá rezonuje celým dejom od začiatku do konca a je jedinou, ktorá ostane bez spoľahlivej odpovede. Keď Winston číta Goldsteinovu knihu, Ideopolícia ho zatkne pred tým, než sa dostane k jadru problému- k hlavnému motívu, čo drží Stranu pri moci. Orwell sa tejto odpovedi stále vyhýba. Winston sa dočká odpovede až od O’Briena na mučidlách v budove Ministerstva lásky. „Strana sa usiluje získať moc výhradne kvôli moci samotnej. Nejde nám o bohatstvo, alebo prepych, dlhý život, alebo šťastie; len o moc, o číru moc. Čo znamená číra moc, to hneď pochopíš. Líšime sa od všetkých oligarchií minulosti v tom, že vieme, čo robíme. Všetci ostatní, ba i tí, čo sa nám podobali, boli zbabelci a pokrytci. Nemeckí nacisti a ruskí komunisti sa nám svojimi metódami veľmi priblížili, ale nikdy nemali odvahu priznať si, aké sú ich motívy.

Predstierali a možno dokonca verili, že sa chopili moci nechtiac a na obmedzenú dobu a že hneď za rohom leží akísi raj, kde si ľudské bytosti budú rovné a kde budú šťastné. My takí niesme. Vieme, že sa nikto nikdy nechápe moci s tým úmyslom, že sa jej vzdá. Moc nie je prostriedok, ale cieľ. Diktatúra sa nenastoluje preto, aby sa zabezpečila revolúcia. Revolúcia sa uskutočňuje, aby sa zabezpečila diktatúra. Cieľom moci je moc.“ Odpoveď vyznieva úplne zvrátene a neskutočne. Je to najnepravdepodobnejšia vízia z celej knihy. Keby naozaj existovala elita, ktorá by mala takú silnú túžbu po moci samotnej, obávam sa že 1984 by už bol dávno realitou. Našťastie v skutočnosti sa všetky oligarchie riadia oveľa nižšími pudmi. To čo ich ťahá sú materiálne výhody, alebo aspoň drobný luxus, ktorý si iný dovoliť nemôžu. Vidno to na prasatách vo Zvieracej farme a vidno to, aj keď Winston navštívi O’Briena v jeho byte. Môže si všimnúť priepastný rozdiel v bývaní medzi ním a sebou. Takéto prízemné pohnútky život ľahšie zdolá, ako perverznú túžbu po moci. Aj keď možno členovia Strany nežijú lepšie, ako priemerný človek z dôb pred revolúciou, to málo čo majú naviac oproti väčšine z nich robí elitu. Žiadna zo skutočných mocenských elít sa moci nedržala tak chorobne, ako Oceánska Strana a to je dobre. Žiadna elita ešte nikdy nezašla tak ďaleko, aby cielene vypracovala plány na udržanie obyvateľstva v chudobe, alebo úpravu spisovného jazyka, aj keď to je častý sprievodný jav všetkých totalitných vlád. Dokiaľ sa k moci nedostane tak cieľavedomá skupina, ako v 1984, román snáď ostane len neuskutočnenou víziou a výstrahou.

Ostatné diela
Zvieracia farma

Novela Zvieracia farma (Animal Farm) je prvým z dvoch Orwellových bestsellerov. Napísal ju roku 1943 v Anglicku. Kniha bájkovým spôsobom vykresľuje klasický obraz o zradenej revolúcií v trockistickom duchu. Orwell sa samozrejme nechcel stať touto knihou poplatný žiadnej konkrétnej ideológií- schéma postupného prechodu revolúcie k potláčaniu akejkoľvek opozície ako „kontrarevolučných“ síl a zavŕšenie úplnou politickou perverziou je široko aplikovateľná na rôzne zemepisné šírky. Ostať v anonymite a univerzálnosti mu pomáha aj vhodná nadľahčená forma (hlavné postavy sú zvieratá). V dobe a krajine, kde písal však kniha vyvolala vlnu nesúhlasu. Všetci sa obávali, že by mohla uraziť sovietskeho spojenca v boji proti Nemecku a tak knihu nemohol vydať až do roku 1945. Predtým ju odmietlo dvadsať vydavateľov.

