A odvtedy sa pri stolíku títo dvaja zhovárali.

Charakteristika hlavných postáv

Pán Schlegl
Bohatý domáci pán, ktorý kedysi obchodoval so železným tovarom. Jeho tvár autor prirovnáva k jeho bývalemu zamestnaniu. Mal ju ako „zájdený kupecký mažiar.“(31) Bol fyzicky mocný, keď sa ozval ,znelo to ako bác z veže’.
„Pán Schlegl bol zavalitý, myslím si, že ani nemal krk. Hlavu mal ako puma; vlasy veľmi prešedivené, čierne; oholená tvár bola modro – čierna, bez fúzov ružová, kus belejúceho mäsa a potom kus tmy ako stemnená podobizeň od Rembrandta.(32)
Každý deň sedával oproti svojmu nepriateľovi pánu Ryšánkovi, celú dobu mlčali a takto spolu zvádzali boj pri stolíku. Pôsobil dojmom nevšímavosti voči pánu Ryšánkovi, no napriek tomu ho neustále sledoval. Keď sa dozvedel o chorobe svojho nepriateľa, najprv sa ani nepohol, iba sedel. Neskôr, keď k nemu prišiel akýsi známy, začal sa nepríjemne hlasno smiať. Hovoril v dlhších vetách a hlasnejšie ako inokedy. Budil dojem,že správa o chorobe ho teší. Avšak práve vtedy sa prejavil jeho charakter. V skutočnosti sa o svojho nepriateľa – priateľa obával. Jeho tvrdohlavosť a pýcha mu však nedovolili to dať otvorene najavo. Až po návrate Ryšánka do hostinca už však nedokázal byť ticho a on prelomil múr mlčanlivosti. Keď sa prihovoril pánu Ryšánkovi, svaly okolo úst sa mu mykali. Bolo vidieť, že sa musel veľmi premôcť, aby prehovoril. „No, pánboh zaplať,“ opakoval pán Schlegl. Okolo úst sa mu mykali svaly ako blesky po tmavej oblohe, no chytro dodal: „Už sme sa tu o vás báli.“(33)

Pán Ryšánek
Pán Ryšánek bol vyššej vychudnutej postavy starší ako pán Schlegl o desať rokov. Bol to bývalý obchodník s kanafasom. Tak ako Schleglova, tak aj Ryšánkova tvár pripomínala autorovi jeho bývalé zamestnanie - Ryšánek ju mal ako „bielo – červeno pásikavý kanafas.“ Hovoril mäkko a rozvláčne, bol slabý, ale nenávidel pána Schlegla s rovnakou hrdinskosťou ako on jeho. Zdravotne nebol na tom už najlepšie, často cítil, že už to nie je ako za mladých čias. Nosil okuliare z čiernej kosti. „Hlavu pokrývala svetlá parochňa a podľa nie celkom šedivého obočia sa dalo usúdiť, že pán Ryšánek bol blondínom. Líca mal vpadnuté a bledé, také bledé, že sa dlhý nos červenel až do karmínova. Asi preto bývala na jeho konci kvapka, slza, čo sa mu vyrinula zo samého vnútra.“(34)
Aj on presne ako pán Schlegl si tiež nevšímal toho druhého, ale pri všetkej nevšímavosti ho pozoroval tak isto ako pán Schlegl jeho. Obidvaja boli veľmi tvrdohlaví, nikto nechcel ustúpiť tomu druhému. Pri každom odchode z hostinca sa odporúčal každému len svojmu susedovi nie.