Realizmus

Realizmus vzniká (slovo odvodené od latinského „realis“, znamená to večný, skutočný, pravdivý), ako nový kultúrny prúd na konci 50. rokov kedy doznieva romantizmus. Je treba, aby literaúra odrážala konkrétnu situáciu. Realizmus si kladie za cieľ sústavne študovať spoločenský život a reagovať naň. Zatiaľ čo romantizmus vytváral vínimočných hrdinov, realizmus užíva tzv. typizáciu – popisuje typických jedincov, charakteristických pro určitú skupinu ľudí. V dobe, keď sa v literatúre uplatňujú realistické postupy, má čeština už istejšiu pozíciu a českých píšucich autorov je omnoho viac ako vdobe predchádzajúcej. Realisti podali obraz o súdobej spoločnosti na dedine i v meste a nevyhýbali sa ani témam z histórie. Jeden z realistov českej literatúry, ktorý opisuje život na dedine bol KAREL VÁCLAV RAIS (1859-1926). Vo svojej tvorbe zachytáva neskoršie obdobie než Božena Němcová, a to roky zhoršenia životnej a sociálnej situácie dôsledkom prenikania kapitalizmu na dedinu. Cyklus piatich poviedok Výnimkáři zobrazuje skazené ľudské vzťahy a nevďak deťom k rodičom. Ale aj tak vidí dedinčanov ako lepších, vlasteneckejších, múdrejších a pevnejších. Príbeh dedinských učiteľov Zapadlí vlastenci a román Západ o živote dobráckeho farára sú toho dôkazom, rovanko ako potrestanie zla (nevernej manželky) v románe Kalibuv zločin. Rais napísal tiež niekoľko veršovaných kníh určených hlavne deťom a mládeži, napr. Dárek maličkým, Veselý svět, Doma, První květy nebo Když sluníčko svíti
Typického malomeštiaka – Matěje Broučka – predstavuje vo svojom najznámejšom diele ďalší realista, SVATOPLUK ČECH (1846–1908). Tzv bročkiády (Pravý výlet páně Broučkuv do Měsíce, Nový epochálni výlet pana Broučka tentokrát do XV. století a Matěj Brouček na výstavě) a novela (epický prozaický žáner stredného rozsahu, ktorého základ tvorí pútavý príbeh s výrazným zakončením) Jestřáb kontra Hrdlička sú najznámejšie tituly z jeho prozaickej tvorby. Písal tiež poéziu, napr. alegorické zbierky Nové písně, Jitřní písně a Písně Otroka, epické básne Husita na Baltu, Adamité a Dagmar, alebo satirické básne Petrklíče či Hanuman. ALOIS JIRÁSEK (1851-1930) podal vo svojom diele najrozľahlejší a najucelenejší umelecký obraz českých dejin, a to hlavne troch etáp – husitstva, národneho obrodenia a protireformačnej éry. Do doby husitské sú zaradené tri volne nadväzujúce romány Mezi Proudy, Proti všem a Bratrstvo a dráma Jan Hus, Jan Žižka a Jan Roháč národnému obrodeniu sa venuje v románe F.L.

Věk a kronika U nás. Atmosféru doby pobělohorské a pôsobenie jezuitov zachytávajú romány Skaláci, Psohlavci a Temno. Meno A. Jiráska je tiež spojené so študentskou Filosofkou historií, Starými pověstmi českými a rozprávkovou hrou Lucerna.
V 2. polovici 19. storočia sa niektorí realistickí autori združovali do rôznych skupín, najčastejšou okolo almanachov Máj a Ruch a neskôr okolo časopisu Lumír. Generácia májovcov, ako sú nazývaní autori K. J. Erben, Božena Němcová, Jan Neruda, Vítězslav Hálek, Karolina Světlá a iní, nechceli kopírovať starú literatúru, ale chcela tvoriť novú, ktorá by odrážala ducha doby. I keď sa v ich mnohých dielach vyskytujú stále ešte romantické prvky, snažia sa Májovci o otvorení nových hraníc publicistickej i beletristickej tvorby. Tvorba autorov tvoriacich v tzv. ruchovskom období sa vyznačuje predovšetkým bohatým, vzletným až patetickým jazykom, využívajucím matafory alegorie. Témy sú najčastejšie vlastenecké alebo politické. Rozvíjajú sa tiež žurnalistika a politické rečnenie. Medzi najznámejších ruchovcov patrili Svätopluk Čech a Josef Václav Sládek, i keď ten sa neskôr spolu s Jaroslavom Vrchlickým radí medzi lumírovcov. Lumírovci, teda autori združujúci sa okolo časopisu Lumír, chceli predovšetkým postaviť českú literatúru na úroveň európskej. Orientovali sa hlavne na románske jazyky, z ktorých tiež aj prekladali.

Jan Neruda
9.7. 1834 – 22.8.1891

Jan Neruda sa narodil v Prahe na Malej Strane v rodine vojenského vyslúžilca, domovníka a neskôr malostranského kramára a matky Barbory, ktorá pomáhala zlepšovať finančnú situáciu posluhovaním u francúzskeho paleontológa. Tam tiež prežil chudobné detstvo, citlivo vnímal prvé prejavy sociálnej nerovnosti, urážlivé a často bezcitné správanie sa meštiakov k ľuďom z nižších vrstiev. V jedenástich rokoch prišiel najprv na malostranské gymnázium, r.1850 na akademické, kde sa zblížil s viacerými budúcimi literátmi ako G. Pflegerom – Moravským, F. Schulzom, F. V. Jeřábkom aj s Vítězslavom Hálkom, s ktorými potom spolupracoval až do Hálkovej predčasnej smrti r.1874. Patril teda ku generácii mládeže, ktorá prežila revolučný rok 1848 a práve na Nerudovi badáme, že v nej duch demokratických ideálov revolúcie žil s veľkou intenzitou počas celého života. Stretol sa s aj so staršími, uznávanými spisovateľmi, čo na ňom zanechalo isté stopy: najprv s V. K. Klicperom, riaditeľom akademického gymnázia, potom v rodine svojej mladej lásky Anny Holínovej napr. s Václavom Hankom, K. J. Erbenom.