Spolu so svojim dvojčaťom, románom 1984, sa až potom rokmi stávali čoraz populárnejšími a nakoniec sa dočkali nezávideniahodného osudu, keď sa dostali do anglických čítaniek ako „protikomunistické“ pamflety a povinné čítanie.
Samotná kniha vyvoláva zmiešané pocity. Začína skoro rozprávkovo ako príbeh emancipácie utláčaných zvierat, no postupne prechádza do zlého sna teroru, strachu a neslobody. Pri pohľade na podupané ideály a márnu lopotu naivných oklamaných zvieratiek s nimi musí každý súcitiť. Dej začína na statku farmára Jonesa, ktorý ešte nesie názov Panská farma. Jones býval kedysi veľmi pilným domácim hospodárom, no už dlhší čas si svoju prácu nevykonával práve ukážkovo. O zvieratá príliš nedbal- často trpeli hladom, zimou a museli znášať ťažkú prácu. Sám holdoval alkoholu a farma pod jeho vládou živorila. Zvieratá tento stav ťažko niesli. Za celý život nepoznali nič iné ako utrpenie a ťažkú prácu z ktorej profitovali len nenávidení ľudia. Po smutnom a krátkom živote prišiel koniec pod mäsiarovým nožom. V týchto časoch zvieratám predložil svoju víziu starý múdry kanec Major. Zvolal ich všetky v noci do stodoly a predniesol veľmi sugestívnu reč. Odhalil v nej zvieratám pravdu o ľudskom pokolení, ktoré je parazitom medzi všetkými tvormi a zaprisahal všetky zvieratá, aby zabudli na akékoľvek vlastné rozpory a ľudí navždy znenávideli. Na záver zvieratá naučil pieseň „Zvery Anglicka“, ktorá sa stala hymnou zvierat v ich ťažení proti ľudskej rase a vykorisťovaniu. Tri dni po svojom prejave starý Major v spánku skonal, no jeho reč medzi zvieratami rozprúdila rozsiahle sprisahanecké aktivity. Akosi prirodzene sa hlavnými ideovými vodcami celého podniku stali najmúdrejšie zo všetkých zvierat- prasce. Naučili sa písať a čítať a po nociach organizovali tajné schôdze v stodolách, na ktorých spracovali Majorove myšlienky do ucelenej ideológie, ktorej dali názov animalizmus. Myšlienky animalizmu potom šírili medzi zvieratá. Často u nich narážali na intelektuálnu obmedzenosť a museli súperiť aj s dotieravým havranom Mojžišom, akýmsi náboženským bludárom farmy a Jonesovym obľúbencom, ktorý neustále rozprával zvieratkám o akejsi Lízankovej vysočine, kam sa podľa neho mohli zvieratá dostať po smrti a kde im mali byť dopriate všetky slasti. Napriek všetkému sa však prasatám darilo postupne rozosievať revolučného ducha medzi zvieratami a čakalo sa na vhodnú chvíľu na vypuknutie revolúcie. Jones po prehratom súdnom procese začal piť viac, ako je dobré a o zvieratá sa on, ani jeho ľudia vôbec nestarali. Na svätojánsku noc jedna z kráv rohmi prerazila dvere skladiska a zvieratá sa vrhli na svojich trýzniteľov. Tí sa chvíľu pokúšali brániť, no nakoniec tvárou v tvár presile vzali nohy na plecia.

Zvieratá sa zmocnili farmy a odstránili z nej všetky predmety, ktoré ostali po ľuďoch a boli spomienkou na utrpenie a ponižovanie. Panskú farmu premenovali na Zvieraciu farmu, na stožiari vztýčili zelenú zástavu s bielym rohom a kopytom a na podechtovanú stenu hospodárskej budovy napísali bielou farbou „sedem prikázaní“. Týchto sedem prikázaní vyhlasovalo človeka za nepriateľa všetkých zvierat, zakazovalo zvieratám zabíjať sa medzi sebou, zakazovalo zvieratám prepadať ľudským nerestiam a vyhlasovalo všetky zvieratá za rovné. Boli hlavným zákonom, ktorým sa mali odteraz riadiť všetky zvieratá. Vodcami revolúcie sa stali prasce, najmä dva mladé kance, ktoré svojimi aktivitami vynikali už v predrevolučných časoch- Napoleon a Snehuliak. Medzi zvieratami sa postupne začali profilovať špecifické charakterové typy. Prvým z nich bola roztopašná biela kobyla Moly. Nepatrila k veľmi inteligentným zvieratám a nebola ani veľmi pracovitá. Revolúciu od začiatku vítala s rozpakmi. Nejavila chuť do práce a navyše sa u nej začala prejavovať márnivosť. Smútila za svojimi starými stuhami, ktorými ju zdobil Jones a za kockami cukru. Jedného dňa z farmy ušla k ľuďom a zvieratá na ňu zabudli. Ďalšou postavou bol svojský intelektuál- somár Benjamín. Bol rovnako múdry ako prasce, no veľmi introvertný a skeptický. Od začiatku sa staval k revolúcií akosi chladne - akoby tušil, ako to dopadne. Nič ho nevie vyviesť z miery a aj keď sa už na farme dejú veci, ktorými sú ostatné zvieratá vydesené, on ich prijíma veľmi pokojne, no smutne, akoby ich vopred predvídal. Je jedným z mála, čo má dobrú pamäť a vie porovnať život pred revolúciou a po nej. Prasce má prekuknuté, no s ostatnými zvieratami vôbec nekomunikuje. Jediný, pred kým má rešpekt je ťažný kôň Boxer. Boxer je intelektuálne obmedzený, no má vzácne pevný charakter. Je oddaný revolúcií až na smrť a v práci pre dobro farmy zo seba vydá vždy maximum. Jeho nesmierna sila a vytrvalosť sú tým čo farmu mnohokrát zachráni pri nedostatku jedla aj pri odrážaní ľudských votrelcov, ktorí sa pokúsia farmu dobyť späť. Prasce ho však na oplátku len využívajú a keď ochorie, veľmi „pekne“ sa mu odvďačia za jeho mnohoročnú obetavosť. Jeho družkou je kobyla Ďatelinka. Je to taký materinský typ, tiež jedna z najhorlivejších zástancov revolúcie. Je akousi nenápadnou hlavnou postavou celej knihy a svojim spôsobom jednou z najsympatickejších. Ďatelinka je spolu s Benjamínom svedkom revolúcie od jej začiatku až do konca. Nie je natoľko múdra, aby si vedela vysvetliť rôzne veci, no vnútorne vždy cíti, čo je správne a čo nie. Ostatným zvieratkám je akousi mamičkou.

