po Schepelerovi mal zdediť päť tisíc zlatých – pomerne veľký majetok. Keď dr. Heribert povedal, že Schepeler nie je mŕtvy, namiesto aby sa zaradoval a snažil sa pomôcť, spochybňoval Heribertovo tvrdenie a snažil sa ho dostať preč od nebohého. Jeho chamtivosť bola taká, že by radšej pochoval živého príbuzného, než by sa vzdal takého majetku. I začal sa dožadovať polície:
„Kde je polícia!?“ kričal do toho Ostrohradský. (12)
„Doktor Kazisvet! – Polícia!“ ričal remenár, ktorým odrazu zalomcovala myšlienka na tých päťtisíc. (13) Nakoniec však neostane ostrohradskému nič iné, ako sledovať uzdravenie pána Schepelera. Pan Kejřík Jediný skutočný priateľ pána Schepelera. V zmätku, ktorý spôsobil doktor Heribert reagoval veľmi pohotovo:
„Ale obetavý priateľ pán Kejřík už s niekoľkými mládencami niesol truhlu pomaly do vedľajšieho hostinca U vápenice.“ (14)
Jeho snahu nekôr ocenil aj pán Schepeler:
„Kejřík je diamant!“ (15)

Problémy a konflikty

Jedným z kritizovaných neduhov spoločnosti je chamtivosť. Pánovi Ostrohradskému vyhovovala smrť pána Scepelera a nechcel uveriť v jeho uzdravenie. Znamenalo by totiž stratu piatich tisícov zlatých. No „doktor Kazisvět“ ho „napriek jeho snahe“ zachráni. Doktora Heriberta pred udalosťou nepovažovali za schopného liečiť, posmievali sa mu, i keď skutočný dôvod jeho „zadebnenosti“ nepoznali. Po tom, ako vyliečil pána Schepelera ho začali uznávať, až preceňovať. Mnohí sa zaujímali o jeho služby, no on nikdy nikomu nevyhovel. Neruda v tejto poviedke poukazuje na ochotu vyvolávať škandály na Malej Strane, na snahu ukázať sa navonok lepšou tvárou a kritizuje vzťah medzi majetkom a úctou k tomu, kto mal majetok. Vodník

Obsah poviedky:
Pán Rybár bol starec, o ktorom si ľudia mysleli, že je veľmi bohatý, lebo mal zbierku „drahých kameňov“, ale ktoré, ako neskôr zistil, nemali žiadnu cenu.
Jedného dňa sa pán Rybár vybral ohodnotiť svoj majetok ku profesorovi. Profesor mu povedal, že nemajú žiadnu cenu. Rybár bol veľmi sklamaný a chcel ich vyhodiť. Tomu zabránil pán Šajvl, ktorý ich chcel nechať pre vnúčatá.
Celá poviedka sa končí vetou: „Ďalej už rozprávať nebudem, ďalej už neviem“(16)

Charakteristika pána Rybára:
Hlavnou pracovnou náplňou tohto postaršieho „podivína“ bolo chodenie po Prahe a mudrovanie nad tým, prečo česi nemajú more. Pre jeho typické slová „Déj, more!“ a pre jeho charakteristický zelený kabát ho deti prezývali Vodník.