Erich Maria Remarque Víťazný oblúk

Moja obľúbená kniha

Táto kniha patrí medzi tie, ktoré som si prečítala, pretože predchádzajúce dielo od jej autora ma zaujalo, čo je pri povinnom čítaní dosť neobvyklé. Erich Maria Remarque bol a je obľúbeným spisovateľom. Svedčia o tom aj filmy, nakrútené na motívy príbehov z jeho románov. Je ťažké si vybrať jednu jedinú knihu spomedzi všetkých a povedať, že práve ona je tou najlepšou, takisto je to aj s obľúbenosťou kníh. Pre každého slovné spojenie „dobrá kniha“ predstavuje čosi iné. Pre mňa to znamená, že pri čítaní poslednej stránky knihy sa ťažko „lúčim“ s jej hrdinami a ich osudmi. Naposledy som nadobudla takýto pocit práve pri spomínanej knihe, a preto som sa rozhodla nasledujúcich pár riadkov venovať tomuto dielu. Dej knihy nie je obzvlášť akčný, ale niektoré pasáže sú strhujúce, rovnako je to i s úvahami o láske, živote, ženách či vojne. Sú knihy, ktoré majú tú chybu, že napriek dokonalej zápletke a jej šikovnému rozuzleniu nedokážu zaujať. V tejto knihe sa o obzvlášť komplikovaných zápletkách hovoriť nedá, dokonca ani o presnom a jasnom konci, ale napriek tomu vie zaujať. Kniha sa nezačína opisom krajiny, izby alebo domu, ale autor čitateľa uvádza priamo do deja. Ja to hodnotím ako veľké plus, pretože to, čo ma vie od čítania knihy odradiť, sú práve nudné opisy. Bez nich sa samozrejme nezaobíde žiaden román či poviedka a E.M.Remarque sa im ani nevyhýba, no dokáže ich podať tak, že dej nespomaľujú, len usmerňujú čitateľa k presnejšej predstave o ľuďoch, prostredí a životných podmienkach, v ktorých musí hlavný hrdina existovať. Ďalším plusom tejto knihy sú časti zahrňujúce krátke úvahy a postrehy, niekedy trefné a veľavravné, inokedy obsahujúce viac otázok ako odpovedí. Napríklad výrok o ľútosti by dokázal mnohým ľuďom uľahčiť život, ak by si ho vzali k srdcu:
“Zabudnite na to. Ľútosť je najneužitočnejšia vec na svete. Nič nemôžeme pivolať späť a nič nemôžeme napraviť. Ináč by sme boli svätí. Život nechce, aby sme boli dokonalí. Dokonalý človek patrí do múzea.“(s.70)
Lekár Ravic, hlavný hrdina románu, predstavuje emigranta na úteku z nemeckého koncentračného tábora. Dej sa odohráva pred druhou svetovou vojnou v Paríži, ktorého symbolom je Víťazný oblúk. Ravic nie je zďaleka jediný, ktorého život sa podobá vôbec nie zábavnej hre na schovávačku. Musí tajiť svoje pravé meno, musí robiť prácu, ktorá ho síce baví, ale v ktorej je nedocenený a jeho úspechy zožínajú iní doktori.

Napriek tomu všetkému je on sám vyrovnaným človekom, zdá sa že je so všetkým zmierený. Má dobrých priateľov, má svoj život a žije ho s tým vedomím, že ak nastanú problémy, bude nútený sa ho vzdať zo dňa na deň, z minúty na minútu. Komplikácie nastávajú hneď v úvode, keď Ravic spozná Joan Madou, Talianku žijúcu v Paríži, smutnú, záhadnú a úplne inú ako je on. Sám nevie čím ho zaujala, dokonca sa mu spočiatku ani nezdala pekná. Nie je to teda láska na prvý pohľad, aj keď postupným zbližovaním sa obaja do seba zamilujú:
Vzala mu z ruky pohár a napila sa. Bola veľmi krásna a uvedomil si, že ju miluje. Nemala však krásu sochy alebo obrazu; bola krásna ako lúka, ktorú previeva vietor. Jej krásu vytvorilo tajomné stretnutie dvoch buniek v matkniom lone. Nepochopiteľná záhada.(s.186). Joanin život však skončí skôr, ako stihne zaniknúť ich láska. Ravic vo svojom živote emigranta pomaly zabudol na lásku. A keď ho konečne stretne, nemôže jej obetovať všetko, pretože vlastne nič nemá. Je to človek bez totožnosti, bez pasu, a aj keď Joan miluje, nemôže si ju vziať. Sám si všetko veľmi dobre uvedomuje a vie, že koniec ich vzťahu raz príde:
Nezostane to. V Joane bolo veľmi veľa začiatkov a ani jeden nesľuboval trvácnosť. Obracala tvár nevinne a bezstarostne k pokušeniu a k pestrej rozmanitosti ľahkého života. Chcela budúcnosť, a to, čo jej mohol ponúknuť, bol iba zdrap ošúchanej prítomnosti. Ešte sa nič nestalo. Ale na tom nezáležalo. Všetko sa rozhoduje dávno vopred. Zvyčajne to človek nezbadá a prijíma iba zjavný koniec ako rozhodnutie, ktoré sa už dlhé mesiace predtým ticho pripravovalo.(s.195)
Joanina smrť je len ďalšou tvrdou ranou osudu, zďaleka nie poslednou. Ravic tušil koniec, ale nie až taký definitívny. Moment, kedy sa títo dvaja odlišní ľudia navždy lúčia, je asi najsmutnejší z celého románu. Odohráva sa v nemocnici pri Joaninom lôžku:
„Zvláštne“ povedala veľmi jasne. “Zvláštne, že človek môže umrieť...keď miluje...“(s.424)Bola to posledná súvislá veta, ktorú Ravic od umierajúcej Joan počul. Bola príliš vysilená na to, aby hovorila v cudzej reči. Nakoniec obaja hovorili k sebe vo svojom rodnom jazyku: “Bola si vždy pri mne,“ povedal a ani si neuvedomil, že rozpáva po nemecky.