Veľký dojem naň urobila Božena Němcová. Túžba literárne sa vyjadrovať uňho vznikla v podnetnom ovzduší akademického gymnázia, kde prispiveval do študentských časopisov. Tiesnivé hmotné pomery ho však viedli k pokusom o hmotné zabezpečenie absolvovaním práva a potom filozofie. Vzdelanie však nedokončil, hľadal si zamesntanie najprv v učtárni, potom ako učiteľský suplent, ale napokon zakotvil natrvalo pri žurnalistike. Koncom päťdesiatych rokov, než začali vychádzať české denníky, pracoval pre nemecké liberálne noviny ako lokálkar, v rokoch 1859 – 1860 bol redaktorom literárneho časopisu Obrazy života, v ktorých sa predstavil po boku Karla Sabinu smelými rozbormi stavu českej literatúry na konci Bachovho absolutizmu a na prahu novej, porevolučnej epochy, ktorá si aj v literatúre musela stavať nové úlohy. Boli to požiadavky pokrokovej doslova tendenčnej poézie, ktorej nie je cudzia nijaká stránka ľudského i spoločenského života. Upozornili na nový, formujúci sa jav „praktickej doby“, akým je literatúra žurnalistická. Odmietol „panenskú“ literatúru, ktorá nechce poznať skutočnosť, prenikať k jej zmyslu a opakuje banálne pravdy v ozdobnom rúchu. Nebál sa spojiť všeobecnú mravnú veľkosť spoločnosti s pojmom materiálneho blahobytu ľudí. Kriticky posúdil diela svojich priateľov a už tu sa predstavil ako osobnosť – nielen programom, ale aj jeho uskutočňovaním.
Nasledujúce dva roky bol fejtonistom nového denníka Čas, v rokoch 1862 – 1865 opozičného denníka Hlas až do jeho splynutia s Národními listami, v redakcií korých zotrval až do smrti v r.1891. Popri tomto záväzku sa však Neruda zúčastňoval mnohých ďalších podujatí časopiseckých, vydavateľských a vo viacerých bol aj hlavnou postavou. Bolo to redigovanie zábavneho časopisu Rodinná kronika (1863 – 1864), literárarny časopis Květy (1865 – 1866) spolu s Hálkom, r. 1873 založil literárny časopis Lumír ale skoro ho odovzdal do rúk Sládka a jeho druhov, bol spoluzakladateľom a častým funkcionárom Spolku českých žurnalistov, založil a redigoval r. 1883 edíciu Poetické besedy, v ktorej vyšla napríklad aj Vajanského zbierka Spod jarma. V súkromnom živote skončili viaceré pokusy nájsť životnú partnerku neúspechom, a to z rozličných príčin. Ale práve vzplanutiu ľúbostného vzťahu ku Karolíne Světlej vďačíme za niektoré spovede, odhaľujúce autorov životný pocit o sociálne zdroje jeho vystupovania a spoločenských postojov, zachované vo vzájomnej korešpondencii.

Istým meradlom novosti Nerudovho literálneho diela a programu boli nepriaznivé ohlasy je ho prvých prác, až také ostré, že mu upierali akékoľvek umelecké kvality, najmä po vydaní prvej básnickej knihy Hřbitovní kvítí (1858). Je pravda, že tu, ako aj v prvej knihe próz, nazvanej Arabesky (1863), Neruda zámerne, s plebejskou odvahou provokuje a ide proti konvencii obsahovým i tvarovým vyznením témy. V Arabeskách si všíma hlavne zvláštne typy ľudí, najmä ľudí pražských, v ktorých správaní zachytáva neutešené spoločenské pomery. Približne desaťročie trvá dozrievanie k vyváženosti od mladistvej nespokojnosti, vyjadrovanej vyzdvihovaním izolovaného rozporu drsným, disonantným výrazom, k vedomiu šírky života a úcty pred mohutnosťou jeho prúdu. Práve v jeho stvárnení zostáva vyjadrená i revolta a nespokojnosť v humornom nadľahčení až satirickom odstupe, ale i v cudnom naznačení nežnosti a lásky k ľuďom. Najmä k tým, ktorí trpia nepriazňou spoločenských pomerov. Toto dozrievanie vidieť na zbierke básní Knihy veršú (1868) aj na prvej z Povídek malostranských, Týždni v tichom dome z r. 1867. Neagatívne javy rešpektuje ako súčasť života a zároveň hľadá porozumenie čitateľov pre ich odsúdenie, vychádzajúc na druhej strane z porozumenia a ich úcty ku konvencii a ľahostajnosti. V tomto smere pôsobila nesporne aj skúsenosť žurnalistická, ktorá od fejtonistu vyžadovala nájsť spoločný jazyk pre besedu o najrozmanitejších životných javoch, získať porozumenie pre vlastné stanovisko tým, že budú zrozumiteľné východiská ako aj každý následujúci krok, smerujúci k zmene názoru a postoja. K tomu, aby jeho fejtonistické slovo nebolo iba podenkovým zábavným komentárom, bolo potrebné ich ideové zjednotenie a to je v Nerudovom demokratizme, s ktorými sa neomylne blížil ku každému javu bežného života aj k umeleckému dianiu. Aj preto mohli byť jeho fejtóny vydávané knižne (Parížske obrázky, 1863; Obrazy z ciziny, 1872; Studie krátke a kratší, I, II, 1876; Žerty hravé i dravé, 1877; Menší cesty, 1877; Báby i baby, 1886, ako aj rôzne výbery a súbory posmrtne) a uchovali si nielen štylistickú, ale i obsahovú živosť a pôsobivosť. Neruda ich napísal vyše dvoch tisíc pod značkou rovnoramenného trojuholníka.
Rezervovanosť verejnosti k svojmu dielu Neruda podstatne oslabil v r. 1878 vydaním básnickej zbierky Písně kosmické a knižným vydaním Poviedok malostranských. V prvej sa básnicky zmocnil nielen zaujímavých poznatkov modernej astronómie, ktorá ho vtedy zaujala, ale aj filozofických otázok vzťahu človeka a prírody, človeka a vesmíru, časových a priestorových dimenzií individuálneho, spoločenského a univerzálneho života.