Je úprimne zapálenou za revolúciu, no keď vidí teror, ktorý medzi zvieratami rozpútali prasce, je veľmi zmätená. Nevie však pochopiť kde sa mohla stať chyba, nevie vyjadriť svoje pocity a nemôže si pripustiť, že by jej a ostatným zvieratám prasačí druhovia mohli klamať. „Keď Ďatelinka pozrela dolu stráňou, do očí sa jej nahrnuli slzy. Keby vedela vyjadriť svoje myšlienky, rozprávala by o tom, že takto si to nepredstavovali, keď pred rokmi začali pracovať na zvrhnutí ľudskej rasy. Výjavy hrôzy a zabíjania mali ďaleko od toho, na čo sa tešili v onú noc, keď ich starý Major prvý raz podnietil k revolúcii. Ak si ona niekedy predstavovala budúcnosť, tak to bol obraz spoločnosti, v ktorej zvieratá nepoznajú hlad ani bič, všetky sú si rovné, každé pracuje podľa svojich schopností, silní chránia slabších, tak ako ona chránila prednou nohou čerstvo vyliahnuté kačiatka v tú noc, keď rečnil Major. Namiesto toho - nechápala prečo – dospeli k stavu, keď sa nikto neodvážil povedať, čo si myslí, veď vrčiace psy sa potulovali všade, a ešte sa aj museli dívať na to, ako ich druhov trhajú na kusy, lebo sa priznali k strašným zločinom. Pritom vôbec nepomýšľala na vzburu, alebo neposlušnosť. Vedela, že aj keď je to tak, ako je, majú sa oveľa lepšie, ako za Jonesových čias, a že najdôležitejšie je zabrániť návratu ľudí. Nech by sa dialo čokoľvek, ona ostane, bude usilovne drieť, plniť príkazy, podporovať Napoleonovo vedenie. Ale predsa, ona i jej druhovia pôvodne verili v čosi iné, pre čosi iné hrdlačili. .. Takto teda Ďatelinka premýšľala, no chýbali jej slová, nevedela sa vyjadriť.“
Na koniec príbehu je to ona, kto ako posledný pamätník revolúcie smutne pozerá cez okno do domu, kde spolu sedia prasce so susedmi-farmármi a rezignovane si uvedomí, že medzi prasaťom a človekom už nieje rozdielu. Ostatné zvieratá sú si až na menšie rozdiely veľmi podobné. S výnimkou bielej husi Muriely sú takmer úplne negramotné a majú slabú pamäť. Je medzi nimi večný individualista mačka, tri neposedné psy Cinta, Duška a Lapaj, sliepky, husi, kravy, ovce a iné domáce zvieratá. Zvlášť hlúpe sú ovce, ktoré bez rozmýšľania poslušne bľabocú to, čo sa im nakáže. Pre všetky zvieratá je typické, že majú slabú pamäť a nemajú svoju okamžitú situáciu s čím porovnať. Je to jeden z najčastejších motívov v Orwellových knihách. Ak si už ani jedno zviera nepamätá, ako to bolo pred revolúciou a tesne po nej a ani jedno z nich si nepíše záznamy a ani nevedia čítať či písať, tak musí byť odkázané na to, čo mu povie vrchnosť.

