Dej:
Román Živý bič rozdelil Milo Urban do dvoch častí nazvaných Stratené ruky a Adam Hlavaj. Stratené ruky čitateľa uvádzajú do dediny Ráztoky, ktoré sú „pánu Bohu za chrbtom“/1 a preto, napriek tomu že svetom otriasa prvá svetová vojna, ich život zostáva po dlhý čas nezmenený. Vojnu vnímajú ako čosi vzdialené, niečo, čo sa ich dotýka len nepriamo. Až návraty vo vojne ranených synov otvárajú Ráztočanom oči. Najprv je to len prestrelená ruka Vojtecha Komára, ale keď domov prichádza Ondrej Koreň, bez pravej ruky a navyše nemý, začínajú aj Ráztoky poznávať hrôzy a dôsledky vojny bezprostredne. V ľuďoch tieto zážitky vyvolávajú hnev, najviac Ondrejove trápenie pobúri Ilčíčku, vdovu, ktorej syna Štefana majú tiež v najbližšom čase zobrať na vojnu. Svoj hnev si vybúri pri stretnutí s notárom Okolickým, ktorý ju nazve buričkou. Ona sa mu oplatí „vymenovaním“ za zloducha. Toto Ilčíčkino konanie povzbudí hlavne Štefana. Na vojnu ísť nechce, a tak naplánuje s priateľmi útek do Piľska, kopca týčiaceho sa nad dedinou. Tento plán však prekazí práve Ilčíčka, ktorej sa Štefan predsa len ide spýtať na dovolenie. Napriek vlastnej zlosti a nechápaniu vojny, radšej pošle Štefana do armády, ako by sa mal stať krivoprísažníkom a čeliť nebezpečenstvu odhalenia žandármi.
Po dedine sa začínajú šíriť chýry o tehotenstve Evy Hlavajovej, ktorej muž Adam je na fronte už tak dlho, že nie sú nijaké pochybnosti o tom, že otcom dieťaťa je niekto iný. To, že je to práve notár Okolický, však vie len Eva. Výmenou za jej mlčanie má byť návrat jej muža Adama z vojny, za ktorý u Okolického tvrdo bojuje. Mladá Krista Dominová sa nenechá vojnou vyrušovať a ide si za splnením svojho sna, opustením Ráztok, odchodom do mesta. Preto sa začína schádzať so žandárskym kapitánom Angyalom. Keď ju však ten chce pobozkať ujde a nechce o ňom ani počuť. A on sa tiež druhýkrát nechať potupiť nemieni.
Vojna nedá Ráztočanom pokoj a zasahuje už aj priamo do ich životov a to prostredníctvom rekvirácií. Ich hlavnou postavou je Jano Kúrňava, ktorý richtárovi a notárovi pri nich čo najúslužnejšie a najlepšie pomáha. Všetci ľudia odovzdajú svoj dobytok, až na Kramára. Ten sa vrchnosti vzoprie a odmietne ich vpustiť do svojej stajne, čo prizerajúcim sa dedinčanom dodá odvahu a Kramárov dvor sa stane miestom, kde si svoju zlosť vykričia všetci Ráztočania. Za svoje „buričstvo“ je však Kramár odsúdený. Kúrňava na Okolického popud krivo obviní aj Ilčíčku, nakoniec sa jej ale obaja zľaknú.

Ale aj Ráztoky sa opäť začnú báť, ľudia sa radšej idú richtárovi Vorčiakovi a Okolickému ospravedlniť a odprosiť.
Podmienky na vojne sú pre Štefana neznesiteľné. Špina, parazity, ale hlavne šikanovanie čatárom Rónom. Neustále bitky a nakoniec i samovražda chlapca, ktorého mal Róna najviac „v zuboch“, a ktorého sa všetci ostatní vojaci snažili chrániť ho doženú najprv k rebélií a neskôr i k zabitiu Rónu. Za tento čin dostáva Štefan trest smrti.
Celá dedina sa od Evy Hlavajovej odkláňa, neustále ju ohovárajú a odmietajú jej pomôcť i v najmenšom. Biedu, ktorú jej sami spôsobili zvaľujú na boží trest za cudzoložstvo. Jedine Ondrej Koreň a vdova Sivonka sa o ňu postarajú aj keď aj oni sami musia čeliť klebetám a ukazovaniu prstom. Kaplán Létay odmietne pokrstiť jej novonarodené dieťa a muž Adam sa jej dlho neozýva. Zamyslená a zronená sa vyberá von, nešťastnou náhodou spadne do potoka a utopí sa, celá dedina je však s istotou presvedčená o jej samovražde. Podľa nich sa natoľko bála muža a hanbila sa za svoj čin. Po jej pohrebe sa usporiada procesia, na ktorú sa zídu celé Ráztoky. Vo svojej ťažkej situácií sa osemsto ráztockých hlasov modlí a prosí o božie odpustenie a zmilovanie. Adam Hlavaj dezertuje z vojny a vracia sa do Ráztok. Ako vojnový zbeh je stíhaný žandármi. Navyše sa jeho prítomnosti zľakne notár Okolický. Bojí sa, že jeho otcovstvo vyjde na povrch a Adam ho zabije. Preto sľúbi Kúrňavovi peniaze za špehovanie dedinčanov a nájdenie Hlavaja. U Kramára sa mu to podarí a žandári oboch zatvoria. V krčme u Árona sa Kúrňava preriekne pre Komárom. Obráti sa proti nemu celá dedina a, hnaný výčitkami svedomia, v noci Kúrňava oslobodí Hlavaja z väzenia v obecnom dome. Navyše Adamovi vyzradí notárovo tajomstvo.
Adam sa musí ukrývať v horách, no dedinu navštevuje často. Rozosieva pochybnosti a hnev na pánov, najmä na Okolického. Potom ako sa dozvedel celú pravdu o Evinom osude, je odhodlaný pomstiť sa mu. Pri jednej z večerných návštev notára napadne a označí za przniteľa žien. Chýry sa šíria rýchlo a väčšina ľudí je na Okolického taká nahnevaná, že sa rozhodnú mu dieťa zaniesť. Krista Dominová vidí v oddieli vojakov, ktorý má v ráztokách udržať poriadok, šancu na nové milostné dobrodružstvo. Uchádzajú sa o ňu traja vojaci, zvíťazí však Lányi, ktorý jej nasľubuje nový a krásny život v meste. Keď ju zvedie, na svoje sľuby zabudne a opustí ju. V dedine vypukne epidémia červienky na ktorú zomrie mnoho ráztockých detí, medzi nimi aj nemanželské dieťa Evy Hlavajovej, za ktorým však nikto slzu nevyroní. Vojaci sa z frontu začínajú navracať domov.