Často sa potom hovorilo o Nerudovom poľudštení vesmíru, ale platí aj opak: človek, ľudstvo sa tu svojimi poznáacími aj činnými mohutnosťami stavia do rovnocenného a v istom zmysle aj nadradeného vzťahu k prírodnému univerzu, čo nielen lichotí, ale aj zaväzuje. Je v tom implicitne obsiahnutá aj otázka, či je človek a ľudstvo schopné prijať túto zodpovednosť, nakoľko je zrelé prijať úlohy, ktoré z toho vyplývajú. Nerudov kozmický odstup neznamenal nijako stratu zmyslu pre detail života tu a v danej chvíli. Presviedčajú nás o tom nielen Poviedky malostranské, ale aj ďalšie prozaické analýzy z nižších sociálnych vrstiev, poviedkové alebo fejtonistické, pričom druhé si naďalej uchovávajú svoju rozmanitosť, príznačnú pre fejtón. V básnickej zbierke Balady a romance sa obrátil k múdrosti a jasnosti ľudovej poézie a v jej ušľachtilom duchu vytvoril celok básní mimoriadnej hodnoty (1883). Ukázal v nich jemný cit pre duchovné ovzdušie svojho etnika, jeho mravné a sociálne názory aj mýty, ako aj pre dikciu ľudovej reči. V tom istom roku vydal aj rozsiahly cyklus básní Prosté motivy, akési predbežné účtovanie starnúceho básnika, kde sa mnohosť života premieta do jednoduchej, priezračnej podoby.
Pomrtne vyšli r. 1896 básne pod názvom Zpěvy páteční. Sú vyvrcholením básnických úvah nad povahou a úlohami národného celku v kontexte všeľudskom, odkaz pokrokovej, demokratickej činorodosti v patetickej podobe príležitostného prejavu. Pozornosť si však zaslúži aj zamýšľaná Kniha epigramov, ktoré zostávali v doterajších vydaniach v tieni ostatných básnických zbierok. Tvoria však druhú stranu pátosu poslednej zbierky.
Mnohstrannosť Nerudovej osobnosti treba doplniť pripomienkou, že na začiatku svojej činnosti napísal aj tri drámy – Ženich z hladu (1859), Prodaná láska (1859) a Francesca di Rimini (1860), ktoré boli aj inscenované, ale bez trvalého úspechu. Veľký význam v českom kultúrnom živote mala však Nerudova kritická činnosť, literárna, dramatická, hudobná a výtvarná. Jeho bystré súdy si získali všeobecné uznanie a v mnohom trvalú platnosť.
Od roku 1879 kedy bol Neruda postihnutý ťažkou telesnou chorobou (zápal žil), prestal písať divadelné a literárne kritiky. Sústredil sa iba na otvorenie Národního divadla. V roku 1888 nešťastne spadol a dlhú dobu bol pripútaný na lôžko; vonku vychádzal málokedy. Jan Neruda zomrel 22. augusta 1891 v Prahe.

Obsahy poviedok

Doviedla žobráka na mizinu

Obsah poviedky: Pán Vojtíšek je žobrák v Prahe na Malej Strane. Jedného dňa, keď vychádza z kostola, stretne žobráčku babu milionovú, ktorá sa chce k nemu nasťahovať. Ale pán Vojtíšek odmietne. Po dvoch dňoch začnú po Malej Strane kolovať klebety, že pán Vojtíšek je veľmi bohatý a má dve dcéry.

Nikto mu už nič nechce dať, lebo každý sa cíti oklamaný a podvedený pánom Vojtíškom. Pán Vojtíšek chradne až nakoniec zamrzne a zomrie.

Charakteristika postáv:

Pán Vojtíšek
 Bol veselý žobrák, ktorý žil v Prahe na Malej Strane.  Jeho tvár mala dobrosrdečný výraz. „Tvár taká zdravo svietivá a do červena lesklá ako nedeľná pečienka, obliata maslom.“(1)
 Ludia boli k nemu milí, snažili sa mu pomôcť a vyjsť v ústrety aj keď mu niektorí nechceli dať peniaze dali mu namiesto toho niečo iné. „Namiesto peniaza mu vždy presypal zo svojej plechovice trocha tabaku.“ (2)
 Chodil slušne oblečený, nevyzeral ako žobrák. „On si na žobrácky zovňajšok tak prísne nepotrpel, vyzeral dosť čisto, aspoň na začiatku týždňa; šatku na hrdle mal vždy poriadne uviazanú, na kabáte síce kde tu bola záplata, ale nie ako kus pribitého plechu a ani nie z veľmi pestrej látky.“(3)
 Bol žobrákom už dlho, bola to istá tradícia a vďaka tomu mal určité privilégiá. „Pán Vojtíšek bol žobrák. Čím bol predtým, to neviem. Ale žobrákom musel byť už dlho, podľa toho, ako ho na Malej Strane poznali a čo sa týka zdravia, mohol byť ním ešte dlho – bol ako buk.“(4)
 So všetkými bol priateľ a preto bol obľúbený, bol priateľ dokonca aj s policajtmi. Najmä s pánom Šimrom.
 Bol úprimný, nesnažil sa vyžobrať čo najviac ako žobráci pred kostolom, ľudia si ho vážili a preto nemusel žobrať v pravom zmysle.
 Mal svoju určitú hrdosť. Nikdy sa nesnažil vysvetliť ľuďom, že nie je bohatý. On o sebe vedel pravdu a mal čisté svedomie.
 Babu Miliónovú nemal rád pre jej falošnosť.