Minulosť reálne neexistuje, a keď budú všetci veriť, že sa veci stali tak, alebo onak, bude to fakt, bez ohľadu na to, či to je pravda, alebo nie. „Ani na okamih nezabudli na česť a výsadu, že sú príslušníkmi Zvieracej farmy. Ešte vždy boli jedinou farmou v celom grófstve – v celom Anglicku! – kde všetko vlastnili a organizovali zvieratá. Ani jedno z nich, ani z tých najmenších, či z tých, ktoré sem priviezli z fariem na míle vzdialených, nad tým nikdy neprestávalo žasnúť. Keď počuli slávnostnú salvu a videli zelenú vlajku trepotať sa na stožiari, srdcia sa im napĺňali nehynúcou hrdosťou a v prejavoch sa vždy vracali k dávnym hrdinským časom: k vyhnaniu Jonesa, k spísaniu Siedmich prikázaní, k veľkým bitkám, v ktorých porazili ľudských interventov. Nevzdali sa ničoho zo svojich pôvodných snov. .. Možno mali ťažký život, možno nie všetky sny sa im naplnili, ale jedno si uvedomovali: nie sú ako iné zvieratá. Ak mali hlad, aspoň to nebolo preto, že kŕmili tyranských ľudí; ak ťažko pracovali, tak len pre seba. Nikto medzi nimi nekráčal na dvoch nohách. Nijaké zviera neoslovovalo iné zviera „pane“. Všetky zvieratá si boli rovné.“ Toto a neschopnosť porovnať svoj stav s inými dobami, alebo dokonca zvieratami z iných fariem udržovalo zvieratá v pokore a apatii voči postupnému okliešťovaniu ich práv.
Zvieratami, okolo ktorých sa všetko točí, sú nepochybne prasatá. Ako som už napísal, sú zo všetkých najinteligentnejšie a od začiatku držia v rukách opraty revolúcie. Okamžite sa medzi nimi vyprofilujú dvaja vodcovia, medzi ktorými čoskoro prepukne rivalita- Snehuliak a Napoleon. Snehuliak je schopný organizátor a je veľmi iniciatívny vo vypracúvaní najrôznejších plánov na zlepšenie života na farme, ako aj zakladaním rôznych spolkov a výborov. Je tiež nadaný rečník a v dišputách s Napoleonom brilantne argumentuje. Napoleon nieje natoľko výrečný, vie si však presadiť svoje inými cestami. Jeho prisluhovačom je výrečný kŕmnik Kvičiak, ktorý „by aj bieleho presvedčil, že je čierny“. Plní úlohu akéhosi demagóga prasiat a so zvieratami to naozaj vie. Vždy zhltnú všetko o čom ich presviedča. Od začiatku sa prasatá nenápadne začínajú odlišovať od ostatných zvierat drobnými výhodami a on ich musí presviedčať, že to je úplne v poriadku. Prasatá sa vôbec nezapájali do fyzickej práce a robili si nárok na trochu lepšiu stravu, ako mali ostatní (mlieko a jablká boli vyhradené len pre ne). Zdôvodňovali to tvrdeniami, že na ich pleciach spočíva bremeno preťažkej duchovnej práce a bez najlepšej stravy by ju neboli schopné vykonávať. Jones by túto chvíľu určite využil a vrátil by sa, aby opäť ovládol farmu.

