I za účtovníckym stolíkom, nad suchými číslicami sediacemu, vše kvapne mi do duše trochu sladu. Nepoznáme rodiny, priateľa a vôbec človeka, len majetok: zeme, domy, statok, a jednako vše nemôžu zaprieť v sebe lepší cit ani najprísnejší, a ja mávam radosť, že „teraz“ sme zas pomohli, vykonali ľudový skutok, akože sme „ľudová" banka.
Tak i toť.
Je zima. Chudobnému svetu pojedly už deti z komory všetko, čo lanského leta horko-ťažko nabiedil. Do banky počínajú dochodiť ľudia s desaťkorunovými, dvadsaťkorunovými, tridsaťkorunovými „chlebovými" zmenkami. Tak i v pondelok prišli takí traja. O jednom vám porozprávam:
Už pred dvoma-troma dňami bol doniesol istý mladý, a predsa vybiedený, chudý chlap zmenku a žiadal na ňu 30 korún. Zapísal som ju do knihy a podal direktorovi.
— Prosil by som, ak by bola možná vec.. Troška peňazí.. Na chlieb .. — začínal, iste cítiac obavu, či i tu tak pochodí ako v inej banke, kde bola zmenka vyplnená, čo my už po písme poznáme.
Zaujatý, prísny direktor, ako by nepočul, čo človek vraví, berúc zmenku, spytuje sa:
— Kto sa vám podpísal?
— Švagor, — odpovedá človek.
— A druhý?
— Bratník.
— A vy čo máte? Zem, dom?
— Ja prosím.. len v hospode bývame, ani zeme nemáme.
Direktor zvážnie a myslí si: „Akože chceš brať pôžičky, keď nemáš na čo?" a opytuje sa na Švagra, čo ten má.
— Ani ten nemá nie, do roboty chodí, — odpovedá človek tak isto dobrodušne.
Direktor vystiera sa na stolici a spytuje sa na tretieho.
— Ten má chyžku.
— Kde?
— Konca mesta za močidlami.
„Á, hej", myslí si direktor, „takú, čo je hodna 100 zlatých, a dlhu na nej 200!"
— Nemôžeme vám dať. Dajte si podpísať od takého, čo má zem, dom, — a direktor pripisuje k zmenke, že „nie", nepovolená.
— Už ste mi len mohli dať, ktože sa mi podpíše .. — Nemôžeme, — odpovedá direktor a vracia zmenku, tiež poznávajúc po písme, že v „židovskej" je vypísaná, a tak ju iste už tam predložil, nedostal, prišiel k nám. To isté si myslel i biedny človek, odchádzajúc nevoľno z „ľudovej'
O dva-tri dni zas prišiel Poznal som ho po smut-
nom dojme, aký nechal biednou, pomalou chôdzou, i tvárou, i rečou.
— Nová pôžička? — tvárim sa, ako by som bol naň zabudol.
Usadím človeka a nesiem zmenku na stôl, obzera-júc ju, koho dal ešte podpísať. Na zmenke len tie isté podpisy. Podám cenzorom.
— Poďteže sem, vy..