Miliónova baba
 Bola žobráčka, ktorá žobrala pred kostolom, bola opakom pána Vojtíška.
 Bola stará a škaredá, Neruda k nej vyjadruje svoj negatívny vzťah.
„Plátenné sukne sa jej plantali takmer bez zašušťania okolo suchých hnátov, do čela hlboko stiahnutá modrá plachetka kývala sa jej hore – dolu. Jej tvár mi bola vždy ukrutne protivná. Drobné vrásky ako tenulinké rezančeky zbiehali sa k špicatému nosu a ústam. Oči mala žltozelené ako mačka.“(5)
 Svoje meno si vyslúžila vďaka sľubom, ktoré hovorila ľuďom.
„Volali ju Miliónova baba. Iné žobráčky sľubovali, že pánboh darovanú almužnu odplatí stotisíckrát, ona to vytiahla do ,miliónov a miliónov’.” (6)
 Prostredníctvom pána Vojtíška chcela získať lepšie postavenie, chcela dostávať viac almužny.

Ale keď ju pán Vojtíšek rázne odmietol, rozhodla sa mu pomstiť a rozšírila klebetu o jeho bohatstve.

Problémy a konflikty:
Neruda sa v poviedke Doviedla žobráka na mizinu zobrazuje problém závisti medzi ľuďmi. Ďalej odsudzuje malomeštiactvo, vlastnosť ľudí z malého mesta uveriť všetkému bez toho aby si to overili, čo využila baba miliónová.
Pána Vojtíška zničila klebeta. Keď pred ním ľudia začali zatvárať dvere, pán Vojtíšek nechápal čo sa deje a tak im nemohol povedať pravdu.
„Pánu Vojtíškovi sa odrazu vyhrnuli prúdom slzy. Veď som – veď som..., zavzlykal, „bol som po celý život taký čestný!“ (7)
Ďalší konflikt je medzi pánom Vojtíškom a babou miliónovou, teda že vzťahy medzi chudobnými sú rovnaké ako medzi bohatými, ich vzťahy závisia hlavne na ich vlastnostiach a charakteroch.

Doktor kazisvet

Obsah poviedky: Na Malej Strane býval istý doktor Heribert. Ľudia ho volali doktor Kazisvet kvôli jednej príhode.
Stalo sa to v deň, keď pochovávali pána Schepelera. Keď pohrebný sprievod prišiel k Oujezdské bráne, náhodou spadla rakva s nebožtíkom, odkrylo sa veko a vypadla von ruka pána Schepelera. Zhodou okolností išiel okolo pán Heribert a chytil nebožtíkovu ruku a vtedy zistil že nie je mŕtvy. Potom sa o doktorovi Heribertovi hovorilo ako o lekárovi, čo oživil mŕtveho. Veľa slávnych ľudí ho chcelo za doktora ale on odmietol. Charakteristika hlavných postáv:

Doktor Heribert: Po otcovej smrti sa mladý Heribert utiahne do úzadia, namiesto aby pokračoval v otcových šľapajach. Mnohí malostrančania sa na neho obracajú s prosbou o pomoc. No on nevypočul nikoho, nikomu nepomohol. Bol to doktor, ktorý nikoho neliečil. „Neliečil nikdy nikoho a nikdy nič.“(8)
Časom sa z neho stal úplný mizantrop. „Zdalo sa, že o ľudí vôbec nestojí. Keď kráčal ulicou, nikomu sa nepozdravil, pozdravom nikomu nepoďakoval, vyzeralo to, ako keď víchor naháňa sem a tam zvädnutý list.“(9)
Doktora Heriberta sa vôbec nedotklo, keď ho začali prezývať Doktor Kazisvět. Jeho nezáujem o ostatných bol takmer chorobný. No pri udalosti s „nebožtíkom“ Schepelerom prejavil nezvyčajnú duchaprítomnosť. Dokázal, že je dobrý doktor, a tak vyvrátil klebety o jeho neschopnosti, keď na pohrebe pána Scheplera všetci ľudia panikárili, on si zachoval chladnú hlavu a pohotovo reagoval. „Akosi nevdojak chytil Heribert ovisnutú ruku, aby ju zasa uložil v truhle.“(10)
Dostával dobré ponuky od barónov a kniežat, no neprijal ani jednu. Ostal naďalej sám, v jeho živote tá udalosť nič nezmenila. „Zasa bolo vidno, že o ľudí nestojí. Zdravili ho, ale on nikdy neďakoval.“(11)

Pan Ostrohradský: Bol to najbližší príbuzný pana Schepelera, povolaním remenár.

po Schepelerovi mal zdediť päť tisíc zlatých – pomerne veľký majetok. Keď dr. Heribert povedal, že Schepeler nie je mŕtvy, namiesto aby sa zaradoval a snažil sa pomôcť, spochybňoval Heribertovo tvrdenie a snažil sa ho dostať preč od nebohého. Jeho chamtivosť bola taká, že by radšej pochoval živého príbuzného, než by sa vzdal takého majetku. I začal sa dožadovať polície:
„Kde je polícia!?“ kričal do toho Ostrohradský. (12)
„Doktor Kazisvet! – Polícia!“ ričal remenár, ktorým odrazu zalomcovala myšlienka na tých päťtisíc. (13) Nakoniec však neostane ostrohradskému nič iné, ako sledovať uzdravenie pána Schepelera. Pan Kejřík Jediný skutočný priateľ pána Schepelera. V zmätku, ktorý spôsobil doktor Heribert reagoval veľmi pohotovo:
„Ale obetavý priateľ pán Kejřík už s niekoľkými mládencami niesol truhlu pomaly do vedľajšieho hostinca U vápenice.“ (14)
Jeho snahu nekôr ocenil aj pán Schepeler:
„Kejřík je diamant!“ (15)

