Maťo išiel majstrom pre pálenku, keď sa strhli mračná. Pri ceste späť ešte nepršalo, no ale ako vystúpil na vŕšok začal padať ľad. Lialo celé tri dni hustého dažďa. Povalilo celú úrodu, hrady i dom. Nešťastie sa ukončilo povodňou z riek Černiak a Kysuca. Toto bol Maťov posledný pád.
* Posledná deviata kapitola poslednej tretej časti "Román sa končí (a predsa ešte vždy sa len začína)" je po tomto "páde". Slnko už vysušilo všetku povodeň. Každý sedliak znova vyšiel na pole, aby vlastnými očami videl tú pohromu a plný novej nádej aby opäť rozbrázdil živel zem a prinútil ho k úrode. Maťo nebol na tom inak. Urobil, čo sa dalo, mohol už iba čakať. Išiel pracovať do píly, aby čas čakaním nepremárnil. Tu sa veľa zhováral i s Mackovčiakom. Rusko ho jednako lákalo, no "ale potom zas akosi pri srdci pichlo, myslí si: Veď tých rúk škoda by bolo, tých, čo sa zodrali na kameni Kysúc, aby .. iný sial...
Zostáva doma pri Kysuciach a čaká na svoj osud, tu, doma pri zemi svojich predkov. "Zohýna sa Maťo, drobí hrudku, mazná sa so zemou, a prsty tak.. nevdojak.. hladkajú, parom ho vie.. Hovoriť by chcel, akúsi clivosť vyplakať za všetko, čo bolo, umodlikať to, čo ešte len bude, on, bičovaný, bitý, padajúci, znova vstávajúcim, s doráňaným srdcom, a predsa víťaziaci, zakričať by chcel do celého sveta čosi.. sám nevie čo: nad záhon sa zohýna, hrudky drobí, hladká a maznása s nimi, a potom už dosť, nad záhon sa vztýči, krvavý západ oveľa prevýši a nad tichou zemou zatína päsť."
"Ty .. roď!".