Okolický, v strachu pred ozbrojenými revoltami, vydá príkaz všetkých navrátilcov odzbrojiť. V dedinčanoch sa však už aj tak začína ozývať zlosť nahromadená za štyri roky vojny a prichádzajúci vojaci oheň len rozdúchavajú. Ako prvý si ju odnesie židovský krčmár Áron, ktor0mu sa ľudia pomstia za to, že ich celú vojnu iba zdieral. K svojim matkám sa vráti veľa vojakov, ale Ilčíčka vie, že jej tá radosť dopriata nebude. Zo smútku nad Štefanovou smrťou sa pomätie.
Z okolia sa šíria zvesti, že ľudia majú už vojny dosť a začínajú sa búriť a biť pánov. Aj napätie v Ráztokách sa stupňuje. Vyvrcholí 27. októbra 1918 keď sa rozvášnený dav preženie dedinou. Svoju dlho potláčanú zlosť si vyleje na notárovi Okolickom a pustí sa i do zvyšku žandárov a vojakov. Pred žandárskou strážnicou sa Ilčíčka dožaduje vrátenia syna. Chytí pod krk vojenského kapitána, ale blízko stojaci vojak sa ho rozhodne brániť. Ilčíčka umiera po bodnutí bajonetom. Notára ľudia posadia do potoka, voda mu siaha až pod bradu. Podoprú ho síce doskami, ale Okolický sa vo vode neudrží a utopí sa. Dav sa pustí do rabovania jeho i Áronovho domu. Ten nakoniec Adam Hlavaj podpáli. Charakteristika postáv

Adam Hlavaj – Do deja sa síce priamo zapája až v druhej časti románu, napriek tomu ho možno považovať za jeho hlavného hrdinu.
V časti Stratené ruky Adam fyzicky absentuje, pretože je, ako väčšina mužov z dediny, odvelený na východný front. „Adam Hlavaj musel tiež narukovať “/1. Napriek vzdialenosti, ktorá ho delí od manželky, nezabúda na ňu a stále ju miluje. „Eva dostávala od neho ružové karty a odpovedala na ne v dlhých listoch prekypujúcich nežnosťou“/2
Jeho vlastnosti sú prezentované už od začiatku prostredníctvom spomienok a názorov Ráztočanov. „Chceli sa aj Hlavajovej opýtať, ale nedalo im, lebo v úzadí kdesi za Evou stál Adam, známy svojou neobyčajnou prchkosťou“/3 , „Ale ako Hlavaja poznám, nech boh chráni toho, čo s jeho ženou tak ...“/4 Týmto spôsobom sa Adam, aj keď nepriamo, de facto zapája do deja. Už len spomienka na Adama drží Ráztočanov „na uzde“ a usmerňuje ich správanie sa k Eve, čo svedčí aj o rešpekte, ktorý k nemu prechovávajú. Napriek tomu však nie je možné o Hlavajovom charaktere pred odchodom na front povedať nič bližšie, skrytý zostáva jeho svetonázor či postoj k vojne.

Čo-to je možné dedukovať s pasáže opisujúcej Adamov návrat: „Jediným kladom hnusnej svetovej ruvačky bolo, že vojaci začali nachodiť sami seba, svoje stratené ruky, začali cítiť svoju osobitnosť, svoje ja a prestávali sa spoliehať na nadprirodzené sily.“/5 „Takou premenou prešiel i Adam Hlavaj. Majúc krvi a svinstva až po krk a prestanúc sa spoliehať na okolnosti a osud, zobral sa a istej tmavej noci ufrkol“/6 Adam teda najprv patril k ľuďom, ktorým náboženstvo dávalo dostatočnú odpoveď na životné otázky, vojna ho však o ideály i náboženské videnie sveta pripravila a on berie zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk. Táto pasáž zároveň dokumentuje fakt, že Hlavaj nie je jediným, ktorý podstupuje niečo podobné, („Takou premenou prešiel i Adam Hlavaj“). Podobným spôsobom konalo i množstvo iných ľudí a Adam sa teda stáva symbolom tých, ktorých vojna takto zmenila. Naplno sa jeho nové videnie sveta prejavuje po návrate do Ráztok. Odmieta pasívne vyčkávanie ostatných, snaží sa ich vyburcovať k činom. „Kto trpí zlo a nestavia sa mu na odpor, napomáha ho, a kto sa nebráni, keď je napadnutý, nezaslúži, len aby zhynul.“/7 Volá po odplate za všetko, čo bolo na Ráztočanoch i ostatných ľuďoch vrchnosťou cez vojnu napáchané. „Oko za oko, zub za zub“/8 a k slovu sa dostáva i jeho prchkosť a iracionalita – ním videné riešenie je to najjednoduchšie ale i najkrvavejšie: „Zbaviť sa pijavíc! Pohlušiť ich!“/9 Jeho hnev ešte viac rozdúchava správa o nemanželskom dieťati jeho ženy. Aj tu sa necháva uniesť pocitom a vášňam, chce sa pomstiť za potupu. „Keby ja vedel, kto to bol .. zabil by som ho ako psa!“/10
Hneď po príchode do Ráztok je ako vojnový zbeh stíhaný a hľadaný, odmieta sa však poddať a je odhodlaný utekať pokiaľ to bude nutné. „Ale mňa tak ľahko nedostanú“/11 Svojou vytrvalosťou a odhodlaním ide dedine príkladom. Jeho snahy prebrať ich k činu sa nakoniec stretávajú s úspechom. On je tým, ktorý ich k činom burcuje ale búriť sa začínajú aj samotné Ráztoky. Pre ne sa stal nielen príkladom ale i symbolom vzbury. „Tí ľudia žili v ňom a on v nich. Tvorili spoločnú rieku, ktorá sa chystala pretrhnúť hrádze“/12 Je si vedomý toho, že ako jednotlivec má pramalú šancu čokoľvek dokázať „Ale Adam Hlavaj vedel, že jedno je malé číslo vtedy, keď jeho srdcu podobných sŕdc tisíce revú. Srdce k srdcu. Krivda ku krivde a budú mať more, v ktorom môžu utopiť pol sveta“/13

V závere, keď je už vzbura v plnom prúde, nezastaviteľná, a iracionálne, pudovo konajú už celé Ráztoky, Hlavaj je tým, ktorý sa snaží rozmýšľať. Zachováva chladnú hlavu a ako jeden z mála vidí dôsledky činov Ráztočanov i potenciálne hrozby. „Ale bola tu nová možnosť nebezpečenstva. Všimol si totiž, že z vojakov a žandárov štyria utiekli.