Problémy a konflikty

Jedným z kritizovaných neduhov spoločnosti je chamtivosť. Pánovi Ostrohradskému vyhovovala smrť pána Scepelera a nechcel uveriť v jeho uzdravenie. Znamenalo by totiž stratu piatich tisícov zlatých. No „doktor Kazisvět“ ho „napriek jeho snahe“ zachráni. Doktora Heriberta pred udalosťou nepovažovali za schopného liečiť, posmievali sa mu, i keď skutočný dôvod jeho „zadebnenosti“ nepoznali. Po tom, ako vyliečil pána Schepelera ho začali uznávať, až preceňovať. Mnohí sa zaujímali o jeho služby, no on nikdy nikomu nevyhovel. Neruda v tejto poviedke poukazuje na ochotu vyvolávať škandály na Malej Strane, na snahu ukázať sa navonok lepšou tvárou a kritizuje vzťah medzi majetkom a úctou k tomu, kto mal majetok. Vodník

Obsah poviedky:
Pán Rybár bol starec, o ktorom si ľudia mysleli, že je veľmi bohatý, lebo mal zbierku „drahých kameňov“, ale ktoré, ako neskôr zistil, nemali žiadnu cenu.
Jedného dňa sa pán Rybár vybral ohodnotiť svoj majetok ku profesorovi. Profesor mu povedal, že nemajú žiadnu cenu. Rybár bol veľmi sklamaný a chcel ich vyhodiť. Tomu zabránil pán Šajvl, ktorý ich chcel nechať pre vnúčatá.
Celá poviedka sa končí vetou: „Ďalej už rozprávať nebudem, ďalej už neviem“(16)

Charakteristika pána Rybára:
Hlavnou pracovnou náplňou tohto postaršieho „podivína“ bolo chodenie po Prahe a mudrovanie nad tým, prečo česi nemajú more. Pre jeho typické slová „Déj, more!“ a pre jeho charakteristický zelený kabát ho deti prezývali Vodník.

Ďalej tu bol jeho spôsob chôdze, ktorý mu na povesti podivína len pridával:
„Mohol páliť mráz či slnko, najviac ak si držal svoj nízky, ale baňatý cylinder so širokou strechou nad hlavou ako slnečník.“ (17)
„Každých dvadsať krokov ostal stáť a obrátil sa napravo, naľavo. Akoby jeho myšlienky neboli v ňom, lež úctivo kráčali asi krok za ním a ustavične ho zabávali akýmisi veselými nápadmi, takže sa pán Rybár musel usmievať a občas za figliarmi obzrieť.“ (18)
Napriek prezývke si ho však ľudia vážili. Nie pre jeho charakter, ale pre plnú skriňu krabičiek s „drahokamami“. On sám veril, že je bohatý. Myslel, že je predstaviteľom „vyššej spoločnosti“ a snažil sa vyzerať múdro. No neveľmi sa mu darilo – nejak si splietol Rousseaua a Rosenaua. Avšak všetka dobrá nálada sa vyparila, keď spoznal skutočnú hodnotu svojho „pokladu“:
„Po prvý raz ho susedia videli, že má klobúk na hlave a širokú strechu stiahnutú do čela. Španielka sa špicom vliekla po zemi a hrkotala po dlažbe. Nikoho si nevšimol, ani raz nehvizdol. Dnes asi nevyčíňala ani jedna z jeho myšlienk vonku, všetky myšlienky boli v ňom. Hlboko.“ (19)
Pán Rybár na svojej zbierke veľmi lipol – keď prišiel na jej skutočnú hodnotu, zrútili sa mu všetky predstavy a sny. Keď však večer vyhadzoval svoje kamene von z okna, ukázal mu pán Šajvl ich skutočnú hodnotu – hodnotu ktorú nemohol pochopiť nik iný ako pán Rybár. Problémy a konflikty Neruda ukazuje, ako sú ľudské vzťahy narušované majetkovými záujmami. Majetok bol hlavným meradlom hodnôt človeka. Drahokamy dodávali pánovi Rybárovi sebavedomie a myslel si, že vďaka nim získal lásku príbuzných. Bol preto sklamaný, keď sa dozvedel, že nemajú skoro žiadnu cenu a že ich nemôže odovzdať vnúčatám.
Sklamanie mu prinieslo kladné poznanie skutočnosti, že jeho príbuzní ho majú radi ako svojho otca, napriek tomu, že vedeli o jeho chudobe. Hastrman spozná, že v Čechách je predsa more – more pravdivého citu, ktoré môže nahradiť všetky ostatné. Poviedka má ako jedna z mála šťastný koniec.

Ako si zafajcil pán Vorel penovku

Obsah poviedky: Pan Vorel prišiel z vidieku na Malú Stranu, aby si otvoril obchod – krupařství. Veľmi rýchlo však narazil na pohŕdavosť susedov, ktorú prejavovali voči všetkým cudzincom. Okrem toho otvoriť obchod na mieste, kde predtým nebol „patrilo medzi také hlúpe veci, že na to nikto ani nepomyslel” (20)
Aby zapadol medzi susedov, kúpil si krásnu, striebrom kovanú fajku – penovku. V deň, keďotvoril svoj obchod a nikto neprišiel nakupovať, zapálil si z dlhej chvíle svoju fajku. Prvému zákzníkovi – slečne Poldýnke – hneď udrel dym do nosa.

Napriek úsiliu o spokojnosť zákazníčky už o chvíľu pána Vorla ohovárali: „Ale pri hlbokom sklepe stála stotníkove slečna Poldínka a práve rozprávala pani radcovej Kdojekovej: „Ten tam má toľko dymu, že je všetko ako údené.“ A keď prišla na poludnie na stôl krupicová polievka, slečna Poldínka s určitosťou tvrdila, že ,z nej cítiť tabakový dym’ , a položila lyžicu.“ (21) „A už nevolali pána Vorla inak, iba ,údený krupár’ – o jeho osude bolo rozhodnuté. (22)
Odvtedy sa všetci susedia pozerali na tohto neúnavného fajčiara s odporom, a pan Vorel nezarobil ani na nájomné. Ani nie po pol roku mal byť vysťahovaný, no v deň, kedy sa tak malo stať, bol obchod zavretý. keď dali obchod násilne otvoriť, našli pána Vorla obeseného a nadobro mŕtveho. Po príchode polície našiel komisár fajku a predniesol záverečnú vetu: „Tak krásne zafajčenú penovku som ešte nevidel – podívajte sa!“(23)