Proti tomuto nemohli ostatné zvieratá nič namietať. V týchto otázkach boli dokonca aj Snehuliak a Napoleon zajedno. Snehuliak sa však stal veľmi populárnym, po tom čo vypracoval taktický plán bitky, v ktorej opäť zvieratá vyhnali Jonesa z farmy po tom, ako sa ju s niekoľkými chlapmi opäť pokúsil získať späť. Na ostatných farmách totiž s nevôľou pozorovali dianie na Zvieracej farme (aj keď sa škodoradostne tešili z Jonesovho nešťastí a chceli z neho tiež profitovať) a obávali sa nepokojov aj na svojich farmách. Rozširovali o farme falošné správy a kuli plány, ako zo situácie niečo vyťažiť. Jones na jeseň zobral niekoľko chlapov a pokúsil sa farmu opäť dobyť nazad. V ťažkej bitke Snehuliak udatne bojuje, povzbudzuje ostatné zvieratá, sám je ranený, no jeho plán zabral a Zvieratá takmer bez strát zvíťazili. Po bitke bol spolu s Boxerom vyznamenaný titulom „zvierací hrdina prvého stupňa“ a Jones sa už na farme nikdy neukázal.
Spor medzi Napoleonom a Snehuliakom však ešte eskaloval po Snehuliakovom novom pláne. Snehuliak navrhol, aby sa na kopčeku neďaleko za hospodárskymi budovami postavil veterný mlyn. Mlyn by mohol poháňať dynamá, ktoré by ušetrili množstvo práce, vykurovali by maštale a dodávali svetlo. Napoleon proti plánu nič priamo nenamietal, no potichu medzi zvieratami rozširoval, že mlyn je nezmyslom. Dokonca raz prišiel k Snehuliakovým nákresom a vymočil sa na ne. V deň, keď sa malo hlasovať, sa zvieratá zišli v stodole na pravidelnej schôdzi, aby hlasovali za mlyn, alebo proti. Snehuliak predniesol zapálenú reč o potrebe postaviť mlyn a bol takmer istým víťazom hlasovania. V tom sa ale stalo čosi šokujúce. Na Napoleonov povel sa do stodoly vrútilo deväť mladých psov, ktoré sa vrhli na Snehuliaka. Ten pred nimi stihol ujsť cez plot z farmy a nik ho už odvtedy nevidel. Vysvitlo, že psy sú šteňatá, ktoré na jar vrhla fenka Duška a Napoleon sa ich podujal vychovávať niekde v ústraní, až sa na ne zabudlo. Teraz mu boli oddané ako pánovi a boli policajtmi jeho moci. Napoleon po Snehuliakovom úteku zrušil schôdze a vyhlásil, že odteraz bude všetky rozhodnutia prijímať výbor prasiat, ktorému bude predsedať. Všetky námietky, tak ako aj vždy neskôr v podobných situáciách, umlčalo vrčanie psov a zborový bľakot oviec: „štyri nohy dobré, dve nohy zlé“. Ostatné argumenty na druhý deň rozptýlil Kvičiak svojou obratnou rétorikou.

Postupne sa na farme začal proces nenápadného okliešťovania právomocí zvierat, zavádzania teroru a upevňovania zvláštneho postavenia prasiat.
Všetku moc do svojich rúk sústredil Napoleon a stal sa na farme diktátorom. Všetky úspechy sa pripisovali jemu a po všetkých neúspechoch vyšla najavo Snehuliakova sabotáž. Napoleon sa jedného dňa prekvapivo rozhodol, že mlyn sa predsa len postaví, ba čo viac, vysvitlo, že to bol vždy on, kto navrhoval stavbu mlyna a Snehuliak sa ho len pokúšal podryť. Odteraz začala na farme otrocká práca zvierat, ktorá sa stále stupňovala, na rozdiel od prídelov potravín, ktoré sa stále skracovali. Mlyn je počas celého príbehu symbolom driny a ťažkej práce zvierat.
Zároveň sa prasatá postupne správali čoraz viac ako ľudia: presťahovali sa do domu, spávali v posteliach, začali piť alkohol a dokonca Napoleonove psy neváhali po procesoch so „Snehuliakovými agentmi“ siahnuť na život iným zvieratám. Snehuliak sa dokonca raz za búrky údajne vkradol na farmu a zbúral budovu mlyna, na ktorej sa tak tvrdo pracovalo. Práca musela začať odznova. Vždy, keď mali zvieratá pochybnosti o správnosti vývoja vecí, boli nablízku psy, z ktorých išla hrôza, bľakotajúce ovce, ktoré zabránili akejkoľvek diskusií, alebo Kvičiak, ktorý obratnou rečou všetkých presvedčil, že je všetko v najlepšom poriadku. Všetci sa báli Jonesovho návratu a stačilo Jonesom len pohroziť a zvieratá boli ochotné podstúpiť hocaké utiahnutie opaskov. Dokonca aj „sedem prikázaní“ sa po nociach Kvičiakovou rukou upravovalo tak, aby boli v súlade s činmi prasiat (napríklad pôvodné prikázanie „nijaké zviera nesmie spať v posteli“, sa zmenilo na „nijaké zviera nesmie spať v posteli s plachtami“, alebo „nijaké zviera nezabije iné zviera“, na „nijaké zviera nezabije iné zviera bez príčiny“). Prasatá začali dokonca obchodovať s ostatnými farmami: s pánom Pilkingtonom z Líščieho lesa a pánom Frederickom z Majera. Napoleonove sympatie sa prevažovali raz z Pilkingtona na Fredericka a naopak. Nakoniec Frederick farmu nečakane napadol. Zvieratá si vydreli ťažké víťazstvo za cenu veľkých strát a útočníci zničili aj novú stavbu mlyna. Opäť sa začínalo od samého začiatku.
Procesy so Snehuliakovými prisluhovačmi a ich popravy rozšírili na farme atmosféru strachu a nik už na nič radšej nenamietal. Jediný, kto sa v tomto období mohol postaviť Napoleonovým psom bol silák Boxer. Ten sa však riadil len dvoma heslami: „budem pracovať ešte viac!“ a „druh Napoleon má vždy pravdu!“. Každé ráno vstával o hodinu skôr ako ostatní a sám pracoval stavbe mlyna. Jedného dňa však aj taký silák ako on sa po niekoľkých rokoch zrútil. Pri jednom zo svojich dobrovoľných nadčasov mu vypovedali prácu pľúca.

