Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete, prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku
skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval hodnoty života, čo sa prejavilo v
básniach. Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodný a sociálnej povahy. Táto zbierka je
venovaná snúbenici, mala veľký úspech. Básnik hľadá východisko z krízy, pomáha mu pri tom citové
uspokojenie, obraz domova, ktorý si básnik privoláva je odlišný od pokojnej idyly, je nabitý energiou
revolty, náladami vzbury, vnímaním nového oslobodzujúceho činu. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Má však viac významových polôh ako v prvej zbierke. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi
láskami a pocit akéhosi vyrovnania (v básni Askéti sa napr. hovorí: „Dnes sme už pokojní, samota
žiadneho smútku už nemá. „Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá."), kým druhý pól je
neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Vyplýva to napr. aj z poslednej strofy básne Pieseň, kde
nachádzame tieto verše:

„Neveril, a neveriaci mnohé skúsi ...
Srdce rozbil v drobné kusy;
ale život - žiť sa musí
pre človeka.
Letia, letia divé husi
do ďaleka ..."









Autor do veršov vložil motívy, ktoré značne rozšírili básnikov pohľad na život a na spoločenskú problematiku. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete (báseň Ja ako obdoba básne Noc, ktorá bola pôvodne zaradená do Nox et solitudo, ale tam nevyšla), prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Ivan Krasko si stále viac uvedomoval nadosobné hodnoty života (vyjadril to napr. v básni Život). Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy. Prejavilo sa to vo viacerých básniach. Z tohto hľadiska ústredné miesto v jeho tvorbe zaujímajú také verše, ako sú Otcova roľa, Baníci, List slečne Ľ. G.
Lyrický hrdina tu má objektívnu spoločenskú funkciu. Hľadá riešenie sociálnej situácie v prospech celku. Ivan Krasko použil aj v týchto básniach symbolistické metaforické prostriedky.