Napriek úsiliu o spokojnosť zákazníčky už o chvíľu pána Vorla ohovárali: „Ale pri hlbokom sklepe stála stotníkove slečna Poldínka a práve rozprávala pani radcovej Kdojekovej: „Ten tam má toľko dymu, že je všetko ako údené.“ A keď prišla na poludnie na stôl krupicová polievka, slečna Poldínka s určitosťou tvrdila, že ,z nej cítiť tabakový dym’ , a položila lyžicu.“ (21) „A už nevolali pána Vorla inak, iba ,údený krupár’ – o jeho osude bolo rozhodnuté. (22)
Odvtedy sa všetci susedia pozerali na tohto neúnavného fajčiara s odporom, a pan Vorel nezarobil ani na nájomné. Ani nie po pol roku mal byť vysťahovaný, no v deň, kedy sa tak malo stať, bol obchod zavretý. keď dali obchod násilne otvoriť, našli pána Vorla obeseného a nadobro mŕtveho. Po príchode polície našiel komisár fajku a predniesol záverečnú vetu: „Tak krásne zafajčenú penovku som ešte nevidel – podívajte sa!“(23)

Charakteristika hlavných postáv:

Pan Vorel: Mladý, dobre vyzerajúci vidiečan s chuťou zbohatnúť. Nevediac nič o pražskej nemennosti a skostnatelosti otvoril si obchod na mieste, kde predtým žiaden nebol. Možno myslel, že jeho vzhľad a kvalitný tovar prilákajú zákazníkov. „Azda si aj samoľúbo myslel, že je mladý pekný chlapík, s okrúhlou tvárou, snivo belasými očami, štíhly ako panna, ešte aj slobodný, takže kucháročky prídu.“ (24)
No narazil na ďalšiu prekážku – pohŕdanie cudzincami a ohováranie. Snažil sa zapadnúť medzi susedov, preto si aj kúpil veľkú fajku – pěnovku. Tá sa v obchode stala jedinou spoločníčkou, s ktorou trávil čas keď čakal na zákazníkov. Neuvedomoval si, že čím viac fajčí, tým viac ho ľudia neznášajú. „Jedinou utešiteľkou pána Vorla bola jeho penovka. Čím bol mrzutejší, tým mohutnejšie kotúče dymu sa mu vynuli z úst. Líca pána Vorla bledli, čelo sa zmrašťovalo, ale penovka bola zo dňa na deň červenšia a ligotala sa úspešnosťou. Policajti z Ostruhovejulice hľadeli napajedene do sklepa, na toho neúnavného fajčiara – keby bol s fajkou v ústach čo len raz prekročil prah na ulicu!(25)
Bol optimista, stále si vravel „Však oni přijdou“, no jediný kto chodil bol pán Vojtíšek, no po piatich mesiacoch, s hroziacim vysťahovaním na krku, neuniesol stres a sklamanie a obesil sa vo svojom obchode.

Slečna Poldýnka: „Slečna Poldínka bola bucľatá dámička, nevysoká, ale mocných pliec a bokov, tak čosi vyše dvadsaťročná. Povrávalo sa o nej už asi štyrikrát, že sa bude vydávať, a jej svetlé oči mali taký výraz ľahostajnosti, vlastne únavy, aký sa vkradne do očí všetkých dám, keď čepiec trocha dlhšie neprichádza.“ (26)
Bola však namyslená a veľmi domýšľavá. Pan vorel jej zložil nevinný kompliment a ona si to vysvetlila ako ponuku na vydaj. Urazila sa a začala pana Vorla ohovárať, kde sa len dalo. Problémy a konflikty
Jedným z problémov, na ktoré autor v tejto poviedke poukazuje, je ohováranie. Ľudia verili hocičomu bez toho, aby si to overili a veľmi ľahko človeka „odpísali“ na základe rozprávania iných.