— volajú bo k stolíku; za ním je dnes viacej posudzovateľov zmeniek, lebo je deň nových pôžičiek.
— Tuto, hľa — ukazujú na staré miesto, — povedané vám bolo, že si máte dať ešte od takého podpísať, čo má zem alebo dom.
Všetci hľadíme na človeka, čo odpovie direktorovi.
— Nikto sa mi nechce, že nemám nič a že som chorý, môžem umrieť. Ale už som lepšie. Bol som zle, ešte i teraz, hľa, aký som. Od jesene na oči cborý, skoro slepý, nemohol som z izby von. Ale niet čo jesť, chcem už do roboty.. Nuž to že na chlieb žene i deťom, kým zarobím.. Veď po korunke, po dve spia tím statočne.. Len mi nedajte po žobrote ísť.. Lebo mi už tak prichodí.. — povedal zúfale a utrel si päsťou na ovisnuté žlté fúzy spadnutú slzu ako hrach.
Všetci sme zamlkli a hanblivo pozreli jeden na druhého. Direktor porozumel. V tom tichu bolo počuť Škrknutie pera. Pretrel svoje vlastné „nie“ na „áno** a pripísal svoje meno. Za ním mlčky všetci členovia správy. Čo je to? Tá slza? Vás aspoň slza.. Uchytil som zmenku a pripravil ju na výplatu; mal som desať
otázok k chudákovi na mysli, a predsa, nič sa ho nepýtajúc, cítil som s ním tichú radosť, že dnes budú mať žena a deti po kuse chleba. Prídu za deťmi i susedove, za nimi mať, sused; žena odkrojí, ponúkne i tým, a budú si všetci veselo ujedať, nevediac, že chlebík slaný je od tej veľkej slzy chorého, biedneho muža a otca, ktorý s veľkou nepokojnosťou a starosťou chystá si kapsu, háby, rozpráva každému natešený, že ráno už ide zas do fabriky, konopnej, kde ho pred polrokom malo zadusiť a kde skoro oslepol. Teraz, že sa trochu vystrábil, zabudol už na to. Suseda sa spytuje, či len ta.
— A kdeže, keď tu druhej niet.
— Ale ak zas ochorieš, — trápi sa žena.
— Čo, teraz už budem zaoceľovaný, keď som si chorobu prestal.. A načim jesť i splácať...
A direktori si až do vyplatenia budú myslieť, že oni vykonali vtedy — ľudomilný skutok.