Romain Rolland Peter a Lucia

Romain Rolland
-------------------------------------------
Peter a Lucia
-------------------------------------------

*Román sa odohráva v posledných etapách prvej svetovej vojny; vo Francúzsku, presnejšie v jeho srdci - Paríži. Autor všetko opisuje z hľadiska osemnásťročného mladíka a vôbec všetkých osemnásťročných "Hamletov".
*Dielo nemá žiadne jasné delenie na kapitoly, či časti. I keď je porozdelované štyrmi obrázkami, ktoré by ho mohli deliť na štyri časti a ktoré vystihujú náladu. Dĺžkovým rozsahom čo i do času i počtu strán (116) je to pomerne krátke dielo, no nestráca na svojom čare. Neobsahuje žiaden epilóg či prológ. Doslov, jazykovú úpravu či poznámky by sme tiež hľadali márne.
*"Dej rozprávania trvá od stredy večera 30. januára do Veľkého piatku 29.

marca 1918," stojí v úvode knihy.


POSTAVY:
*Peter Aubier - osemnásťročný mladík - o pol roka má narukovať na front, precítený, detinský, vnútri jemný, plný nádejov a ideálov, ktoré sa však z vedomia vojny menia na bezcielnosť, trýzeň, no i túbu po živote; útlej postavy; býva u rodičov, už iba s nimi bez brata; je dobre finančne zabezpečený a nestará sa o také otázky
*Lucia - Petrova milá - pokojnej a usmievavej povahy, naskrze nie posimistickej; melanchólia, krajná odpútanosť od života, to jej boli veci neznáme; pochádza z Tourainska; pomerne chudobné dievča; pracuje ako maliarka portrétov na objednávku, tvorí obrazy z fotografií a väčšinou sú to gýče; od života nečaká veľa, iba trochu šťastia, ktoré jej Peter dáva
*Filip Aubier - Petrov brat - o šesť rokov starší (24ročný), narukoval už od vypuknutia vojny, tiež bol ako Peter, no vojna ho zmenila, zistil, že sa mílil a to chce ukázať i Petrovi; súcití s Petrovým osudom, chcel by zobrať jeho na svoj a nechať ho, aby on prežíval šťastie aj za neho; mohuntnejšej postavy
*Luciina matka - pracuje v továrni na zbrane a väčšinu času nie je doma; osud k nej tiež nebol milý, ako mladé dievča sa zaľúbila do učiteľa zo zámožnej rodiny, ich láska nebola jeho rodičmy požehnaná a tak sa museli predierať sami, keď muž ochorel pracovala za dvoch, neskôr, krátko pred vojnou zomrel; so začiatkom vojny sa zmenila, jej dcéra už nebola na prvom mieste, chcela žiť a užívať si, no prehnala to; s milencom má dieťa, tým poškvrnila nielen svoje ale i meno dcéry
*Pán Aubier - Petrov otec - úradník, milujúci otec, no slepí v dôveru štátu
*Pani Aubieroá - Petrova matka - spravodlivá
*Jacques Sée - Petrov priateľ - mladý ušľchtilý žid, nástočivý, presvedčený o vojne, bol hrdý na svoj pôvod a na seba
*Antoine Naudé - Petrov priateľ - meštiak, tučný lenivec, nikdy sa nedal vyprovokovať k nadšeniu
*Bernard Saisset - Petrov priateľ - pochádza z bohatej meštianskej rodiny, zodpovedný, distingovaný, náruživý, nervózny, kritizuje vládu i francúzsku a svoju vlastnú vrstvu - seba
*Claude Puget - Petrov priateľ - chudobný, odtrhnutý od rodinného kozubu, odsudzoval všetkých a hádzal ich do davu, ktorý bol podľa neho vždy v nepráve