Hlavaj sa obával, ak dôjdu do Vranova, aby sa nevrátili s dajakou výpravou udržiavateľov poriadku, ktorý pod tým kepienkom urobili by z opitých Ráztok jatku na ľudské mäso“/14 „Adam Hlavaj videl hneď zrána, že v Ráztokách bez krvi sa neobíde. Bol nepriateľom vylievania tej krásnej, rudej miazgy života nadarmo ale ani pri najlepšej vôli nebol by predišiel tomu, čo sa stalo.“/15 A práve táto veta je to čo Adama Hlavaja asi najlepšie charakterizuje. Vypovedá o jeho láske k životu. Je síce revolucionárom, jeho pohnútkami sa však nestávajú vysoké ciele a ideály ale jednoduchá túžba žiť. „Ich pravda nebola pravdou do kníh natrepanou, zriadenou v ostré hrany viet a označená hrdým menom zákon. Ich pravda bola v nich, s nimi zomierala, prenikala zemou, aby znova zahorela v deťoch, v tom smelom, veľkom „ešte sme tu“ zavolaní žijúcich“/16
Zaujímavosťou je, že na rozdiel od ostatných postáv, ktoré Urban tvoril podľa prototypov z reálneho sveta, jediný Adam Hlavaj nemal svoju skutočnú predlohu. Ilčíčka – „Ale Ilčíčka nepatrila medzi ženy, ktoré, keď sú dotknuté a ranené utiahnu sa do kúta, aby tam zavýjali a slzami hojili svoje rany“/17 Tento opis Ilčíčky sa nachádza v úvode knihy a platí takmer až do jej úplného záveru. Jej sila pramení hlavne z faktu, že ovdovela, musí sa teda o gazdovstvo i živobytie starať sama. Táto skutočnosť ju zároveň veľmi zbližuje s jej jediným synom Štefanom „Stali sa jeden druhému nepostrádateľnými“/18 „ „Môj Števko“ začínala a končila Ilčíčka svoje reči“/19 Ani tento cit jej však neuberá na tvrdosti, sile a odhodlaní. „Ilčíčka, hoci nežná matka, v živote bola pravým dieťaťom svojej zeme: tvrdá a nepoddajná“/20
Táto jej povahová črta začína, samozrejme, počas vojny dominovať. Vojna ju robí vo vzťahu k ostatným ešte tvrdšou. „Videla už toľko plaču, toľko až do odpornosti rozmočených ľudských tvárí, že už nevedela ľutovať nikoho.“/21 Je to jej spôsob ako sa vyrovnať s tvrdou vojnovou realitou. Keďže nie je schopná „utiahnuť sa do kúta“, rastie v nej hnev. Ten ale nie je nasmerovaný výlučne proti vrchnosti a vojne, ale aj proti tým, ktorý sú ochotní všetky príkoria mlčky znášať vo viere v lepšie časy, ktoré prídu samé. „Biť, štvať ich chcela, aby konečne vstali, striasli zo seba tie putá osudnosti, ktoré ich viazali k zemi a robili z nich bábky...“/22 Príchod Ondreja Koreňa je pre ňu impulzom. Od tohto okamihu sa zostruje jej kritika vojny a vrchnosti. Snaží sa ľudí prebrať z letargie, no v tomto smere je bohužiaľ len menej úspešným predchodcom Adama Hlavaja. Jej výstup u notára Okolického, pri pokuse o Štefanove „vyreklamovanie“, v ktorom mu povie „Vy nie ste notár, ani človek, ale ..

zloduch!“/23 síce vyvoláva búrku prvotného nadšenia, to však neskôr rýchlo opadáva a všetko sa navracia do starých koľají. Ilčíčka tu však ukazuje svoje odhodlanie a odvahu aj zoči-voči predstaviteľovi vrchnosti, čo dokáže z ostatných Ráztočanov len málokto. Takisto ako Hlavajovi, ani jej už nestačí náboženské vysvetľovanie okolitého sveta. Je pre ňu príliš vzdialené realite, ktorá ju obklopuje. Po rozhovore s dekanom Mrvom nenachádza v jeho odpovediach dostatočné uspokojenie. Jeho reč boli pre ňu „ .. len vety, dotyk veľkej mäkkej ruky, ticho zo sveta hviezd, ktoré trvalo len dotiaľ, dokiaľ trvali slová“/24

Dôležitý je Ilčíčkin vnútorný rozpor, ťahajúci sa od Štefanovho zverbovania až po jeho smrť. Na jednej strane zostal jej hnev na svet, štát, vrchnosť a vojnu, na druhej zasa matkina obava o syna, jeho bezpečnosť. „Keď vdova Ilčíčka počula, že jej syna odobrali, a keď si predstavila všetky možnosti, ktoré s tým súviseli, ocitla sa v rozpore sama so sebou. Búril sa v nej človek, rozhorčený zlom, zaplavujúcim ako burina všetko, ale matka, večne ostražitá a počítajúca so všetkými okolnosťami, tohto človeka hľadajúceho pravdu a spravodlivosť odstrkovala do úzadia“/25 Táto jej stránka sa prejaví hlavne v momente, keď sa dozvie o Štefanovom úmysle utiecť. Akokoľvek nelogicky to môže vyzerať, pre matku v nej bolo istejšie poslať ho na vojnu, ako riskovať, že bude dolapený žandármi alebo len označený za dezertéra. A prejavuje sa v nej aj jej fatalistická stránka, spoliehanie sa na vyriešenie problémov „zhora“, vyššími silami, či len náhodou. „Vojna? Ktovie! Možno sa zatiaľ skončí a on nebude musieť ísť ani na front“/26 Radšej dúfa v takéto rozuzlenie ako by mala syna vystaviť bezprostrednému nebezpečenstvu. Aj do svojich listov Štefanovi Ilčíčka vkladá napomínania k poslušnosti, ale i tieto listy sú plné rozporu. „Na jednej strane bola reč o poslušnosti a na druhej strane sálala už taká ukrutná, taká strašná nenávisť, až to pálilo“/27
Zlomovým momentom je pre Ilčíčku Štefanova smrť. Syn bol pre ňu dôležitý a dodával jej chuť do života. Po jeho poprave Ilčíčka rezignuje, z buričky sa stáva pasívnou. Šanca že niečo môže zmeniť sa jej zdá príliš malá. „Robia sa tu iné svinstvá a .. pozri .. Ani huby sa neopovážime otvoriť .. I mne syna zjedli a čo môžem?“/28 Hlavajov príchod pre ňu znamená nové povzbudenie. Opäť začína prejavovať svoj hnev, tentoraz však ešte prudšie, pretože už v nej nie je tá matka, ktorá ju kedysi tlmila. „Nebola už matkou: tej hodnosti ju zbavili. Ale zbavili ju aj ohľadov.

Zostala jej len ukrutná nenávisť, ktorej sa bolo treba zbaviť“/29 A k zlosti, ktorú pociťovala predtým, sa pridávala zlosť za smrť syna. „Uvidíte, ja im môjho syna neodpustím, ja im ho z chrbta stiahnem.“/30
A tak sa znej opäť stáva burička, ktorá sa snaží prebrať Ráztoky, donútiť ich vzoprieť sa. „Ilčíčka neprestávala. Chodila po Ráztokách ako podpaľač. Tu iskru, tam fakľu hodila, kopla ostrým slovom, pretiahla bičom svojej nenávisti po ľahostajných, takže sa až pohli.“/31 Na povrchu zostáva tvrdá, vo vnútri ju však Štefanova smrť zožiera. Aj keď to Ilčíčka nechce dať až tak najavo, a azda si to spočiatku ani sama nepripúšťa. Keď sa však do Ráztok začnú navracať vojaci z frontov a vidí okolo seba radosť ľudí, ktorým synovia domov prišli, uvedomí si, že ona sa svojho trápenia nemôže zbaviť. „ „Mne nepríde! ...“ vzdychla si. A čosi v nej sa usedavo rozplakalo“/32 Toto trápenie ju nakoniec zmáha natoľko, že stráca kontakt s realitou a uzatvára sa do seba. Teraz je už hnaná len chorobnou nesplniteľnou túžbou získať syna naspäť, čo sa jej nakoniec i stáva osudným. notár Okolický – „Muž v plnej sile svojich päťaštyridsať rokov, s mäsitou, červenou tvárou, z ktorej vynikala dvojica belasých očú so silne vyvinutými bielkami“/33
Je vysokopostavený úradník a má aj tomu zodpovedajúce názory „Vlasť potrebuje každé rameno“/34 Patrí k tomu typu ľudí, ktorí majú plné ústa prázdnych rečí o vlasti, vlastenectve a potrebe boja za ňu, sami však sedia v teple svojej kancelárie a boj nikdy neokúsia. Okolický nikdy nevyskúšal ani čo to znamená žiť v nedostatku, preto je mu jednoduché na richtárove pochybnosti o tom, či sa má dobytok zrekvírovať aj ľuďom, ktorí majú len po jednom kuse odpovedať: „Čím viac! Vojsko, ktoré za nás bojuje, nesmie hladovať.“/35
Je vypočítavý a pokrytecký. „Notár Okolický bol človek, ktorý, keď treba bolo, vedel sa i ovládať. Ale nebolo to ovládanie sa mužov priamych vo svojich úmysloch. Bol to akýsi zlý pokoj, úlisnosť, ktorá jeho hrmotnej postave nijako nesvedčala“/36 Pre Ráztoky sa nesnaží vykonať nič pozitívne, práve naopak. „So starou vervou nadával Ráztočanom do psov, prijímal dary a nevykonával nič, ba na koho mal zlosť s diabolskou škosoradoťou mu ešte škodil“/37 A podľa toho sa buduje i vzťah Ráztok k nemu. „Tak notár Okolický čoskoro sa stal predmetom nenávisti celých Ráztok“/38
Na svojom postavení a pôvode si veľmi zakladá, preto ho Ilčíčkine slová do krvi urazia. Je to nakoniec prvýkrát, čo si niekto niečo také voči nemu dovolil, on je predsa predstaviteľom vrchnosti, ktorá vyžaduje rešpekt.

