Fiodor Michajlovič Dostojevskij je nepochybne jeden z najväčších ruských i svetových spisovateľov. Narodil sa 11.11. 1821 v Moskve a zomrel 9.2.1881 v Petrohrade. Jeho otec bol lekárom. Dostojevskij študoval na súkromnom gymnáziu v Moskve a spolu so starším bratom Michailom na vysokej vojenskej technickej škole v Petrohrade. Po skončení štúdia v roku 1843 pracoval v projekčnom oddelení ministerstva obrany a od roku 1844 sa venoval úplne literatúre.
Debutoval prekladom Balzacovho románu Eugénia Grandetová (1844). Prvá vlastná próza Biedni ľudia (1845) patrí k významným dielam naturálnej školy. Typické črty Dostojevského realizmu sa prejavujú už v začiatočných dielach, v prózach Dvojník (1846), Gazdiná (1847), Biele noci (1848) a Netočka Nezvanovová (1849).
Od roku 1847 navštevoval krúžok M.V. Petraševského. V apríli 1849 Dostojevského spolu s ďalšími členmi Petraševského krúžku zatkli a odsúdili na smrť. Tesne pred popravou zmenili trest na štvorročné galeje. V decembri 1849 ho odviezli do väzenia v Omsku na Sibíri. Od roku 1854 slúžil ako vojak v sibírskej posádke. V roku 1859 mu vrátili šľachtický titul a dovolili publikovať. V tom čase uverejnil prózy Strýčkov sen (1859), Obec Štefančíkovo a jej obyvatelia (1859), román Ponížení a urazení (1861). Trpkú väzenskú skúsenosť stvárnil v románe Zápisky z mŕtveho domu (1861-62).
Ani takmer desaťročný pobyt na Sibíri, plný telesného a morálneho utrpenia nenarušil Dostojevského vieru v človeka. Stal sa vnímavým k ľudskému utrpeniu. V 60. rokoch spolu s bratom Michailom vydával časopisy Čas (1861-63) a Epochu (1964-65). Satirou na pomery v Európe je dielo Zimné poznámky o letných dojmoch (1863).
V roku 1864 mu umrela žena (oženil sa 1859) a potom brat Michail. Dostojevskij musel splácať dlhy. V roku 1865 odišiel do cudziny a začal písať román Zločin a trest (1866), svoje najvýznamnejšie dielo.
V roku 1867 napísal román Hráč a odišiel do cudziny, kde vznikol román Idiot (1868) a novela Večný manžel (1870). V cudzine začal písať aj román Diablom posadnutí (1871-72). Významné sú aj posledné romány Výrastok (1875) a Bratia Karamazovci (1879-80).
Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu.

Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy.

Hlavné postavy : Anetta – Netočka
Jegor Jefimov – jej otčim
Huslista B.
Knieža Ch.
Kaťa – jeho dcéra
Alexandra Michajlovna – Katina nevlastná sestra
Peter Alexandrovič – jej manžel

Dielo je písané v prvej osobe, je to rozprávanie Anetty - Netočky a jej životného príbehu.
Netočka svojho otca nepoznala, umrel, keď mala dva roky. Jej mama sa vydala druhý raz za Jegora Jefimova. Osud Jefimova dosť ovplyvnil aj Netočkin život.
Jegor Jefimov pracoval ako klarinetista v orchestri jedného statkára. Zoznámil sa s dirigentom grófovho orchestra. Bolo to zvláštne priateľstvo. Keď dirigent umrel, zanechal Jegorovi husle. Huslista z grófovho orchestra chcel kúpiť tieto husle. Jegor ich ale nechcel predať. Huslista ho z pomsty usvedčil z vraždy dirigenta. Jefimovu vinu nedokázali. Husle mu ostali. Nikto však nevedel, že dirigent naučil Jefimova hrať na husle. Jefimov mal veľký talent.
Jefimov sa dostal do Petrohradu. Chcel študovať hru na husle. Zoznámil sa tu s huslistom B., ktorý mal rovnaké ciele ako on. B. sa prebíjal životom, hrával na večierkoch kupcov. Jefimov nechcel hrať ako B. na večierkoch, lebo to bolo pod jeho úroveň. Huslí sa skoro vôbec nedotkol. Žil len z peňazí, ktoré zarobil B. B. sa podarilo podať dobrý výkon na jednom koncerte. Stal sa uznávaným huslistom, bol známy a slávny a dostal sa do operného orchestra. Keď sa lúčil s Jegorom, dal mu aj peniaze. Jegor ho veľakrát navštívil a stále si od neho pýtal peniaze. Pomaly sa prestali vídavať. Jegor sa oženil s Netočkinou mamou len preto, lebo mala 1000 rubľov dedičstvo. Bývali v byte , ktorý pozostával z jednej izby.
Netočkin život bol ťažký. Stále musela počúvať hádky medzi mamou a otčimom. Celú rodinu živila mama. Jegor väčšinu dňa trávil v krčme. Chvíľu pracoval ako huslista v jednom orchestri, ale kvôli jeho arogancii a lenivosti ho vyhodili. Netočka si našla bližší vzťah k otčimovi. Viac sa jej venoval, rozprával sa s ňou a učil ju čítať zo šlabikára. Jegor vinil zo všetkého svoju ženu, že mu zakazovala hrať na husle a tak rozvinúť svoj talent.
Do Petrohradu prišiel slávny huslista S. V tej dobe stretol na ulici Jegor huslistu B., spolu s kniežaťom Ch. B. vyrozprával kniežaťu smutný osud Jegora. Huslista B. poslal Jegorovi pozvánku na koncert. Kým bol Jegor na koncerte, Netočkina mama v spánku zomrela.
Keď sa Netočka uprostred noci zobudila, uvidela stáť otčima nad mŕtvou mamou. Bol to pre ňu hrozný zážitok.
Jegor jej povedal, aby si zbalila veci, že musia odísť. Urobila tak. Keď už boli niekoľko ulíc od ich domu, opýtala sa Netočka, či by nemali niekoho zavolať k mame. Jegor jej povedal, aby išla niekoho zavolať, že on ju počká. Poslúchla ho. Otočila sa, urobila niekoľko krokov, ale odrazu ju zasiahol divný pocit. Otočila sa naspäť a uvidela, ako otčim od nej uteká. Volala na neho a rozbehla sa za ním.

