Pán Ryšánek po dlhej chorobe bol ešte vychudnutejší a predná čeľusť mu ešte viac ovísala. Vyzeral už ako mŕtvola súca tak do truhly. „Stačilo podviazať mu bradu šatkou, zatlačiť mdlé oči a položiť ho do truhly.“(35) Ale pomaly sa z toho predsa len pozbieral. Bol veľmi vďačný svojmu lekárovi. Keď sa mu pán Schlegl prihovoril, najprv neodpovedal a jeho tvár ostala kamenná ako po celých tých jedenásť rokov. Ostal však veľmi zaskočený, o čom svedčili pohyby jeho rúk a úst. Poďakoval, slová z úst mu išli veľmi ťažko. Ale keď mu pán Schlegl povedal, že sa o jeho zdravie všetci, vrátane jeho, báli, vtedy sa pán Ryšánek zadíval do Schleglových očí. A odvtedy sa spolu rozprávali. „Od tých čias sa pán Ryšánek a pán Schlegl pri treťom stolíku zhovárali.“(36)

Problémy a konflikty
Hlavným konfliktom poviedky je dlhoročné nepriateľstvo Ryšánka a Schlegla, ktorí napriek tomu v hostinci U Štajnicovcov sedávajú každý večer oproti sebe, vždy na tom istom mieste. Celá Malá Strana vedela o ich starom a nezmieriteľnom nepriateľstve, príčinou ktorého bola láska k tej istej žene. Hoci už bola dávno mŕtva, nezmierili sa. Obaja boli totiž veľmi tvrdohlaví. „Keď ich tá neznáma náhoda tam usadila dovedna, udržala ich na tom mieste po prvý raz chlapská pýcha. A po druhý raz si tam sadli azda zo vzdoru. Potom sedeli, aby dokázali svoju neoblomnosť a aby sa nepovedalo. A teraz už dávno každí u Štajnicovcov hľadel na to tak, že pre obidvoch je to už otázka chlapskej cti a popustiť nemôže ani jeden. Str.79(37)
V ďalšom autor ukazuje, že sú v živote ľudí momenty, kedy aj najväčší nepriatelia si podajú ruky a prejavia sa lepšie stránky ich charakteru. Takýmto momentom bola choroba jedného z hlavnej dvojice postáv, pána Ryšánka, ktorá spôsobila, že sa nakoniec zmierili.

Obraz Malej Strany

Ten, kto si prečíta Malostranské poviedky, s určitosťou si dokáže predstaviť život ľudí v tejto časti Prahy v 40. rokoch 19. storočia. Jan Neruda totiž plasticky vykreslil tak postavy jednotlivých poviedok ako aj prostredie, v ktorom sa pohybovali. Nerudovi išlo o veci základné o hĺbku a dôslednosť ľudskosti človeku, o dosiahnutie pravdy aj nepríjemnej, mal ctižiadosť písať “zo života” a nie podľa literátskych manier, vyjadrovať tento život “verne” a “dobrým slohom”. Autor je súčasťou osudov malostranských ľudí, súčasťou ovzdušia, ktorému je milé a zrozumiteľné. Raz príbehy prežíva ako účastník, raz ako chápavý interpret, ktorý má porozumenie pre všetko ľudské, aj pre vlastnú nedokonalosť a potrebu čitateľa byť tiež hodnotiacim subjektom.