Dovtedy pre ním ľudia mali strach a tak ho Ilčíčkina urážka aj prekvapí „Také slovo a takým tónom Okolickému nik ešte v živote nepovedal.“/39 Nie je však schopný preniesť sa cez túto udalosť. Pri vyšetrovaní incidentu na Kramárovom dvore ju krivo obviní z celkom jednoduchých príčin „Chcel sa na Ilčíčke pomstiť. Ako, na tom mu nezáležalo“/40
Je to práve on, kto má na svedomí nemanželské tehotenstvo Evy Hlavajovej, on sa však za jej ďalší osud už necíti byť zodpovedný. „Evu mal a to mu stačilo“/41 a dieťa bolo preňho len „nepríjemná vec“/42. Jeho hrdosť na svoje postavenie v ňom však vyvoláva strach z prezradenia celej záležitosti. „Mal rozvetvené, na svoj zemiansky pôvod hrdé príbuzenstvo; rodová hrdosť prešla i naňho, preto nerád by bol aby sa o ňom rozchýrilo jeho dedinské donjuanstvo, zvlášť keď v ňom bola namiešaná toľká bezcharakternosť, idúca až do zneužitia úradnej moci“/43 Je mu jasné, že nevykonal nijaký hrdinský skutok a bojí poškodenia svojej povesti. Po Evinej smrti sa v ňom predsa len ozýva svedomie, ktorého výčitky sa snaží zahnať. Tu sa v ňom však začína odohrávať vnútorný konflikt, ktorý pramení z jeho šľachtickej hrdosti na jednej a potreby zbavenia sa zodpovednosti na druhej strane. „ „Ktože môže za to, že sa utopila?“ namietal neraz v sebe. Akcentoval to silne, akoby chcel vinu zvaliť na kohosi tretieho, ale vždy sa zahanbil, lebo sa mu pozdalo, že sa pred kýmsi vyhovára. A notár Okolický bol príliš hrdý na to, aby svoje skutky ospravedlňoval“/44 „Bolo to viac ako hriech, čosi ako rakovina i na takom širokom svedomí ako mal notár Okolický“/45 Jeho strach sa ešte viac stupňuje, keď začne podozrievať Kúrňavu, že čosi tuší ale najmä potom, ako sa dozvie o návrate Adama Hlavaja. „Keď sa notár Okolický dozvedel, čo sa v Ráztokách večer stalo, keď počul, že Adam Hlavaj je kdesi v chotári, zľakol sa. Začalo mu byť úzko, nepríjemne, ako človekovi, ktorému nad hlavu zavesia meč.“/46 Po stretnutí s Adamom je tento strach vybičovaný do krajnosti a postupne začína notára celkom pohlcovať. Z pôvodne silného a rozhodného človeka sa stáva troska, obeť vlastného hriechu a strachu. Jeho podkopané sebavedomie ho dovedie až k alkoholizmu. „Neprístupné tajomstvo, ten podkop kdesi pod jeho životom, vháňal ho do chvíľ šialeného strachu. Notár Okolický, aby sa ho zbavil, začal sa pravidelne každý deň opíjať. Podnapitý cítil sa istejším“/47
„Okolický zhasínal ako prázdna lampa, stával sa otrokom svojich skazených nervov, chorou hračkou, ktorá nevedela na čo je na tom veľkom hrbatom svete“/48 Čím ďalej tým viac sa uzatvára do seba a to ho núti prehodnotiť svoj život, v ktorom nenachádza nič čo by ho napĺňalo, nič pozitívne. „..

päťaštyridsať hlúpych rokov strávených bez zmyslu. Vošiel do nich, blúdil nimi bez cieľa; robil čosi, ale to všetko akoby bol ktosi utínal“/49

Štefan Ilčík – syn vdovy Ilčíčky. Smrť otca ho prinútila pomáhať skôr a viac na ich statku, no najmä spôsobila, že vzťah medzi ním a Ilčíčkou sa stal neobyčajne hlboký a úprimný. Pre Ilčíčku sa stal všetkým, preto sa ho snažila čo najviac chrániť. „V Štefanovom živote tvorila matka akúsi stenu, o ktorú sa mohol bezpečne opierať. I oprel sa tak, že nemusel pociťovať rozličné otrasy, prichodiace zvonku“/50 Táto matkina ochrana ho stále udržiavala v detskom ideálnom svete, ďaleko od konfrontácie s realitou a jej negatívami. „Štefan Ilčík, hoci telesne veľmi vyspelý, žil dosiaľ životom dieťaťa, ktoré s istou zrejmosťou podrobuje sa okolnostiam. Nehľadal dosiaľ zmysel v živote.“51
Spočiatku je na svoje zverbovanie pyšný, neuvedomuje a nepripúšťa si hrozby vojny. „Bol hrdý na to, že on, pokladaný dosiaľ všade za chlapčiska a vysmievaný dievkami, stal sa odrazu dôležitým človekom, na ktorého meno chodia úradné listiny“/52 „ „Vojak, vojak!“ budú všade vravieť. Starí ho budú tľapkať po pleciach a dievky už nebudú krčiť nad ním ústa a usmievať sa“/53 Vidí len to, čo pozitívne mu môže priniesť. Myšlienky na druhú stranu mince zaháňa optimistickými. Jeho svetonázor sa začína meniť už pri „asentírke“ vo Vranove. Tu sa začína zamýšľať nad pozadím celého konfliktu a najmä nad kontrastom medzi tým, čo ho dovtedy učili a realitou. „Slovíčko „Prečo“ sa roztancovalo pred ním, rozmotávalo ako klbko nití“/54 „Aká to môže byť pravda, ktorá ma dve tváre?“/55
Tu sa ale Štefanova premena zďaleka nekončí. K rúcaniu jeho ideálov prispieva i samotná Ilčíčka svojim zamietavým postojom k jeho úteku. „ „Keď tak chcete“ .. Kývol pri tom ľahostajne plecom, no cítil, že padá do akejsi nemilosrdnej, hroznej priehlbne.“/56 Nedokáže sa vyrovnať s faktom, že aj jeho vlastná matka, ktorá sa mu po výstupe u Okolického stala vzorom, ho núti robiť niečo iné, ako sama cíti. Vojna, s čatárom Rónom na čele, ho mení ešte viac. Vojna Rónovo kruté šikanovanie vo vojakoch budí tlmený hnev. Zlomovým momentom sa stáva samovražda „pánčaťa“. V Ilčíkovi vyvoláva nával hnevu, ktorý navonok preukazuje rezignáciou. „Tá surovosť prebudila v Ilčíkovi všetok hnev. Podráždili ho, vzbudili v ňom akési zlé uvzatie, priečnosť, s ktorou sa choval nielen k svojim predstaveným ale aj k svojim druhom.

