Jozef Gregor Tajovský Na chlieb

I za účtovníckym stolíkom, nad suchými číslicami sediacemu, vše kvapne mi do duše trochu sladu. Nepoznáme rodiny, priateľa a vôbec človeka, len majetok: zeme, domy, statok, a jednako vše nemôžu zaprieť v sebe lepší cit ani najprísnejší, a ja mávam radosť, že „teraz“ sme zas pomohli, vykonali ľudový skutok, akože sme „ľudová" banka.
Tak i toť.
Je zima. Chudobnému svetu pojedly už deti z komory všetko, čo lanského leta horko-ťažko nabiedil. Do banky počínajú dochodiť ľudia s desaťkorunovými, dvadsaťkorunovými, tridsaťkorunovými „chlebovými" zmenkami. Tak i v pondelok prišli takí traja. O jednom vám porozprávam:
Už pred dvoma-troma dňami bol doniesol istý mladý, a predsa vybiedený, chudý chlap zmenku a žiadal na ňu 30 korún. Zapísal som ju do knihy a podal direktorovi.
— Prosil by som, ak by bola možná vec.. Troška peňazí.. Na chlieb .. — začínal, iste cítiac obavu, či i tu tak pochodí ako v inej banke, kde bola zmenka vyplnená, čo my už po písme poznáme.
Zaujatý, prísny direktor, ako by nepočul, čo človek vraví, berúc zmenku, spytuje sa:
— Kto sa vám podpísal?
— Švagor, — odpovedá človek.
— A druhý?
— Bratník.
— A vy čo máte? Zem, dom?
— Ja prosím.. len v hospode bývame, ani zeme nemáme.
Direktor zvážnie a myslí si: „Akože chceš brať pôžičky, keď nemáš na čo?" a opytuje sa na Švagra, čo ten má.
— Ani ten nemá nie, do roboty chodí, — odpovedá človek tak isto dobrodušne.
Direktor vystiera sa na stolici a spytuje sa na tretieho.
— Ten má chyžku.
— Kde?
— Konca mesta za močidlami.
„Á, hej", myslí si direktor, „takú, čo je hodna 100 zlatých, a dlhu na nej 200!"
— Nemôžeme vám dať. Dajte si podpísať od takého, čo má zem, dom, — a direktor pripisuje k zmenke, že „nie", nepovolená.
— Už ste mi len mohli dať, ktože sa mi podpíše .. — Nemôžeme, — odpovedá direktor a vracia zmenku, tiež poznávajúc po písme, že v „židovskej" je vypísaná, a tak ju iste už tam predložil, nedostal, prišiel k nám. To isté si myslel i biedny človek, odchádzajúc nevoľno z „ľudovej'
O dva-tri dni zas prišiel Poznal som ho po smut-
nom dojme, aký nechal biednou, pomalou chôdzou, i tvárou, i rečou.
— Nová pôžička? — tvárim sa, ako by som bol naň zabudol.
Usadím človeka a nesiem zmenku na stôl, obzera-júc ju, koho dal ešte podpísať. Na zmenke len tie isté podpisy. Podám cenzorom.
— Poďteže sem, vy..

— volajú bo k stolíku; za ním je dnes viacej posudzovateľov zmeniek, lebo je deň nových pôžičiek.
— Tuto, hľa — ukazujú na staré miesto, — povedané vám bolo, že si máte dať ešte od takého podpísať, čo má zem alebo dom.
Všetci hľadíme na človeka, čo odpovie direktorovi.
— Nikto sa mi nechce, že nemám nič a že som chorý, môžem umrieť. Ale už som lepšie. Bol som zle, ešte i teraz, hľa, aký som. Od jesene na oči cborý, skoro slepý, nemohol som z izby von. Ale niet čo jesť, chcem už do roboty.. Nuž to že na chlieb žene i deťom, kým zarobím.. Veď po korunke, po dve spia tím statočne.. Len mi nedajte po žobrote ísť.. Lebo mi už tak prichodí.. — povedal zúfale a utrel si päsťou na ovisnuté žlté fúzy spadnutú slzu ako hrach.
Všetci sme zamlkli a hanblivo pozreli jeden na druhého. Direktor porozumel. V tom tichu bolo počuť Škrknutie pera. Pretrel svoje vlastné „nie“ na „áno** a pripísal svoje meno. Za ním mlčky všetci členovia správy. Čo je to? Tá slza? Vás aspoň slza.. Uchytil som zmenku a pripravil ju na výplatu; mal som desať
otázok k chudákovi na mysli, a predsa, nič sa ho nepýtajúc, cítil som s ním tichú radosť, že dnes budú mať žena a deti po kuse chleba. Prídu za deťmi i susedove, za nimi mať, sused; žena odkrojí, ponúkne i tým, a budú si všetci veselo ujedať, nevediac, že chlebík slaný je od tej veľkej slzy chorého, biedneho muža a otca, ktorý s veľkou nepokojnosťou a starosťou chystá si kapsu, háby, rozpráva každému natešený, že ráno už ide zas do fabriky, konopnej, kde ho pred polrokom malo zadusiť a kde skoro oslepol. Teraz, že sa trochu vystrábil, zabudol už na to. Suseda sa spytuje, či len ta.
— A kdeže, keď tu druhej niet.
— Ale ak zas ochorieš, — trápi sa žena.
— Čo, teraz už budem zaoceľovaný, keď som si chorobu prestal.. A načim jesť i splácať...
A direktori si až do vyplatenia budú myslieť, že oni vykonali vtedy — ľudomilný skutok.

Zdroje:

Kniha -