Napriek tomu všetkému je on sám vyrovnaným človekom, zdá sa že je so všetkým zmierený. Má dobrých priateľov, má svoj život a žije ho s tým vedomím, že ak nastanú problémy, bude nútený sa ho vzdať zo dňa na deň, z minúty na minútu. Komplikácie nastávajú hneď v úvode, keď Ravic spozná Joan Madou, Talianku žijúcu v Paríži, smutnú, záhadnú a úplne inú ako je on. Sám nevie čím ho zaujala, dokonca sa mu spočiatku ani nezdala pekná. Nie je to teda láska na prvý pohľad, aj keď postupným zbližovaním sa obaja do seba zamilujú:
Vzala mu z ruky pohár a napila sa. Bola veľmi krásna a uvedomil si, že ju miluje. Nemala však krásu sochy alebo obrazu; bola krásna ako lúka, ktorú previeva vietor. Jej krásu vytvorilo tajomné stretnutie dvoch buniek v matkniom lone. Nepochopiteľná záhada.(s.186). Joanin život však skončí skôr, ako stihne zaniknúť ich láska. Ravic vo svojom živote emigranta pomaly zabudol na lásku. A keď ho konečne stretne, nemôže jej obetovať všetko, pretože vlastne nič nemá. Je to človek bez totožnosti, bez pasu, a aj keď Joan miluje, nemôže si ju vziať. Sám si všetko veľmi dobre uvedomuje a vie, že koniec ich vzťahu raz príde:
Nezostane to. V Joane bolo veľmi veľa začiatkov a ani jeden nesľuboval trvácnosť. Obracala tvár nevinne a bezstarostne k pokušeniu a k pestrej rozmanitosti ľahkého života. Chcela budúcnosť, a to, čo jej mohol ponúknuť, bol iba zdrap ošúchanej prítomnosti. Ešte sa nič nestalo. Ale na tom nezáležalo. Všetko sa rozhoduje dávno vopred. Zvyčajne to človek nezbadá a prijíma iba zjavný koniec ako rozhodnutie, ktoré sa už dlhé mesiace predtým ticho pripravovalo.(s.195)
Joanina smrť je len ďalšou tvrdou ranou osudu, zďaleka nie poslednou. Ravic tušil koniec, ale nie až taký definitívny. Moment, kedy sa títo dvaja odlišní ľudia navždy lúčia, je asi najsmutnejší z celého románu. Odohráva sa v nemocnici pri Joaninom lôžku:
„Zvláštne“ povedala veľmi jasne. “Zvláštne, že človek môže umrieť...keď miluje...“(s.424)Bola to posledná súvislá veta, ktorú Ravic od umierajúcej Joan počul. Bola príliš vysilená na to, aby hovorila v cudzej reči. Nakoniec obaja hovorili k sebe vo svojom rodnom jazyku: “Bola si vždy pri mne,“ povedal a ani si neuvedomil, že rozpáva po nemecky.