Začal robiť dojem človeka, ktorý do každého zapiera a s každým vyvoláva spory.“/57 Odmieta poslúchať rozkazy ľudí, ktorí zavinili túto smrť. Keď pri cvičení kopania zákopov Róna začne vojakov opäť šikanovať, Štefan definitívne odmietne poslušnosť a po Rónovom útoku čatára zabije. Po tomto čine sa úplne vzďaľuje od vonkajšieho sveta, je si vedomý toho, že jeho pohnútky, akokoľvek prirodzené a za iných okolností pochopiteľné, nie sú pre vojenský súd dostatočným vysvetlením. Svety dôstojníkov a obyčajných vojakov boli natoľko vzdialené, že by ho nik nepochopil „Cítil, že povedal by čosi bez hlavy, bez päty, akýsi ukrutný nepríležitý žart, spravený neznámym pôvodcom, nad ktorýmtí čistučkí, suchí páni by sa len zasmiali.“/58 Nepochopili by ho, presnejšie, odmietli by ho pochopiť, pre armádu je jednoducho vlastizradcom a rebelom, ktorý musí byť potrestaný. Ale svoj čin neoľutoval, bol preňho prirodzenou sebaobranou. „Nie, neľutoval, čo sa stalo. .. Práve tak bol by zabil besného psa ženúceho sa naň, tak isto by bol rozštiepil hlavu každému, kto bez príčiny siaha naň.“/59 Po tejto udalosti Ilčík prepadá absolútnej apatii a rezignovane čaká na smrť. Jeho život preňho stratil zmysel. „Všetko mu bolo ľahostajné. Dni vychodili a zapadali do špinavého šera väzenskej cely, ale jeho nezujímal ich chod“/60

Eva Hlavajová – žena Adama Hlavaja. Jej najdominantnejšou črtou je láska k Adamovi, naberajúca niekedy až chorobných rozmerov. „V Ráztokách ľudia sa živo pamätali, ako Eva chytala koleso voza a zamdlievala, keď Hlavaj odchodil“/61 „.. kedykoľvek spomenuli jej muža, Eva Hlavajová sa usedavo rozplakala. Plakávala neraz i celé dni i vidno bolo skoro zo všetkého čo robila, že má Adama veľmi rada“/62 Je na svojho muža naviazaná, preto sa ťažko vyrovnáva s jeho odchodom na vojnu. Spočiatku je silná, či už ako gazdiná a žena, na ktorú zostal celý statok, ale aj vo vzťahu k nechcenému dieťaťu a Okolického zneužitiu. Hlavným dôvodom je pravdepodobne fakt, že ju trápia existenčné problémy a nemá čas rozmýšľať nad dôsledkami „Bola sama doma, celé hospodárstvo ležalo na nej, preto sa musela poriadne obracať, aby všetku tú robotu zvládla.“/63 Táto jej sila však čoskoro vyprcháva a Eva sa od spoločnosti začne odťahovať. Prvotným impulzom pre jej dobrovoľnú spoločenskú izoláciu je opovrhovanie, ktorého sa jej dostáva od ľudí „Eva videla to opovrhovanie na každom kroku. Ťažko ho znášala a neraz sa trpko rozplakala.“/64 „A začala sa aj ona uťahovať od ľudí.

Žila jedine svojmu synčekovi Adamovi.“/65 a ich neochota pomôcť „Čo doniesla domov, bolo ohundrané hundraním sedmorakým.“/66 Svojim momentálnym problémom však nepripisuje až takú váhu, oveľa dôležitejší je pre ňu Adam. Jej vzťah k nemu sa prejavuje aj tu. Zlomyseľné chýry šíriace sa po dedine v nej zasievajú pochybnosti, ktoré ju začínajú trápiť. „Adam vraj, čujúc čo sa s Evou stalo, nechce už ani prísť domov. .. Chýr, hoci mu neverila, zronil Evu veľmi. Pripomenul jej všetky možnosti, lomcujúce kdesi za hranicami vedomia.“/67 Adam jej nakoniec i prestane písať, čo jej na trápení len pridáva „Ušlo už niekoľko týždňov a Eva nedostala od Adama ani riadka. Dalo sa to, pravda, vysvetľovať všelijako, no práve tá neistota ničila Evu. Možno, že padol, možno ho zajali, alebo sa naozaj nahneval i nechce jej už písať. To posledné trápilo Evu najviac a tak hrozne, že celé noci nespávala.“/68
Tak ako väčšina postáv v Živom biči, aj Hlavajová podstupuje zmenu svetonázoru, aj keď v jej prípade ide skôr takmer výlučne o zmenu pohľadu na autority. Po zneužití Okolickým, prichádza na negatívne stránky vrchnosti. Okolický jej svojím správaním najmä dokázal, že nie je na vyššom stupni morálne rebríčka, bolo to pudové a zákerné správanie, preto k nemu už nie je ochotná naďalej prechovávať slepú úctu. „Okolický pozrel nepokojne na ňu, no zbadal hneď, že je to už nie Eva Hlavajová z Ráztok, hanblivá dedinčanka, ktorá na svojho predstaveného hľadí ako na nadprirodzeného tvora a každé jeho slovo pokladá za sväté.“/69

Krista Dominová - Je asi jediným šťastným obyvateľom Ráztok. Keďže je jedináčik, rodičia sa o ňu starali, podobne ako Ilčíčka o Štefana, a snažili sa zabrániť akýmkoľvek nepriaznivým vplyvom. Preto Krista vojnu neprežíva a zdesenie ostatných nechápe. „Chmáry visiace nad svetom nevedeli ju znepokojiť. Vojna a všetko, čo s ňou súviselo, bolo jej ľahostajné. Vedela len, aký je život rozkošný, ako slnko hreje“/70
Jej výzor ju nepredurčoval na prácu na poli či kdekoľvek inde, nebola typickou sedliačkou. „Krista Dominová nebola stvorená pre robotu. Ruky mala jemné, kožu mäkkú, celú telesnú sústavu akúsi útlejšiu ...“/71 Navyše neuveriteľne priťahovala mužov, veď jediný, kto jej odolal bol urazený Ondrej Koreň. A ona si toho bola prirodzene vedomá.