Chýbal mu už len mesiac do stanoveného dôchodkového veku a jeho poslednou túžbou bolo v pokoji dožiť a vidieť mlyn dostavaný. Napoleon a Kvičiak dali poslať po veterinára, aby ho odviezol do nemocnice v meste, aby sa tam zotavil. Pre Boxera však prišiel mäsiarsky voz, odviezol ho a už sa nikdy nevrátil. Kvičiak zvieratá opäť ubezpečil, že ide o omyl a Boxer zahynul v nemocnici s najlepšou opaterou. Tej noci prasatá nakúpili veľké množstvo alkoholu a veľmi intenzívne smútili za Boxerom.
Takto to išlo vo farme ďalej: zakázalo sa spievanie piesne Zvery Anglicka, zvieratá museli prasatám ustupovať z cesty a pre malé prasiatka sa postavila nová škola, do ktorej ostatné zvieratá nesmeli. Ešte raz však boli zvieratá šokované. Stalo sa to, keď začali prasatá chodiť po zadných a nosiť biče, ako za starých čias ľudia. Všetky námietky však umlčali ovce bľakotom s novým heslom: „štyri nohy dobré, dve nohy lepšie!“ Aj starých dobrých „sedem prikázaní“ bolo nahradených jediným prikázaním: „všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie!“. Odteraz sa prasatá správali k zvieratám ako k menejcenným a ľudia ich prijali za svojich rovnocenných partnerov. Zrušili sa všetky zvyky pripomínajúce staré revolučné časy a farma sa opäť premenovala na Panskú farmu. Zvieratá už nevideli rozdiel medzi prasaťom a človekom.

Hold Katalánsku a Ohliadnutie za Španielskou vojnou

Práve tieto dve diela sa dajú za kľúčové v Orwellovej tvorbe a je škoda, že sú skoro neznáme medzi jeho čitateľmi. Hovoria mnoho o autorových názoroch a ako na dlani prehľadne zachytávajú Orwellovo názorové i osobnostné dozretie, ktorého výsledkom boli slávne diela, Zvieracia farma a 1984. Hold Katalánsku (Homage to Catalonia) napísal v júny 1936, hneď po svojom návrate zo Španielska. V knihe zachytáva svoje zážitky zo Španielskej vojny, v ktorej bojoval. Do Španielska prišiel v decembri 1936 ako novinár napísať nejaké články. Veľmi hlboko naňho zapôsobil revolučný duch Barcelony – metropoly Katalánska -, ktorá bola hlavnou baštou protifrankistického Španielska. V tom čase ešte bola Barcelona ovládaná anarchistickými syndikátmi a atmosféra nebývalej slobody a rovnosti bola priam hmatateľná. Vstúpil do milície POUM a s ňou potom bojoval na Aragonskej fronte. Jeho opis zákopovej vojny sa veľmi líši napríklad od opisu zákopovej vojny z Na západe nič nového. Obe strany trpeli nedostatkom zbraní, či materiálu a k skutočným bojom dochádzalo len sporadicky. V skutočnosti išlo väčšinou len o zháňanie dreva na oheň, vody a život v neustálej špine a zime. Pomaly sa tu však začínal zaujímať aj o politické pozadie celej vojny.