“Bola si vždy pri mne, či som ťa miloval, nenávidel, či som sa zdal ľahostajný-to nikdy nič nezmenilo, bola si vždy so mnou a vždy vo mne.“ Doteraz sa zhovárali cudzou rečou.Teraz po prvý raz-ani si to neuvedomili-každý rozprával svojou vlastnou, priehrada slov padla a rozumeli si lepšie ako kedykoľvek predtým.(s.424) Posledný rozhovor Ravica a Joany je zvláštny, napokon ako takmer každý jeden v ich vzťahu. Bol to vzťah dvoch odlišných ľudí, ktorých spojila náhoda a náhoda ich aj rozdelila. S romantickou láskou Rómea a Júlie má tento románový vzťah málo spoločné, a predsa ma jeho koniec nemenej dojal. Dialógy Ravica a Joany sú plné hĺbavých myšlienok, úprimných spovedí, otvorenosti, je z nich cítiť rovnosť týchto dvoch ľudí, jeden sa nevyvyšuje nad druhého. Ďalšia dejová línia odhaľuje niečo z lekárovej minulosti. Napriek dobrote a vrodenej úcte k životu sa Ravic rozhodne zabiť človeka. Je ním Haake, Nemec, ktorý spôsobil utrpenie jemu a zapríčinil smrť mnohých ľudí v táboroch, pri takzvanom „vypočúvaní“. Haake si ho nepamätá a zomiera bez múk a trápenia.Ravic je síce sklamaný, pretože pomstu plánoval inak, ale Haakeho smrť ho duševne oslobodí a necíti sa vinný, cíti len pocit úľavy:
Nadchádzalo ráno. Na noc takmer zabudol, akoby ju oddeľovali desaťročia. To, čo sa stalo pred niekoľkými hodinami, zmizlo v diaľke, a čo po roky potláčal, tajomne ožilo a priblížilo sa k nemu, akoby to už nebolo od neho oddelené priepasťou. Nevedel čo sa s ním robí. Myslel si, že pocíti prázdnotu, únavu, nezáujem, rozčúlenie-očakával odpor, tiché ospravedlnenie, túžbu po alkohole, pijatike, po zabudnutí-len nie toto. Nečakal tento pocit úľavy a uvoľnenia; akoby odpadla zámka z jeho minulosti.(s.378)
Čo sa týka deju, Haakeho a Joanina smrť sú vlastne vyvrcholením. Román sa končí odhalením utečencov v hoteli, ich deportáciou. Záver nie je prekvapením, len potvrdzuje to, k čomu celý román smeroval. Odhalenie utečencov a začiatok vojny bol len otázkou času, to čo sa nedalo predpokladať bola Joanina smrť. Čím si ma táto kniha tak získala? Viem, že na svete existujú tisíce lepších kníh, fenomenálnejších. Táto kniha v sebe neskrýva prevratné myšlienky. Skrýva, či skôr odhaľuje jeden príbeh. Je to príbeh z reálneho života, ktorý sa pravdepodobne nikdy neodohral v skutočnom svete, len v mysliach mnohých čitateľov. Podobné príbehy sa ale v období medzi vojnami odhrali a ľudia podobní Ravicovi taktiež existovali a existujú aj dnes. Veľa vecí sa časom mení a menia sa pomerne rýchlo. Niektoré ale naopak pretrvávajú, ako napríklad ľudská zloba a nenávisť, pre ktoré trpia nevinní, nezodpovednosť, ľahostajnosť a neúcta k životu. Našťastie ale existuje aj láska a priateľstvo, nesebectvo, porozumenie, dôvera a ochota pomôcť, ktoré nám pomáhajú prekonať niekedy zdanlivo neprekonateľné situácie. Niektoré situácie v tejto knihe, ktoré musí havný hrdina riešiť sa mne zdali nezvládnutelné.

Vyrovnať sa s neustálym prenasledovaním a s životom v utajení, so smrťou blízkych ľudí a s vlastým svedomím zaťaženým spáchaným zločinom vyžaduje veľmi veľkú dávku odvahy. „Keď jeden človek v sebe toľko odvahy našiel, nemôže byť teda také ťažké nájsť z nej malý kúsok v sebe, aby sa mi podarilo žiť v tomto relatívne ľahkom živote.“ To som si povedala po prečítaní Víťazného oblúku a keď ma niekedy odvaha opustí, viem po akej knihe mám siahnuť.