Jej najväčšou túžbou sa stalo odísť z Ráztok „do sveta“ , teda do mesta, medzi vyššiu spoločnosť. „Dlho verila Krista Dominová, že ju Lányi z Ráztok odvedie, a dlho sa tešila, že to zlé nechápavé poleno nebude jej už ležať v ceste“/72 Keď vyjde najavo, že Lányiho reči o meste boli prázdne, že ju podviedol, preberá sa zo svojho sveta snov.

Aj ona zisťuje, že sa nemôže nechať slepo unášať životom, že so svojim osudom musí niečo robiť sama. „Krista videla, ako padajú jej plány, ako sa rúca vybájený svet do prachu. .. Cítila, že je zatiahnutá do veľkej reťaze života .. Smiech bolo treba odložiť nabok, bo tu nebolo kedy smiať sa, Tu sa treba bolo hrýzť a urvať si svoj diel bytia.“/73
Stáva sa zatrpknutou, jej neskonalý optimizmus strieda reálny, až pesimistický pohľad na svet. „Jediná túžba lomcovala ňou: odplatiť, hocijakým spôsobom odplatiť svoju urážku...“/74

kaplán Létay – „.. bol odchovancom mesta a škôl, ktoré v každej vete prízvukovali národnosť, aristokrat celým svojím založením“/75 Je typickým predstaviteľom uhorskej šľachty, ktorá sama seba považovala za vrchol človečenstva. Sedliakov má len za spodinu, odmieta ich akceptovať ako rovnocenných. „Videl sedliakov, tých čajsi podriadených ľudí, a ani mu na um neprišlo, že by aj oni mohli mať dajaké práva, alebo čosi právam podobné“/76
Považuje za svoju povinnosť „vychovávať“ sedliakov prostredníctvom svojich kázní, zneužíva teda svoje postavenie a povolanie na účelovú propagandu v prospech vrchnosti a vojny. „ „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a bohu čo je božie“ hrmel z kazateľnice “/77

Kúrňava - ráztocký boženík. „Jano Kúrňava, chlap, ktorý na jednu nohu chrámal, ale bol pritom živý ako vreteno, .. tvár mal pošinutú doľava, preto vraj, lebo hneď pri stvorení mu pánboh jednu zavesil“78 Už vďaka svojmu vzhľadu nebol v Ráztokách veľmi vážený. Jeho svetonázor zodpovedal svetonázoru šľachte vyhovujúceho sedliaka. „Nevedel si predstaviť, ako sa možno vzoprieť vrchnosti.“79 Práve preto sa stáva ochotným a veľmi iniciatívnym pomocníkom pri rekviráciách, v ktorých nevidí nič zlé, pokladá ich za nevyhnutné zlo, čím si ľudí proti sebe nevyhnutne poštve. Potom ako ho Kramár zosmiešni zatrpkne a nemyslí na nič iné len na pomstu. Jeho pätolizačstvo mu v tomto prípade pomáha dosiahnuť cieľ. Zhoršuje však vzťah s okolím. „Kúrňava bol človek pomstivý. Ako pes si zapamätal každého, kto mu zle robil. Odplácal sa, ako vedel; často ukrutným spôsobom. Čoskoro stal sa z neho nenávidený udavač...Raz ho chytili...a zbili na posmech.. Šušlal odvtedy, ale udávať neprestával. Dával ešte lepší pozor, nespiac takmer pre žravú nenávisť.“/80 Spočiatku je teda jednoznačne negatívnou postavou, spočiatku z nevedomosti a naivity, neskôr pomstychtivosti. Hlavaja zas udá z čisto zištných príčin, keďže krčmár Áron mu chce zobrať dom ako splátku dlhu, ktorý si uňho vytvoril vďaka svojej láske k alkoholu.

Aj jeho neskoršie, de facto pozitívne, skutky sa udiali v záchvate jeho zlosti na Okolického, ktorého vinil zo všetkého, čo mu ľudia kedy spôsobili a najmä z toho, že ho, po prezradení Hlavaja, začali nazývať špiónom a Judášom. „Kúrňava však vedel mlčať a mlčal dlho. Bol by mlčal ešte dlhšie a bol by si dal to mlčanie zaplatiť, keby nie žlč“81 „Zdržal sa však, a všetok jeho hnev obrátil sa proti Okolickému, ktorého mimovoľne pokladal za pôvodcu tých urážok“/+ Napriek tomu, že sa v ňom trochu ozýva svedomie, nápravu nezjedná kvôli morálnemu očisteniu, ale kvôli aktu pomsty. Vorčiak – ráztocký richtár. Prechováva k vrchnosti úctu, kontakt s ňou mu pomáha dvíhať vlastné sebavedomie, vo vlastných očiach naberá na dôležitosti. Zároveň sa Okolického bojí, ale takisto mu na krk šliapu aj dedinčania, takže je nútený „hrať na obe strany“. Jeho názory sa prikláňajú tam, kde je to preňho výhodnejšie, preto sa do ráztockej vzbury spontánne nezapája a rozhodne sa pomôcť notárovi Okolickému. Ráztoky – Pojem Ráztoky používa Urban, celkom zrejme, na označenie konania, myslenia a pocitov obyvateľov tejto dediny i ľudu ako celku. Vzhľadom na to, že Ráztoky „ležali pánubohu za chrbtom“/82 vojna sa ich počas prvých troch rokov dotýkala veľmi nepriamo. „Na počiatku Ráztočania nechápali ani čo sa to vlastne stalo“/83 Návrat Ondreja Koreňa demonštruje silu vojny Ráztočanom na ich vlastné oči, a budí v nich prvé prejavy nevôle. Tie sa pri rôznych príležitostiach, ako Ilčíčkin výstup u notára či „vzbura“ v Krámarovom dvore, zostrujú „V Ráztokách sa dozvedeli hneď, čo sa u notára stalo. .. Dobre urobila. Tak treba!“ pošepkávali si ľudia a oči, ktoré už v beznádejnosti hasli, zapaľovali sa znova predtuchou veľkých krásnych dní, keď budú bestrestne azda zdvihnúť ruky a odplácať krivdy.“/84 „Chovanie sa Kramára ich náramne povzbudzovalo. Videli v ňom svoju ubitú smelosť...“/85 ale zostáva len pri slovách. Po týchto incidentoch totiž nasleduje všeobecný strach z následkov. „Poniektorí už ľutovali, že sa na tom všetkom zúčastnili, ba našli sa aj takí, ktorí nielen richtára, ale aj Kúrňavu boli odprosiť“/86 Podobný scenár sa opakuje aj pri iných prejavoch nespokojnosti, ako napríklad „vrátenie“ syna Evy Hlavajovej Okolickému. „ „Žandári idú!“ .. Ako jastrab keď uderí medzi sliepky: rozbehli sa na všetky strany a o chvíľu bolo vidieť len čierne, ustrašené, nadhadzujúce sa hromádky strachu“/87 Svoju silu si ľudia začínajú uvedomovať až oveľa neskôr, vlastne až po návrate vojakov a povzbudení správami o okolitých nepokojoch. Náhly výbuch zlosti však v Ráztokách ústi do násilnej, živelnej a davovej vzbury, v ktorej zdravý rozum ustupuje davovej psychóze.

