Dal im peniaze, aby mu urobil zlato. Pán Aquaviva ho mal už plné zuby. Krištof ich podozrieval, že sú podvodníci. Raz keď sa pozerali na to, ako sa vyrába zlato, ho Krištof prichytil. Odhalil ho tak, že vymenil palicu za druhú, s ktorou miešal na ktorej bolo zlato. Všetci boli naštvaní, lebo prišli o veľké peniaze. Aquavivovci v ten večer ušli.



10. kapitola

Krištof v Levoči nechcel žiť, ani nechcel pracovať v dielni majstra Pavla. Prišiel tam len náhodou. Keď uňho pracoval, posmieval sa mu, že pri práci spieva. Krištof mal vyrobiť sochu. Ale pri myšlienkach, ktoré sa mu honili hlavou vytvoril netvora. 11. kapitola

Krištof ďakuje za Máriu Bohu. Keď ho ošetrovala, nevedel kto to je. Krištof vedel, že je to dobrý človek. Jeho cit k Márii bol ako Bratský vzťah k sestre. Majster Teofil nebol rád, že tam bol Krištof, keď sa dozvedel príčinu zranenia. Keď Krištof uvidel majstra Pavla, chcel, aby mu odpustil a majster mu stisol ruku. 12. kapitola

Keď Krištof prišiel do Levoče, išiel do krčmy. Prisadol si k tovarišom. Krištof ohováral majstra Pavla, že v Taliansku sú lepšie sochy, ktoré sú ako živé a že majstri čo sú tu tvoria obyčajné sochy. Tovariši mu povedali, aby odvolal čo povedal. Keďže to povedali hnusným tónom, povedal, že to neodvolá. To radšej nemal povedať, lebo ho zbili až do krvi. Dokrvaveného Krištofa sa uľútostilo Márie.

13. kapitola

Z Prešova odchádzal Krištof s ľahkým srdcom. Neďaleko Levoče išiel do krčmy, kde cigánka veštila budúcnosť. Povedala mu, že ho čaká utrpenie keď si nedá pozor a šťastie. Keď sa tomu chce vyhnúť, má zmeniť cestu, vrátiť sa alebo obísť cieľ. Uvidel Levoču. Išiel s nejakým chlapcom za pasy a vyhral. Bol strašne šťastný. Povedal:,, Pozdravujem ťa, krásavica nad všetky krásavice!“ A to sa mu vymstilo.