Orientovať sa vo vtedajšom chaose skratiek politických strán a ich cieľov nebolo ľahké, jeho postrehy sú však veľmi objektívne a poskytujú čitateľovi stručný prehľad o vnútornom rozpoložení síl na strane republiky. Po svojom návrate do Barcelony na dovolenku bol šokovaný tým, ako sa mesto zmenilo za tých niekoľko mesiacov, čo v ňom nebol. Revolučná atmosféra upadala spolu s tým, ako prechádzala kontrola nad situáciou z rúk anarchistov do rúk boľševikov. Postupne bol anarchistický odborový zväz CNT vytláčaný zo svojich pozícií a kontrola prechádzala do rúk kontrarevolučných síl - vlády a komunistickej strany PSUC riadenej z Moskvy. Atmosféra v meste veľmi hustla s tým, ako stúpala nevraživosť medzi oboma tábormi. Tiež mohol pozorovať, ako PSUC prakticky bojkotuje antifašistický boj zo strachu aby neprerástol v otvorenú revolúciu. Dohliadala na to, aby sa najlepšie zbrane zo Sovietského zväzu nedostali na frontu, ale ostali v tyle v rukách polície a Ľudovej armády , zatiaľ čo milície na fronte trpia nedostatkom zbraní. Veľmi ľahko sa tu dajú postrehnúť paralely so Zvieracou farmou. Počas jednej dovolenky sa stal Orwell svedkom barcelonských „májových bojov“ medzi POUM a CNT na jednej strane a PSUC a vláde na strane druhej. Porovnával rozdielne interpretácie v rôznych tlačivách a mohol len hádať, akú verziu týchto udalostí nakoniec prijme za svoju samotná história (tiež častý motív Zvieracej farmy a 1984). Krátko po tom, ako sa vrátil na frontu bol ranený do krku a mal veľké šťastie, že prežil. Po svojom zotavení v Barcelone sa musel skrývať ako zločinec, pretože slúžil v milíciách POUM. Situáciu už úplne ovládli boľševici a rozpútal sa skutočný teror voči politickým odporcom. Orwell videl ako mnoho jeho súdruhov a priateľov z milícii zatýkali a niektorí už z väzenia nevyšli živý. Nakoniec zo Španielska tajne ušiel.
Esej Ohliadnutie za Španielskou vojnou už písal s určitým časovým odstupom roku 1943. Vyšla až po jeho smrti. V knihe Orwell sumarizuje fakty o vojne a svoje postrehy z nej. Kniha hovorí veľa o jeho názoroch a myšlienkových prerodoch, ktorých výsledkom bolo napísanie jeho dvoch najznámejších kníh. „V Španielsku som prvý krát v živote uvidel novinové správy, ktoré nemali žiaden vzťah ku skutočnostiam, ba ani vzťah, aký býva komponentom bežnej lži. Videl som správy o veľkých bitkách tam, kde žiadne bitky neprebehli a úplné mlčanie tam, kde boli zabité stovky ľudí. .. Verím, že väčšia časť histórie je nepresná a zaujatá; pre našu dobu je však príznačné odmietnutie myšlienky, že história by mala byť zaznamenaná pravdivo.

V minulosti ľudia úmyselne klamali, alebo nevedomky zafarbovali svoje záznamy, alebo bojovali za pravdu a vedeli, že určite sa mnoho krát mýlili; vo všetkých prípadoch však vedeli, že „skutočnosť“ existuje a tak, či onak vyjde najavo. A v praxi vždy existovalo mnoho faktov, na ktorých sa všetci mohli zhodnúť. .. A práve túto spoločnú základňu súhlasu totalitarizmus ničí. Nacistická teória skutočne špecificky popiera, že by existovala taká vec, ako „pravda“. Neexistuje napríklad nič takého ako „veda“. Existuje len „nemecká veda“, „židovská veda“ atď. Ak sledujeme túto líniu myslenia, je na jej konci desivý svet, v ktorom Vodca, alebo nejaká vládnuca skupina, kontroluje nielen prítomnosť, ale aj minulosť. Ak povie Vodca, že tá a tá udalosť sa nikdy nestala – no, tak sa nikdy nestala. Ak povie, že dve a dve je päť – no, dve a dve je päť. Takáto vyhliadka ma desí omnoho viac než bomby – a po našich skúsenostiach z niekoľkých posledných rokov to nieje ani malicherné vyhlásenie. Nieje to však príliš morbidné strašiť svet víziami totalitnej budúcnosti? Než odpíšeme totalitný svet ako zlý sen, ktorý sa nikdy neuskutoční, stačí si pripomenúť, že v roku 1925 by sa nám len ako zlý sen, ktorý sa nikdy nemôže uskutočniť, musel zdať dnešný svet...“

Farárova dcéra

Toto dielo nieje veľmi známe. Dej sa odohráva v Anglicku a jeho hlavnou postavou je Farárova dcéra Dorothy. Dorothy je veľmi skromná a veľmi oddane veriaca. Jedného dňa však záhadne stratí pamäť a prebudí sa na ulici v Londýne. Nevie kto je, ani ako sa sem dostala. Žije nejaký čas medzi chudobou a nádenníkmi, potom robí učiteľku v súkromnej škole a nakoniec sa vráti do rodného domu. V knihe sa Orwell zaoberá viacerými témami naraz. V úvode deja zobrazuje vzájomný boj a predsudky medzi rôznymi náboženskými konfesiami, ktorých je v Anglicku veľké množstvo. Ďalej zobrazuje tulácky život v Anglicku a tiež skostnatený vzdelávací systém, ktorý v deťoch ubíja kreativitu a samostatné myslenie. Svojou atmosférou anglickej spodiny my tieto stredné pasáže pripadali, ako vystrihnuté z Dickensových románov.
Ústrednou témou je vnútorný život Dorothy. Je to o strate jej ideálov, o strate jej viery. Naliehavo musí zistiť, čo by ju malo ťahať vpred a čo vlastne ťahá vpred iných ľudí.

