Ďalej tu bol jeho spôsob chôdze, ktorý mu na povesti podivína len pridával:
„Mohol páliť mráz či slnko, najviac ak si držal svoj nízky, ale baňatý cylinder so širokou strechou nad hlavou ako slnečník.“ (17)
„Každých dvadsať krokov ostal stáť a obrátil sa napravo, naľavo. Akoby jeho myšlienky neboli v ňom, lež úctivo kráčali asi krok za ním a ustavične ho zabávali akýmisi veselými nápadmi, takže sa pán Rybár musel usmievať a občas za figliarmi obzrieť.“ (18)
Napriek prezývke si ho však ľudia vážili. Nie pre jeho charakter, ale pre plnú skriňu krabičiek s „drahokamami“. On sám veril, že je bohatý. Myslel, že je predstaviteľom „vyššej spoločnosti“ a snažil sa vyzerať múdro. No neveľmi sa mu darilo – nejak si splietol Rousseaua a Rosenaua. Avšak všetka dobrá nálada sa vyparila, keď spoznal skutočnú hodnotu svojho „pokladu“:
„Po prvý raz ho susedia videli, že má klobúk na hlave a širokú strechu stiahnutú do čela. Španielka sa špicom vliekla po zemi a hrkotala po dlažbe. Nikoho si nevšimol, ani raz nehvizdol. Dnes asi nevyčíňala ani jedna z jeho myšlienk vonku, všetky myšlienky boli v ňom. Hlboko.“ (19)
Pán Rybár na svojej zbierke veľmi lipol – keď prišiel na jej skutočnú hodnotu, zrútili sa mu všetky predstavy a sny. Keď však večer vyhadzoval svoje kamene von z okna, ukázal mu pán Šajvl ich skutočnú hodnotu – hodnotu ktorú nemohol pochopiť nik iný ako pán Rybár. Problémy a konflikty Neruda ukazuje, ako sú ľudské vzťahy narušované majetkovými záujmami. Majetok bol hlavným meradlom hodnôt človeka. Drahokamy dodávali pánovi Rybárovi sebavedomie a myslel si, že vďaka nim získal lásku príbuzných. Bol preto sklamaný, keď sa dozvedel, že nemajú skoro žiadnu cenu a že ich nemôže odovzdať vnúčatám.
Sklamanie mu prinieslo kladné poznanie skutočnosti, že jeho príbuzní ho majú radi ako svojho otca, napriek tomu, že vedeli o jeho chudobe. Hastrman spozná, že v Čechách je predsa more – more pravdivého citu, ktoré môže nahradiť všetky ostatné. Poviedka má ako jedna z mála šťastný koniec.


Ako si zafajcil pán Vorel penovku

Obsah poviedky: Pan Vorel prišiel z vidieku na Malú Stranu, aby si otvoril obchod – krupařství. Veľmi rýchlo však narazil na pohŕdavosť susedov, ktorú prejavovali voči všetkým cudzincom. Okrem toho otvoriť obchod na mieste, kde predtým nebol „patrilo medzi také hlúpe veci, že na to nikto ani nepomyslel” (20)
Aby zapadol medzi susedov, kúpil si krásnu, striebrom kovanú fajku – penovku. V deň, keďotvoril svoj obchod a nikto neprišiel nakupovať, zapálil si z dlhej chvíle svoju fajku. Prvému zákzníkovi – slečne Poldýnke – hneď udrel dym do nosa.