OBSAH:
*1 Peter nastupuje do vagónu podzemnej železnice. Na duševnom stave osemnásťročného mladíka nič nebadať, i keď sám dobre vie, že o pol roka ho čaká front. Plný beznádeje a bez ciela tam sedí a útok nemcov bombardovaním na stanicu si ani nevšíma. Jeho pozornosť vzbudí až jedno dievča. Nepozná ju, ani ona jeho. Nevidela ho a predsa je mu blízka. Peter nevie ako a už ju celú pohltil. Láska na prvý pohľad. Keď udrie ďalšia bomba všetci sa strhnú. Stoja vo vagóne, takže je samozrejmé, že sa pri otrase každý chytá toho, koho má na blízku. Vtedy sa to stane, ten okamih, ktorý poznačí jeho mysel a nechá ho mať pokojnú mysel. Chytí ju za ruku. Nekladie odpor. Asi dve stanice sa takto držia. Nič nehovoria, a predsa sú ako dvaja milý. Na ďaľšej stanici vystúpi; chce ísť za ňou, no už je neskoro. S pokojom v duši ide domov.
Býva u rodičov neďaleko Clunyjského parku. Otec je úradník ako sa patrí. Cíti sa vo svojej práci ako ryba vo vode. No ako ryba nemá vlastný rozum; plne dôveruje štátu. Vlasť. To jej to čo má na očiach. Matka na tom nie je inšie; taktiež zapiera pravdu vykorisťovania štátu. Zbožňujú svoje deti, ako praví Francúzi majú k nim iba opravdivú lásku. Brat, Filip je na vojne a sem tam ho dôjde pozrieť. No toho Filipa už Peter nezpoznáva.
Peter ide na svoju izbu. Po prvý raz od začatia vojny je opäť pokojný a vyrovnaný. Neverí tomu pokoju, už viac ráz sa takto sklamal. No teraz vychádza pokoj zvnútra. "Peter nepoznal ešte lásku; a teraz podľahol prvému jej volaniu."
*2 Išiel po Seinskom nábreží. Roztržite si prezeral knihy, keď ju zočil. Teraz sa jej priamo pozeral do očí. Išiel smerom k nej a od napätia sa červenal. Červenala sa i ona. Nevedel nabrať dychu a už vôbec ani slova. Obišla ho. Ich druhé stretnutie je opäť bez úspechu.
Asi o týždeň sa potuloval Luxemburskou záhradou. Sníval s otvorenými očami. Oči mu uprene hľadeli pred seba na chodník. Zrazu si všimol, že ho niekto obehol; bola to ona. Teraz bol plný sebavedomia. Išiel smerom k nej; neospravedlňoval sa. Prihovoril sa jej akoby sa poznali celé roky a práve pokračovali v začatom rozhovore. Dozvedel sa, že aj ona si ho dobre všímala. Ponáhľala sa na električku. Stihol ju prehovoriť, aby čas čakaním strávila s ním. Dobrú chvíľu sa rozprávali a ani nevedeli svoje mená. Až potom sa predstavili. Lucia a Peter sa teda našli. Keď už odchádzala spýtal sa ju, či ju ešte uvidí. Nepohla perami, no jej ladné znaky, ktoré dávala očami a perami hovorili všetko, čo chcel očuť. Stretávali sa už pravidelne. Je maliarka. Jej výtvory sú gýče.

