Postavy predstavujú ľudí v celom vekovom rozpätí, ešte aj mŕtvych. Sú to ľudia z rôzneho sociálneho prostredia, od najbiednejšieho žobráka až po “bohov” Malej Strany, akými boli malému chlapcovi “pán apelačný rada”, profesori gymnázia, schudobnelí šľachtici, muži aj ženy pohybujúci sa po presne zistiteľných miestach v rozpätí štyridsiatich rokoch. Prezentujú čitateľovi rozmanitosť svojich pováh a osudov. V živote malostranského človeka hrá dôležitú úlohu tradícia, zvyky, majetok – zámožnosť alebo chudoba, ale i predstieranie, ktoré potrebujú najmä menej zámožní, ktorých láka bohatstvo ako zdroj meštiackeho sebavedomia.
Neruda ukazuje, ako jeho ľudia žijú nielen realitou a v nej, ale bohato aj v ilúziach a snoch, ktoré si robia o svojom postavení. Ponúka nám výjavy z každodenného života. Napríklad v poviedke o Mäkkom srdci pani Rusky zdanlivo nejde o nič iné ako o príbeh klebetnice, ktorá sa vyžíva v chodení na pohreby. Pri tom však z “nečistých” a všeobecne neprípustných rečí pani Rusky sa akoby mimochodom o nečistom a všeobecne odsúdeniahodnom zázemí “počestného” bohatého kupca, o ktorom sa sice v dobrej spoločnosti nehovorí, ale skrýva sa za ním nejedna ľudská tragédia. Popri tom sa akoby náhodou dozvedáme všeličo o praktikách pražskej polície pred rokom 1848 a aj po ňom. Znaky Nerudových poviedok

Kompozícia Nerudových poviedok je skoro totožná s poučkou o poviedke. Je to teda krátka epická forma s jednoduchým dejom a menším počtom postáv. Postavy sa v priebehu deja nevyvíjajú, vstupujú doň už ako hotové, často veľmi výrazné charaktery. Forma jednotlivých próz je odlišná: prevažne poviedky, ale i novely (Doktor Kazisvět, Hastrman), vo forme listov (Psáno o letošních dušičkách), denník, zápisník (Figurky). Vyskytuje sa tu podobná kompozícia obidvoch noviel: Od detailného popisu a charakteristiky postav k spomenutiu počasia, nasleduje vlastný príbeh vysvetľujúci prezývku, prekvapivý záver a doklad osobného vzťahu autora k postavám. Sú tu autobiografické rysy (povídky Svatováclavská mše, Jak to přišlo…). Prevažuje tu rozprávanie v ich forme. Autor často ako rozprávač alebo sa stotožňuje s niektorou postavou (Jan Hovora ve Večerních šplechtech, student Krumlovský ve Figurkách, Václav Bavor v Týdnu v tichém domě). Majstrovstvo týchto poviedok spočíva v majstrovskom vykreslení postáv. Veľmi dobre načrtol psychológiu postáv, ich správanie sa v rôznych situáciach, ktorým museli čeliť. Niektoré postavy prechádzajú z jednej poviedky do druhej (pán Vojtíšek, pán Herzl). Neruda používa humorné a až kritické opisy.