Charakteristika hlavných postáv:

Pan Vorel: Mladý, dobre vyzerajúci vidiečan s chuťou zbohatnúť. Nevediac nič o pražskej nemennosti a skostnatelosti otvoril si obchod na mieste, kde predtým žiaden nebol. Možno myslel, že jeho vzhľad a kvalitný tovar prilákajú zákazníkov. „Azda si aj samoľúbo myslel, že je mladý pekný chlapík, s okrúhlou tvárou, snivo belasými očami, štíhly ako panna, ešte aj slobodný, takže kucháročky prídu.“ (24)
No narazil na ďalšiu prekážku – pohŕdanie cudzincami a ohováranie. Snažil sa zapadnúť medzi susedov, preto si aj kúpil veľkú fajku – pěnovku. Tá sa v obchode stala jedinou spoločníčkou, s ktorou trávil čas keď čakal na zákazníkov. Neuvedomoval si, že čím viac fajčí, tým viac ho ľudia neznášajú. „Jedinou utešiteľkou pána Vorla bola jeho penovka. Čím bol mrzutejší, tým mohutnejšie kotúče dymu sa mu vynuli z úst. Líca pána Vorla bledli, čelo sa zmrašťovalo, ale penovka bola zo dňa na deň červenšia a ligotala sa úspešnosťou. Policajti z Ostruhovejulice hľadeli napajedene do sklepa, na toho neúnavného fajčiara – keby bol s fajkou v ústach čo len raz prekročil prah na ulicu!(25)
Bol optimista, stále si vravel „Však oni přijdou“, no jediný kto chodil bol pán Vojtíšek, no po piatich mesiacoch, s hroziacim vysťahovaním na krku, neuniesol stres a sklamanie a obesil sa vo svojom obchode.

Slečna Poldýnka: „Slečna Poldínka bola bucľatá dámička, nevysoká, ale mocných pliec a bokov, tak čosi vyše dvadsaťročná. Povrávalo sa o nej už asi štyrikrát, že sa bude vydávať, a jej svetlé oči mali taký výraz ľahostajnosti, vlastne únavy, aký sa vkradne do očí všetkých dám, keď čepiec trocha dlhšie neprichádza.“ (26)
Bola však namyslená a veľmi domýšľavá. Pan vorel jej zložil nevinný kompliment a ona si to vysvetlila ako ponuku na vydaj. Urazila sa a začala pana Vorla ohovárať, kde sa len dalo. Problémy a konflikty
Jedným z problémov, na ktoré autor v tejto poviedke poukazuje, je ohováranie. Ľudia verili hocičomu bez toho, aby si to overili a veľmi ľahko človeka „odpísali“ na základe rozprávania iných.

Je to podobné ako v poviedke Doviedla žobráka na mizinu. Policajti z Ostruhovej ulice hľadeli napajedene do sklepa, na toho neúnavného fajčiara – keby bol s fajkou v ústach čo len raz prekročil prah na ulicu! Najmä jeden z nich, malý pán Novák, bol by dal neviem čo za to, keby mu bol mohol horiacu fajku vyraziť. Mimovoľne stotožňovali s nechuťou susedov k cudzincovi.“(27)
Ďalším, nemenej závažným a negatívnym neduhom malostranskej spoločnosti je opovrhovanie cudzincami: „Preukazovali mu všetku hrdosť domorodcov, bol im cudzí. Večer sedával v Žltom domci pri krčiažku piva, na rohu stolíka pri kachliach sám a sám. Ostatní si ho ani nevšímali, iba ak kývli hlavou, keď sa pozdravil.(28)
Hlavný rozpor tohto diela je medzi tým, čo si myslia malostrančania a skutočnosťou. Keby pan Vorel vedel, že pýcha, opovrhovanie a klebety sú na Malej Strane národným športom, asi by si otvoril obchod niekde inde.

Pán Ryšánek a pán Schlegl

Obsah poviedky:
Kedysi dvaja známi sa začali nenávidieť kvôli žene, ktorá sa im v mladosti páčila. Najprv sa prikláňala k pánu Ryšánkovi a potom sa vydala za pána Schlegla. Dôvodom bol asi vek pána Schlegla, bol o desať rokov mladší. Títo páni sa strašne nenávideli. „Tí dvaja sa nemohli ani cítiť.“(29)
V hostinci u Štajnicovcov vždy sedávali na tom istom mieste oproti sebe pri tom istom stole a neprehovorili ani slova. ,,Obaja sedeli vždy odvrátení od obloka, a tak aj napoly odvrátení i od stolíka i od seba, a dívali sa na biliard; k stolíku sa obrátili, len keď sa chceli napiť alebo si napchať fajky. Už jedenásť rokov tak sedávali deň čo deň. A za tých jedenásť rokov neprehovorili k sebe ani slovo, ba ani si jeden druhého nevšimol.“(30)
Keď sa pán Schlegl dozvedel od hostinského, že pán Ryšánek dostal zápal pľúc, na jeho tvári sa zračil nepríjemný úškľabok. Neskôr sa rozhovoril a už nesedel len na svojom mieste ako inokedy, ale behal po hostinci ako odtrhnutý vagón. Ten, kto ho pozoroval, musel nadobudnúť presvedčenie, že sa teší z Ryšánkovej choroby. Po niekoľkých mesiacoch pán Ryšánek vyzdravel. Keď sa už cítil lepšie, zašiel aj do hostinca. Všetci prejavili radosť, že ho opäť vidia zdravého. Posadil sa na svoje obvyklé miesto oproti pánu Schleglovi. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa ich vzťah zmenil, všetko vyzeralo po starom. Avšak, keď si pán Ryšánek chcel po dlhých mesiacoch pofajčiť a zistil, že nemá tabak, pán Schlegl mu ho nečakane ponúkol.

A odvtedy sa pri stolíku títo dvaja zhovárali.