Robí to iba pre peniaze, keďže chce žiť. Vôbec si nevšímal, že jeho vyvolená je taktrochu chudobná. Nosí ošúchané topánky a miestami vypĺznutú kožušinu, no ako každé parížske dievča elegenciou to zakrýva. Jej cieľ je celkom pochabý a Petrovi sa zdá až priskromný. Chce trochu šťastia. O vojne a všetkých tých strašných veciach sa vôbec nerozprávali, skôr sa o nich nechcú. Raz keď k tomu došlo a prezradil, že ich osud o pol roka rozdelí, keď pôjde na front. O vojne sa už úplne umlčali. Sú si už milý a milá, cítia to. Ich náklonnosť sa každým dňom upevňuje.
Lucia už iba kvôli nemu chodí deň čo deň do Paríža. Svoju prácu môže robiť i doma. Peter chce, aby ho namaľovala, no ona zo slušnosti odmieta. Peter docieli svoje a jej nie premení na áno. Stretnú sa celkom nerušene.
Na periférii Paríža, za predmestím Malakovom býva Lucia. Sú tu iba tri domy; celé okolie je bezpečné a nikto sem nechodí. Jej dom je jednoposchodový s malou záhradkou, ktorá je ešte pod snehom. Peter vošiel dnu. Odložil si kabát a chcel sa začať rozprávať s Luciou, no tento okamih, na ktorý obidvaja čakali bol taký omámujúci, že všetky svoje pripravené vety zabudli. Rozčarovanie priniesli až fotky, ktoré vytiahol. Takto si navzájom poukazovali fotografie z detstva a už nastalo to hrkútanie, ktoré býva medzi zaľúbenými. Lucia začala načrtávať jeho portrét. Nemohol priveľmi hýbať ústami, takže celý čas rozprávala ona. Zachádzala až do intímností svojej rodiny a sama sa nad tým čudovala. Rozprávala o sebeckosti mešťanov o matke a o sebe samej. Na chvíľku si oddýchla od maľovania. Už sa rozprávali obidvaja. Prišla téma, ktorú nikto nechcel, budúcnosť a hneď sa od nej odmlčali; až kým zbadali, že je už tma. Peter dychtivo vstal. Vedeli dobre, čo by sa mohlo teraz stať a nechceli to dovoliť. Išiel, nebránila mu. Už dva týždne nevedeli, čo sa deje. Vojna ich nezaujímala.
Starší brat sa vrátil na niekoľkodňovú dovolenku. Doma badal nepatrné zmeny. Zistil, že sa s Peterom niečo deje. On to videl, nebol s ním každý deň, ako jeho rodičia, videl to a bolo mu to čudné. Už nechcel byť jeho verným poslucháčom, prosíkať ho, aby mu vyrozprával svoje skúsenosti, čo s božským nadhľadom Filip rád povoľoval i odmietal. Otočil to. Filip sa začal zaujímať o neho. Rozlúštenie tejto metamorfózy sa mu ponúklo, keď sa vracal Montparnaským bulvárom. Videl ich, ako sa držia za ruky a ko miznú v šere noci. Tešil sa pre nich a chcel by zachrániť aspoň ich šťastie, keď sa jeho už pominulo.

Stal sa z neho opäť najlepší priateľ, brat, Petra; chodili často i na prechádzky. Hovorili o knihách, skúsenostiach, o všetkom okrem toho, čo si myslia. Peter už s istotou vedel, že o Lucii vie. Vždy sa tejto téme vyhýbali. Prišiel čas odchodu Filipa. O skorom nástupe Petrovho ročníka sa ani nezmienil, vyhýbal sa nepríjemostiam. Peter, trocha namrzený, zdôrazňoval, že ak tam bude, nebude zabíjať. Filip mu na to neodpovedal slova, len sa smutne usmial, vediac, čo neúprosná stádna sila vie urobiť zo slabých duší a ich vôle.
Peter a Lucia ešte stále nechceli nič vedieť o tom, čo sa deje vôkol nich. Raz, keď po bombardovacom poplachu išli domov a mysleli si, že už bomby padať nebudú, ich jedna takáto explózia prekvapila. Pritisli sa k sebe tak, akoby na sebe nemali žiadne šaty. Tu prišla Petrova otázka: "Kedy budem tvojím," (keďže kedy budeš mojou sa neodvážil vysloviť). Lucia to nechcela súriť. Počkajú do Veľkej noci, do Vzkriesenia, Veľkého piatku. Dnes večer bolo teda ich zasnúbenie, poznamenal Peter mlčky. Nemci v tomto období už začali svoju veľkú dvestokilometrovú ofenzívu. V jedno popoludnie sa vybrali na prechádzku do chavillských lesov. Pokojne si ľahli do suchého lístia a premýšľali a civeli do doliny bez slova. V tom sa Lucia zo sna vytrhla. Bola celá zmätená. Niečo ju od rána trápilo; jej matka mala potýčku s milencom pred ňou a dozvedela sa, že je tehotná. To znamenalo i pre ňu hanbu. S týmto sa Petrovi nezverila. Zvyšok dňa šantili ako deti.
*3 Päť priateľov-rovestníkov zišlo sa u jedného z nich. Bol tam Jacques Sée, Antoine Naudé, Bernard Saisseta, Claude Puget a Peter. Všetci sa rozprávali o vojne, vyjadrovali svoj názor na ňu a jednostaj ho chceli presadiť. Peter sa držal z tejto diskusii bokom. Saisset si to všimol. Bol zvyknutý, že v ňom nachádzal ozvenu, no teraz nič. Na otázku či ich počúva odpovedal záporne. Vyvolalo to mierne pohoršenie. Iba Puget pochopil, čo sa v ňom deje. "Pozor na krídla," riekol, "to je svadobný let. Ten trvá iba hodinu."
Peter chodil už za Luciou domov; sedávali pri neprebudenej záhradke. Snívali s otvorenými očami. Predstavovali si svoj spoločný domov. Svoj nábytok ukladali presne, na všetky drobnôstky dbali. Vedeli, že to je sen. Peter z vrodenej pesimistickosti, Lucia z jasnozrivostivej lásky. Premýšľali, či sa v minulom živote už nestretli. Dospeli k záveru, že sa vôbec nikdy neodlúčili, iba len spali, mali zatvorené oči. Poznajú svoj koniec, milé by im bolo umrieť v objatí.