„Rozčertený dav, raz strhnutý vášňou borenia, prestal rozoznávať škodlivé od užitočného: rady boli hrachom na stenu, múdre slovo vzbudilo skôr hnev ako uznanie. No v tej trme-vrme nebolo kedy ani rozmýšľať na vhodnosťou spôsobov“/88 Opäť sa k slovu dostala živelnosť, ktorá v ľuďoch odhalila nepoznané stránky. Ráztoky však nevystupujú len vo vzťahu k vrchnosti. Vzťahy medzi ľuďmi sú poznačené typickou chorobou slovenskej dediny – ohováraním. To sa samozrejme prejavuje hlavne v prípade Evy Hlavajovej. „Na Evu Hlavajovú upreli sa pohľady celých Ráztok. .. Kde mohli, dávali cítiť, že oni nie sú takí, ba ani nemôžu byť takými. Bol to súd Ráztok“/89 Ešte výraznejšie je tu cítiť pokrytectvo a zvrátenú predstavu o morálke, ktorú niektorí Ráztočania mali. Mysleli si, že pokiaľ sa dištancujú od „hriešnice“ Hlavajovej a poprípade jej budú robiť ešte väčšie príkoria učinia morálke zadosť a dokážu, že oni sú bezúhonní. A tí, ktorí ňou pohŕdali najviac, bezúhonní rozhodne neboli. „Opovrhovali ňou farizejské baby, ktoré za svetla mrvili ruženec a za tmy smilnili s pastiermi poza humná.“/90

Problémy a konflikty

Prvá svetová vojna a jej sociálne a psychologické dôsledky v prostredí slovenskej dediny
Podľa kritík je Živý bič naším najvýznamnejším vojnovým románom. A to aj napriek tomu, že vojna ako taká je v ňom zobrazená len okrajovo, azda len v opise návratu Hlavaja z vojny prostredníctvom jeho spomienok. Sila Živého biča však nespočíva v živých a plastických obrazoch krviprelievania, Urban nič také nemohol ako desaťročný zažiť, ale vo veľmi realisticky vykreslenom zásahu vojny do života obyčajných ľudí za frontom. Urbanovi v povojnovej tvorbe jeho súčasníkov prekážala prílišná jednostrannosť, zameranie sa na frontové a vojnové zážitky a to hlavne z pohľadu vojakov vojnou priamo postihnutých. On žiadne vojnové skúsenosti vo svojom veku nadobudnúť nemohol, veľmi dobre si však pamätal na všetko to čo sa odohrávalo na dedinách počas vojny. Rozhodol sa zachytiť aj túto stránku vojny, dôraz však kládol na zachytenie komplexnosti vzťahov a udalostí, ktoré vojna vyvolala. Jeho cieľom bolo vytvoriť psychologickú sondu prostredia, do ktorého vojna nepriamo zasahuje, a zachytiť akciu i reakciu. Vojna ako taká sa síce ľudí na vidieku dotkla len nepriamo, vyvolala však veľké množstvo problémov, ktoré pre nich boli veľmi konkrétne. Či už to bol nedostatok potravín, rekvirácie, alebo odchody zdravých mužov na front a návraty zmrzačených obetí ako Ondrej Koreň. V Živom biči tieto dôsledky nie sú dôležité sami osebe, ale hlavne ako pozadie a dôvody pre reakcie jednotlivých postáv.

Rekvirácie majú na oboch stranách zástupcu z dedinského prostredia. Kramár a Kúrňava reagujú diametrálne odlišným spôsobom, obaja však na jednu a tú istú udalosť. U Ilčíčky budí všeobecný nedostatok a zlé životné podmienky polohu buričky, regrútovanie a následný strach o syna polohu matky. Vojna teda pôsobí vnútorný rozpor postáv, formuje ich charakter a dáva mu priestor na voľné prejavenie sa. Zároveň do ľudí vštepuje zárodky hnevu, ktorý neskôr vyústi do vzbury. Urban teda viditeľne do popredia kladie vnútorné prežívanie ľudí. Ich odpoveď na podnety z okolia zasa napomáha komplexnosti zobrazeného celku, takto totiž dochádza k obojstrannému ovplyvňovaniu na osi človek – spoločnosť a spoločnosť - človek. Takisto tragika vojnového konfliktu a jeho hlbokých dôsledkov je vykresľovaná hlavne prostredníctvom tragiky jednotlivých postáv, ako Štefanovej, Ilčíčkinej či Evinej smrti. Vojna je však v Živom biči chápaná aj ako veľký morálny problém. Všetko spomínané negatíva sa diali v mene vyššej moci, ktorá sa ľuďom nikdy nesnažila pomôcť a skúša im podsúvať presvedčenie, že sa dejú v mene dobra. Že v mene dobra je aj tavenie svätených kostolných zvonov na kanóny, alebo zabíjanie. V ľuďoch teda zákonite vzniká morálny rozpor medzi tým čomu verili dovtedy a novým poriadkom. Medzi dvoma pravdami, ktoré nedajú spávať Štefanovi Ilčíkovi. Počas vojny sa zároveň veľmi často zvykne útočiť na vlastenectvo, ktoré, samo osebe a v prijateľných medziach, je viac pozitívnym ako negatívnym citom. V mene vlastenectva sú však ľudia schopný vyžadovať čokoľvek, i pošliapavanie a prevracanie normálnych a prirodzených ľudských hodnôt či potrieb. Trefne to vystihol notár Okolický pri rozhovore s Kúrňavom: „Keď ide o vlasť, nesmie jestvovať nijaké priateľstvo, nijaké susedstvo, ba čo viac, ešte i otec svojho syna musí vyzradiť“+186

Navyše, čím silnejšia je dezilúzia a neistota, alebo čím väčšie sú prežívané ťažkosti, tým viac ľudí sa dostáva k alkoholizmu, v ktorom nachádzajú svoju poslednú nádej. A čím viac rastie vedomie možnej blízkej smrti, ľudia sa snažia užiť si za ten krátky čas všetko, čo by normálne mohli i za niekoľko rokov. „Z rovnováhy vysotená duša prehadzovala sa z krajnosti do krajnosti. Práve tak vrúcne sa vedeli modliť, ako úprimne hrešili. .

