Istým meradlom novosti Nerudovho literálneho diela a programu boli nepriaznivé ohlasy je ho prvých prác, až také ostré, že mu upierali akékoľvek umelecké kvality, najmä po vydaní prvej básnickej knihy Hřbitovní kvítí (1858). Je pravda, že tu, ako aj v prvej knihe próz, nazvanej Arabesky (1863), Neruda zámerne, s plebejskou odvahou provokuje a ide proti konvencii obsahovým i tvarovým vyznením témy. V Arabeskách si všíma hlavne zvláštne typy ľudí, najmä ľudí pražských, v ktorých správaní zachytáva neutešené spoločenské pomery. Približne desaťročie trvá dozrievanie k vyváženosti od mladistvej nespokojnosti, vyjadrovanej vyzdvihovaním izolovaného rozporu drsným, disonantným výrazom, k vedomiu šírky života a úcty pred mohutnosťou jeho prúdu. Práve v jeho stvárnení zostáva vyjadrená i revolta a nespokojnosť v humornom nadľahčení až satirickom odstupe, ale i v cudnom naznačení nežnosti a lásky k ľuďom. Najmä k tým, ktorí trpia nepriazňou spoločenských pomerov. Toto dozrievanie vidieť na zbierke básní Knihy veršú (1868) aj na prvej z Povídek malostranských, Týždni v tichom dome z r. 1867. Neagatívne javy rešpektuje ako súčasť života a zároveň hľadá porozumenie čitateľov pre ich odsúdenie, vychádzajúc na druhej strane z porozumenia a ich úcty ku konvencii a ľahostajnosti. V tomto smere pôsobila nesporne aj skúsenosť žurnalistická, ktorá od fejtonistu vyžadovala nájsť spoločný jazyk pre besedu o najrozmanitejších životných javoch, získať porozumenie pre vlastné stanovisko tým, že budú zrozumiteľné východiská ako aj každý následujúci krok, smerujúci k zmene názoru a postoja. K tomu, aby jeho fejtonistické slovo nebolo iba podenkovým zábavným komentárom, bolo potrebné ich ideové zjednotenie a to je v Nerudovom demokratizme, s ktorými sa neomylne blížil ku každému javu bežného života aj k umeleckému dianiu. Aj preto mohli byť jeho fejtóny vydávané knižne (Parížske obrázky, 1863; Obrazy z ciziny, 1872; Studie krátke a kratší, I, II, 1876; Žerty hravé i dravé, 1877; Menší cesty, 1877; Báby i baby, 1886, ako aj rôzne výbery a súbory posmrtne) a uchovali si nielen štylistickú, ale i obsahovú živosť a pôsobivosť. Neruda ich napísal vyše dvoch tisíc pod značkou rovnoramenného trojuholníka.
Rezervovanosť verejnosti k svojmu dielu Neruda podstatne oslabil v r. 1878 vydaním básnickej zbierky Písně kosmické a knižným vydaním Poviedok malostranských. V prvej sa básnicky zmocnil nielen zaujímavých poznatkov modernej astronómie, ktorá ho vtedy zaujala, ale aj filozofických otázok vzťahu človeka a prírody, človeka a vesmíru, časových a priestorových dimenzií individuálneho, spoločenského a univerzálneho života.