Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným, štedro „meria dukáty z klobúka“ a vzácnu látku „meria od buka k buku“. Vzbudzuje rešpekt pánov a lásku u jednotlivých ľudí, oddanosť vo svojej družine. Modlia sa za neho aj siroty. I. spev končí obrazom hôrnych chlapcov sediacich pri vetre, oheň – symbol slobody a odboja – slabne až nakoniec zhasína.
II. spev: je rámcovaný motívom pastierika a stáda, za ktorým už nikdy Jánošík nepôjde. Jánošíka zlapali. Prerozprávanie sa graduje na trikrát. Jánošík má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, ani „more drábov“ ho nezastraší, lebo má v opasku silu, ktorú možno zničiť strelou spakruky. Strela spakruky prestrihne čarovnú žilku v opasku a Jánošíka zlapajú. Na obžalobu zo zboja odpovedá. Po zlapaní sa Jánošík pýta väzniteľov, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta si vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.
III. spev: Postava Jánošíka je pasívna, svoj žiaľ vypovie dievčina – duša ľudu. Je noc. Jánošík je v mestskej temnici. Všade okolo smrtný spánok a nesloboda. K čiernej veži ktosi prichádza.
IV. spev: Jánošík je romantickým hrdinom, trpiaci protikladom sna a skutočnosti. Hrdina snívajúci o slobode – s rukami prikutými o skalu spí a v spánku je opäť slobodný.Pomenovania – šuhaj, zbojníček, samopašné dieťa sa odrazu menia na- mladý syn Tatier, junák – väzeň.V dobe, ktorá nedovoľuje čin, je potrebné snívať.
V. spev: Tento spev je potvrdením, že Smrť Jánošíkova je jedno z najromantickejších diel v slovenskej literatúre. Začína Jánošíkovým uvedomením si svojho neslobodného postavenia, nasleduje reflexiou o voľnosti. Formou je ponáškou na ľudovú pieseň.Postava prechádza ďalšou transformáciou. Ústa väzňa hovoria slová štúrovcov, národných buditeľov. Končí noc. Začína deň – pre Jánošíka nesvitá na život, ale na smrť.Jánošík obžalúva ministra Bacha za príkaz: „Spať večne“, ktorý vydal národom rakúskej monarchie po revolúcii. Zakázal akýkoľvek národný pohyb.