George Orwell
(vlastným menom Eric Blair)

Eric Blair, sa narodil 25.6. 1903 v Motihari v Bengálsku do rodiny koloniálneho úradníka. Detstvo strávil s matkou a sestrou v Anglicku. Podarilo sa mu získať štipendium na elitnú Eton College, na univerzitu však už nešiel. V roku 1922 vstúpil do služieb britskej imperiálnej polície v Barme. Po piatich rokoch sa vrátil do Európy s úmyslom stať sa spisovateľom. Roku 1932 si zmenil meno podľa anglickej riečky Orwell.

Najprv z rozmaru a túžby po nových skúsenostiach, neskôr z čírej nutnosti strávil niekoľko rokov medzi chudobou v Londýne a Paríži, neúspešne sa pokúšal písať a živil sa príležitostne ako umývač riadu, či súkromný učiteľ. Svoje skúsenosti z tohto obdobia popísal v knihe Down and Out in Paris (Stroskotancom v Paríži a Londýne, 1933), s ktorou konečne ako autor prerazil. Nasledovali Burmese Days (Barmské dni, 1934), ktoré reflektovali jeho pobyt v Indii a dva konvenčné romány, ktoré Orwell sám nakoniec zavrhol. Jedným z nich bol román Farárova dcéra. Na popud nakladateľa Golancza sa roku 1935 vydal na priemyselný sever (The Road to Wigan Pier, Cesta do Wigan Pieru, 1937), kde sa v ňom prebudilo sociálne cítenie a ľavicové politické zmýšľanie. Koncom roku 1936 odišiel do Španielska bojovať na strane republiky. Bol to najdôležitejší moment v jeho názorovom vývine. V Španielsku mohol vidieť, ako španielski komunisti riadení z Moskvy, prakticky sabotujú antifašistický boj z obavy, aby neprerástol do otvorenej sociálnej revolúcie. Tiež mohol podrobne študovať mechanizmus účinkov propagandy a upravovania historických údajov. Nakoniec bol ranený a vrátil sa do Anglicka. Pod vplyvom španielskej vojny osobnostne dozrel v bytostného odporcu lží a neslobody. Svoje zážitky a postrehy z tejto vojny zachytil v knihe Homage to Catalonia (Hold Katalánsku, 1938). Zdravím úsudkom a jasným, neokázalým štýlom sa vyznačujú najmä Orwellove eseje zozbierané v niekoľkých zväzkoch: napr. Inside the Whale (V bruchu veľryby, 1940) či Shooting an Elephant (Zastrelenie slona, 1950). Zasiahnuť do bojov druhej svetovej vojny mu zabránila tuberkulóza a počas vojny pracoval pre BBC. Orwellovo meno sa stalo známym najmä po vydaní novely Animal Farm (Zvieracia farma, 1945) a románu Nineteen Eighty-Four (1984, 1949). Tento román písal ako ťažko chorý človek a odmietol odísť na liečenie, aby ho mohol dokončiť. Zomrel na tuberkulózu v roku 1950.

Použitá literatúra

Bohužiaľ táto téma nieje spracovaná v žiadnej rozborovej literatúre, na ktorú som narazil, preto som na práci pracoval výhradne za pomoci samotných diel. (Pozn. Diela 1984, Hold Katalánsku a Ohliadnutie za Španielskou vojnou som mal k dispozícií len v českom jazyku. Citované pasáže sú preto voľne preložené a nemusia sa úplne zhodovať so slovenským prekladom.)

Záver

Práca na tejto téme mi išla ľahko aj napriek tomu, že som nemal k dispozícií pomocnú literatúru. Počas jej písania som čerpal zo samotných diel a biografické údaje o Orwellovy z predslovu ku knihe Hold Katalánsku a doslovu knihy 1984.

Kvôli písaniu tejto práce som zhliadol aj filmovú podobu 1984 a Zvieracej farmy, nakoniec som však svoje poznatky z týchto filmov vôbec v samotnej práci nezohľadnil. Filmová podoba 1984 bola podľa mňa vydarená, zachytila dej a vystihla podstatu knihy. Filmová podoba Farmy zvierat už bola o poznanie horšia a autori vo svojej snahe použiť vlastnú fantáziu dosť nešťastne zmenili dej tak, že úplne zanikla pointa filmu. (Farmu napríklad na konci kúpi americká rodina, ktorá sa už bude o zvieratá navždy dobre starať.)
Počas písania práce som nenarazil na vážnejší problém.