"Ak drahá moja, umriem tebe v lone, či var' možné väčšie šťastie mať? To najväčšie je blaho: umierať a bozky cítiť pri poslednom stone..."
Prišlo obdobie veľkej noci. Nemci boli zž na vrchole svojho vojenského ťaženia a zasahovali do Paríža. Tí, čo to prežili, tak opár dní by sami neuverili takému vojenskému obratu. Na Zelený štvrtok išli - Peter a Lucia - predmestkými cestami, rozmoknutými a zablatenými. Zhovárali sa o svojej láske. Prečo sa ľúbia. Obidvaja boli pohani; lásku svoju tiež pokladali za tú akú má ten najvyšší. Rozhodli sa, že zajtra si pôjdu uctiť jeho smrť do chrámu svätého Gerváza.
*4 Nebo bolo zatiahnuté i na Veľký piatok popolovým závojom. Prechádzali námestím, sledovali zrakom chrámové fasády; vchádzali do kostola, Lucia sa obrátila a uzrela niekoľko krokov od seba uprostred davu rusovlasé, tak zo dvanásťročné dievčatko, opierajúce sa o portál. Ruky malo zdvihnuté nad hlavu a dívalo sa na ňu. Malo jemnú tváričku, trochu archaickú, ako soška v katedrále, na ktorej pohrával záhadný, nežný, preduševnený a láskavý úsmev. Usmiala sa na ňu. Preľakla sa a zakrývajúc si tvár zmizlo. V kostole sa usadili v bočnej lodi, medzi druhým a tretím oltárom, vľavo od vchodu. Skoro nikto ich nevidel. V chráme ponorenom do smútku, šepkali svojmu veľkému Priateľovi tíško: "Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si ju beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia." A ich prsty zostali spojené, spolu prepletené. Peter zatvoril oči, pootvoril ústa a nekláňal hlavu hore k svoju priateľovi. Spolu splývali a bozkali sa; dosiahli sami končiare najčistejšej radosti. V tej chvíli Lucia, keď sa vášnivým pohľadom bozkala s milencom, zbadala tvár onoho rusovlasého dievčatka s premknutým údivom a istým výrazom hrôzy a strachu.
V tom zaznela explózia. Lucia sa ešte stihla pritisnúť k Petrovi, objat ho ako sliepka svoje kurča. Materinksým pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona; sklonila sa nad jeho ústa, ústa pritisnúc naj jeho šiju, takže boli k sebe ako pritúlení. (Obidvaja s výrazom blaženosti.)
A vtom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.