Charakteristika hlavných postáv

Pán Schlegl
Bohatý domáci pán, ktorý kedysi obchodoval so železným tovarom. Jeho tvár autor prirovnáva k jeho bývalemu zamestnaniu. Mal ju ako „zájdený kupecký mažiar.“(31) Bol fyzicky mocný, keď sa ozval ,znelo to ako bác z veže’.
„Pán Schlegl bol zavalitý, myslím si, že ani nemal krk. Hlavu mal ako puma; vlasy veľmi prešedivené, čierne; oholená tvár bola modro – čierna, bez fúzov ružová, kus belejúceho mäsa a potom kus tmy ako stemnená podobizeň od Rembrandta.(32)
Každý deň sedával oproti svojmu nepriateľovi pánu Ryšánkovi, celú dobu mlčali a takto spolu zvádzali boj pri stolíku. Pôsobil dojmom nevšímavosti voči pánu Ryšánkovi, no napriek tomu ho neustále sledoval. Keď sa dozvedel o chorobe svojho nepriateľa, najprv sa ani nepohol, iba sedel. Neskôr, keď k nemu prišiel akýsi známy, začal sa nepríjemne hlasno smiať. Hovoril v dlhších vetách a hlasnejšie ako inokedy. Budil dojem,že správa o chorobe ho teší. Avšak práve vtedy sa prejavil jeho charakter. V skutočnosti sa o svojho nepriateľa – priateľa obával. Jeho tvrdohlavosť a pýcha mu však nedovolili to dať otvorene najavo. Až po návrate Ryšánka do hostinca už však nedokázal byť ticho a on prelomil múr mlčanlivosti. Keď sa prihovoril pánu Ryšánkovi, svaly okolo úst sa mu mykali. Bolo vidieť, že sa musel veľmi premôcť, aby prehovoril. „No, pánboh zaplať,“ opakoval pán Schlegl. Okolo úst sa mu mykali svaly ako blesky po tmavej oblohe, no chytro dodal: „Už sme sa tu o vás báli.“(33)

Pán Ryšánek
Pán Ryšánek bol vyššej vychudnutej postavy starší ako pán Schlegl o desať rokov. Bol to bývalý obchodník s kanafasom. Tak ako Schleglova, tak aj Ryšánkova tvár pripomínala autorovi jeho bývalé zamestnanie - Ryšánek ju mal ako „bielo – červeno pásikavý kanafas.“ Hovoril mäkko a rozvláčne, bol slabý, ale nenávidel pána Schlegla s rovnakou hrdinskosťou ako on jeho. Zdravotne nebol na tom už najlepšie, často cítil, že už to nie je ako za mladých čias. Nosil okuliare z čiernej kosti. „Hlavu pokrývala svetlá parochňa a podľa nie celkom šedivého obočia sa dalo usúdiť, že pán Ryšánek bol blondínom. Líca mal vpadnuté a bledé, také bledé, že sa dlhý nos červenel až do karmínova. Asi preto bývala na jeho konci kvapka, slza, čo sa mu vyrinula zo samého vnútra.“(34)
Aj on presne ako pán Schlegl si tiež nevšímal toho druhého, ale pri všetkej nevšímavosti ho pozoroval tak isto ako pán Schlegl jeho. Obidvaja boli veľmi tvrdohlaví, nikto nechcel ustúpiť tomu druhému. Pri každom odchode z hostinca sa odporúčal každému len svojmu susedovi nie.

Pán Ryšánek po dlhej chorobe bol ešte vychudnutejší a predná čeľusť mu ešte viac ovísala. Vyzeral už ako mŕtvola súca tak do truhly. „Stačilo podviazať mu bradu šatkou, zatlačiť mdlé oči a položiť ho do truhly.“(35) Ale pomaly sa z toho predsa len pozbieral. Bol veľmi vďačný svojmu lekárovi. Keď sa mu pán Schlegl prihovoril, najprv neodpovedal a jeho tvár ostala kamenná ako po celých tých jedenásť rokov. Ostal však veľmi zaskočený, o čom svedčili pohyby jeho rúk a úst. Poďakoval, slová z úst mu išli veľmi ťažko. Ale keď mu pán Schlegl povedal, že sa o jeho zdravie všetci, vrátane jeho, báli, vtedy sa pán Ryšánek zadíval do Schleglových očí. A odvtedy sa spolu rozprávali. „Od tých čias sa pán Ryšánek a pán Schlegl pri treťom stolíku zhovárali.“(36)

Problémy a konflikty
Hlavným konfliktom poviedky je dlhoročné nepriateľstvo Ryšánka a Schlegla, ktorí napriek tomu v hostinci U Štajnicovcov sedávajú každý večer oproti sebe, vždy na tom istom mieste. Celá Malá Strana vedela o ich starom a nezmieriteľnom nepriateľstve, príčinou ktorého bola láska k tej istej žene. Hoci už bola dávno mŕtva, nezmierili sa. Obaja boli totiž veľmi tvrdohlaví. „Keď ich tá neznáma náhoda tam usadila dovedna, udržala ich na tom mieste po prvý raz chlapská pýcha. A po druhý raz si tam sadli azda zo vzdoru. Potom sedeli, aby dokázali svoju neoblomnosť a aby sa nepovedalo. A teraz už dávno každí u Štajnicovcov hľadel na to tak, že pre obidvoch je to už otázka chlapskej cti a popustiť nemôže ani jeden. Str.79(37)
V ďalšom autor ukazuje, že sú v živote ľudí momenty, kedy aj najväčší nepriatelia si podajú ruky a prejavia sa lepšie stránky ich charakteru. Takýmto momentom bola choroba jedného z hlavnej dvojice postáv, pána Ryšánka, ktorá spôsobila, že sa nakoniec zmierili.