Potkla sa a ostala v bezvedomí ležať na ulici pred nejakou bránou. Bola to brána domu kniežaťa Ch. Jegor bežal ďalej a na druhý deň ho našli za mestom mŕtveho. Knieža Ch. prichýlil Netočku a postaral sa o ňu. Zotavovala sa pomaly a bola stále duchom neprítomná. Neuvedomovala si, že je sirota a stále plakala. Ale, postupom času sa zoznámila s Kaťou – dcérou kniežaťa Ch., ktorá bola v jej veku. Spočiatku si nerozumeli. Boli odlišných svetov a pováh. Kým Netočka bola plachá, skromná, smutná, tichá a stále plakala, tak Kaťa bola divá, výbušná, rozmaznaná, neustále pobehovala a vkuse niečo robila a vystrájala. Kaťa na Netočku žiarlila, lebo sa Netočka učila lepšie ako ona. Ale rýchlo sa skamarátili potom, čo sa Netočka priznala k niečomu, čo urobila Kaťa. Stali sa najlepšími priateľkami. Stále sa spolu hrali, rozprávali, objímali a bozkávali.
Kňažnej, Katinej mame sa ich priateľstvo nepáčilo. Myslela si, že Netočka má na Kaťu zlý vplyv, a tak sa čoraz menej stretávali, aj keď bývali v tom istom dome.
Katin brat, ktorý bol v tej dobe v Moskve, vážne ochorel. Celá rodina preto odišla do Moskvy. Malo to byť len na mesiac, ale odchod sa odložil na neurčito. Netočka sa s Kaťou stretla až o 8 rokov.
Netočka išla bývať do novej rodiny. Išla do domu Alexandry Michajlovny, ktorá bola dcéra kňažnej z prvého manželstva. Alexandra Michajlovna bývala so svojím manželom Petrom Alexandrovičom. Obidvaja manželia sa správali k sebe veľmi odmerane a zvláštne. Netočka trávila celé dni s Alexandrou. Rozprávali sa spolu, čítali knihy, učili sa, Netočka sa učila hrať aj na klavíri. Ale Alexandra bola čoraz chorľavejšia a slabá. V tej dobe našla Netočka kľúč od knižnice. Nechala si ho. Chodila do knižnice po knihy a v izbe sa na celé hodiny s nimi zatvárala a celé dni iba čítala. Tri roky takto potajme čítavala knihy.
Alexandra Michajlovna objavila u nej spevácky talent. Začala navštevovať hudobnú školu.
V tomto období v jednej knihe v knižnici našla ľúbostný list. Bol to list pre Alexandru Michajlovnu od jej milenca. Keď si ho prečítala, pochopila zvláštne vzťahy, ktoré vládli v rodine a ktorým doteraz nechápala.
Čítala si ho veľakrát a bolo jej to strašne ľúto. Mala ho u seba tri roky.
Raz si ho takto znova čítala v knižnici a prišiel tam Peter Alexandrovič. Vytrhol jej ho z rúk a prečítal si prvých pár riadkov. Netočka mu ho ale zobrala. Myslel si, že je od jej milenca. Chcel ju kvôli tomu vyhodiť z domu. Peter sa rozhodol vyriešiť to u Alexandry.

Netočka prehovárala Petra, aby jej to nehovoril, lebo vedela, že je veľmi chorá a slabá. Všetci traja sa začali hádať u Alexandry. Peter to nevydržal a povedal Alexandre o liste. Alexandra odpadla. Ešte v ten večer Netočka všetko vysvetlila Petrovi. Povedala mu, že vie o všetkom, že list našla v jednej knihe, prečítala si ho a všetko pochopila. List našla pred tromi rokmi, ale nemohla ho nikomu ukázať. Pri hádke pochopila, že Peter vedel o liste aj o manželkinej nevere, a preto sa k nej tak správal. Po rozhovore s Petrom Netočka odišla do svojej izby. . .

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Fiodor Michajlovič Dostojevskij Netočka Nezvanovová