Obraz Malej Strany

Ten, kto si prečíta Malostranské poviedky, s určitosťou si dokáže predstaviť život ľudí v tejto časti Prahy v 40. rokoch 19. storočia. Jan Neruda totiž plasticky vykreslil tak postavy jednotlivých poviedok ako aj prostredie, v ktorom sa pohybovali. Nerudovi išlo o veci základné o hĺbku a dôslednosť ľudskosti človeku, o dosiahnutie pravdy aj nepríjemnej, mal ctižiadosť písať “zo života” a nie podľa literátskych manier, vyjadrovať tento život “verne” a “dobrým slohom”. Autor je súčasťou osudov malostranských ľudí, súčasťou ovzdušia, ktorému je milé a zrozumiteľné. Raz príbehy prežíva ako účastník, raz ako chápavý interpret, ktorý má porozumenie pre všetko ľudské, aj pre vlastnú nedokonalosť a potrebu čitateľa byť tiež hodnotiacim subjektom.

Postavy predstavujú ľudí v celom vekovom rozpätí, ešte aj mŕtvych. Sú to ľudia z rôzneho sociálneho prostredia, od najbiednejšieho žobráka až po “bohov” Malej Strany, akými boli malému chlapcovi “pán apelačný rada”, profesori gymnázia, schudobnelí šľachtici, muži aj ženy pohybujúci sa po presne zistiteľných miestach v rozpätí štyridsiatich rokoch. Prezentujú čitateľovi rozmanitosť svojich pováh a osudov. V živote malostranského človeka hrá dôležitú úlohu tradícia, zvyky, majetok – zámožnosť alebo chudoba, ale i predstieranie, ktoré potrebujú najmä menej zámožní, ktorých láka bohatstvo ako zdroj meštiackeho sebavedomia.
Neruda ukazuje, ako jeho ľudia žijú nielen realitou a v nej, ale bohato aj v ilúziach a snoch, ktoré si robia o svojom postavení. Ponúka nám výjavy z každodenného života. Napríklad v poviedke o Mäkkom srdci pani Rusky zdanlivo nejde o nič iné ako o príbeh klebetnice, ktorá sa vyžíva v chodení na pohreby. Pri tom však z “nečistých” a všeobecne neprípustných rečí pani Rusky sa akoby mimochodom o nečistom a všeobecne odsúdeniahodnom zázemí “počestného” bohatého kupca, o ktorom sa sice v dobrej spoločnosti nehovorí, ale skrýva sa za ním nejedna ľudská tragédia. Popri tom sa akoby náhodou dozvedáme všeličo o praktikách pražskej polície pred rokom 1848 a aj po ňom. Znaky Nerudových poviedok

Kompozícia Nerudových poviedok je skoro totožná s poučkou o poviedke. Je to teda krátka epická forma s jednoduchým dejom a menším počtom postáv. Postavy sa v priebehu deja nevyvíjajú, vstupujú doň už ako hotové, často veľmi výrazné charaktery. Forma jednotlivých próz je odlišná: prevažne poviedky, ale i novely (Doktor Kazisvět, Hastrman), vo forme listov (Psáno o letošních dušičkách), denník, zápisník (Figurky). Vyskytuje sa tu podobná kompozícia obidvoch noviel: Od detailného popisu a charakteristiky postav k spomenutiu počasia, nasleduje vlastný príbeh vysvetľujúci prezývku, prekvapivý záver a doklad osobného vzťahu autora k postavám. Sú tu autobiografické rysy (povídky Svatováclavská mše, Jak to přišlo…). Prevažuje tu rozprávanie v ich forme. Autor často ako rozprávač alebo sa stotožňuje s niektorou postavou (Jan Hovora ve Večerních šplechtech, student Krumlovský ve Figurkách, Václav Bavor v Týdnu v tichém domě). Majstrovstvo týchto poviedok spočíva v majstrovskom vykreslení postáv. Veľmi dobre načrtol psychológiu postáv, ich správanie sa v rôznych situáciach, ktorým museli čeliť. Niektoré postavy prechádzajú z jednej poviedky do druhej (pán Vojtíšek, pán Herzl). Neruda používa humorné a až kritické opisy.

Väčšina poviedok je so smutným koncom no niektoré majú koniec šťastný (Vodník). Veľká časť má otvorený koniec aby si čitateľ mohol domyslieť ako to asi skončilo.
Ďalším charakteristickým znakom sú opisy, ktoré sa nachádzajú na začiatku poviedok. Tieto opisy načrtávajú dej, do ktorého sú neskôr pridané postavy. Sú to najčastejšie opisy zovňajšku ľudí a prostredia, v ktorom sa dej odohráva, aby si mohol čitateľ lepšie predstaviť rozličné situácie a ako Malá Strana vôbec v tých rokoch vyzerala. Používa svojský štýl, ktorý sa niekedy podobá novinárskemu. Mnoho nespisovných slov sa nájde v jeho poviedkach. Používa aj niektoré staré české výrazy, ktoré sa v tejto době nepoužívajú.

Vlastný názor

Toto dielo som si vybral pre jeho autora vždy som o ňom počul aké skvelé sú jeho Malostranské poviedky a aj preto aby som zistil ako vlastne vyzerala Malá Strana. Ale asi tým najhlavnejším dôvodom bola asi moja lenivosť. Nerád čítam dlhé romány, radšej si prečítam nejakú kratšiu poviedku. Pri čítaní tohoto diela som sa vôbec nenudil, zopárkrát som sa zasmial ale som aj ako keby s postavami súcitil napríklad pán Vojtíšek. Myslím si, že aj v tejto dobe sú ľudia takí istí ako aj v tom období. Mnohí uveria tomu čo sa povie, bez toho aby si to nejak overili. Teraz žijú rôzni ľudia, medzi nimi aj takí, ktorí závidia podobne ako v prípade Baby Milónovej. Keď sa im nevyhovie, začnú šíriť klebety.
V prípade poviedky Pán Ryšánek a pán Schlegl som si povedal, že mnoho ľudí sa vlastne nenávidí kvôli ženám. Na druhej strane sa mi páčilo ich konečné pomerenie. V celku sa mi tieto poviedky páčili a som si istý, že keby som nerobil túto prácu a namiesto toho si ich len prečítal, nemal by som z toho taký zážitok aký mám.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Jan Neruda Malostranské povídky