Boli takí, ktorí sa vrhli na modlitby ako psi na kosti, ale mnohých schytila túžba žiť a vyžiť sa prv než by prišla katastrofa: niektorí začali piť, iní sa oddávali pohlavným rozkošiam, ako a s kým sa kde dalo.“/91

Boj za slobodu
Pre Urbana je vzbura a boj za znovunadobudnutie slobody úplne prirodzeným a nevyhnutným dôsledkom akéhokoľvek útlaku, tak ako o tom premýšľa Štefan Ilčík vo svojej cele po zabití Rónu. Takisto ako sa bránil pred Rónom, bol by sa bránil pred čímkoľvek iným, jeho akt vzbury z jeho pohľadu nepôsobí nijak výnimočne. Je teda jasné, že Ráztoky sa k svojmu pošľapávaniu vrchnosťou skôr či neskôr musia postaviť rovnaki.
Dedina už od úvodu knihy zažíva represálie zo strany Rakúsko-Uhorskej monarchie. Kramár je zatknutý za „urážku kráľa“, celé Ráztoky trpia rekviráciami a dôsledkami vojny. Štát ich prostredníctvom Okolického a žandárov núti vzdať sa vlastného majetku, prípadne odísť bojovať v mene „vlasti“ a vzdať sa svojich najbližších. Tak ako Kramár, aj akýkoľvek iný nespokojenec sa môže veľmi rýchlo dostať do väzenia, Ilčíčka si túto pravdu okúsila na vlastnej koži. V týchto podmienkach je samozrejmé, že ľudia začnú túžiť po dni, kedy sa vrchnosti definitívna zbavia. Ich prebúdzanie k činu je postupné, stojí Ilčíčku a Hlavaja veľa slov i energie, nakoniec sa ale Hlavaj za všetkých môže zasmiať smiechom človeka, ktorý „.. dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!“/92
To, že sa Ráztočanom ich boj podarí doviesť až do víťazného konca robí Živý bič v slovenskej literatúre výnimočným a originálnym. Na rozdiel od Timraviných Hrdinov tu nie je sloboda len vybásneným ideálom, ktorý sa nikdy nepodarí dosiahnuť, ale od začiatku do konca sa chápe ako prirodzená potreba a právo, ktoré musí byť skôr či neskôr naplnené a v závere sa naozaj stáva realitou. Napriek tomu, že Živý bič sa problematike boja za národnostnú slobodu navonok vyhýba, nemohol ju, ako veľmi výraznú a dôležitú súčasť našich dejín, obísť úplne. Symbolika 27. októbra 1918, ako dňa, keď sa k slobode dostali nielen Ráztočania ale aj všetci Slováci, je zrejmá. Ráztoky síce ani netušia, aký významný je tento deň, nevedia, že už nežijú v Rakúsko-Uhorsku, ale novovytvorenej ČSR, zbavili sa ale svojich problémov a nenávidenej vrchnosti a to je pre nich dostatočne dôležité víťazstvo. Ak sú však Ráztočania symbolom celého ľudu, Ráztoky by mohli byť chápané ako symbol pre Slovensko, ktoré sa v tento deň zbavilo prízraku Rakúsko-Uhorskej monarchie a maďarizácie. Slováci získavajú slobodu a demokratický systém vládnutia.

Zneužívanie náboženstva
Kresťanstvo, aj keď to zrejme nebolo jeho pôvodným poslaním, sa v priebehu dejín vyvinulo na veľmi efektívny nástroj udržiavania moci. Predstava, že pozemský život je len predohrou večného života, ktorého kvalita je nepriamo úmerná kvalite toho prvého, oslabovala nespokojnosť nevoľníkov či poddaných.

Každý z nich sa so svojím postavením ľahšie zmieril, pretože veril v posmrtnú kompenzáciu. Zároveň sa za náboženské pohnútky dali ukryť takmer akékoľvek počiny panovníka či šľachty, stačilo ich označiť prepotrebným „Je to božia vôľa“. Tieto príčiny viedli aj ku vzniku známeho stredovekého „Ora et labora“. Obe činnosti boli pre vrchnosť potrebné. Práca pre vytváranie hodnôt nevyhnutných pre chod štátu a vlastný komfort, modlitby pre ich motivačný charakter a náboženstvo ako také z propagandistického hľadiska. Samotné náboženské princípy a hodnoty boli odsúvané až na druhú koľaj. V prostredí modernej Európy 19. a začiatku 20. storočia už, samozrejme, takýto prístup nebol bezvýhradne možný, či už kvôli čoraz väčším vedeckým úspechom a objavom, alebo rastúcemu stupňu všeobecnej vzdelanosti. Cirkev však ešte stále mala na obyčajných ľudí veľmi veľký vplyv, preto sa politické otázky stávali častým predmetom kázní miestnych duchovných. Kostoly sa na propagandistické centrá menili hlavne počas vojny, kedy je potreba udržania všeobecnej spokojnosti, alebo aspoň všeobecného pokoja a poslušnosti najväčšia. V živom biči túto úlohu zastáva kaplán Létay, ktorý sa svojimi kázňami snaží „vychovávať ľudí“ a prinútiť ich k poslušnosti. Jeho reči o vlasti a Bohom požehnanej vojne sú v ľuďoch zakorenené, takže spočiatku nie sú schopní čokoľvek proti nej namietať. Ešte aj osobnosti ako Ilčíčka sa najprv snažia ospravedlniť vojnu a konanie vrchnosti náboženskou cestou. Vo vzťahu k náboženstvu je proti Létayovi postavený dekan Mrva, ktorý vidí v náboženstve len nástroj duchovnej obrody a pomoci, nie udržania politickej moci. Zodpovednosť za vlastný osud
Väčšina ľudí v Uhorsku na začiatku dvadsiateho storočia, sa na svet, pozerala fatalisticky. Spoliehali sa na vyššie sily, ktoré ich mali doviesť k pozitívnemu životu, verili, že človek má svoj život predurčený. Tak ako vraví, aj keď iba žartom, Štefan Ilčík: „Čo komu súdenô, to ho ver neminie“/93 Vorčiakov samozrejmý súhlas však dáva dôkaz o tom, že tento názor bol všeobecne rozšírený. Dokonca aj Adam Hlavaj, ktorý celé svoje vystupovanie v deji zasvätil rúcaniu tejto dogmy, zmýšľa pred svojím odchodom na front rovnako. Dôvodom jeho zmeny je vojna. „Freudovsky“ vzaté, vojna v ľuďoch potláča ich superego, teda morálne a duchovné hodnoty a pravidlá, a dominovať začína id alias živočíšna, pudová stránka, v tomto prípade hlavne pud sebazáchovy. Vo vojne je teda nemožné pasívne sa spoliehať na boží či akýkoľvek iný zásah, pretože práve to by mohlo znamenať smrť a to spomínaný pud nedovolí.

Ľudia však sú schopní prežiť aj bez zásahu vyšších mocí, preto začínajú zisťovať, ako veľmi dokážu zmeniť svoj osud sami. A keď dokážu prežiť zoči-voči guľkám, prichádzajú na to, že prežiť môžu aj zoči-voči autorite, ktorá ich zneužíva. Tieto dôvody ich k vedú k odkloneniu sa od fatalistickej životnej filozofie a s pasivity sa presúvajú do polohy aktívneho usmerňovania svojho života. Väčšina z nich zisťuje to čo Hlavaj, a to že: „život je ako ohnivý kôň: ak si ho nechytil za hrivu, nevyšvihol sa naň a nestisol ho kolenami, utiekol naprázdno.“/95

Násilná vzbura ako dôsledok dlhodobo potláčanej nespokojnosti
Revolúcie sú v historickom vývoji ľudstva pomerne bežným javom. Na rozdiel od evolúcie, ktorá je dlhodobým a postupným procesom, revolúcia prináša náhle a radikálne zmeny. Rozdiel je aj v okolnostiach, ktoré k nim vedú. Evolúcia je postupné prispôsobovanie sa, priebežne sa teda menia a prispôsobujú detaily, ktoré sú pokladané za archaické či nežiadúce, v prospech celku. V prípade revolúcie sú najprv tieto detaily prehliadané, či násilne udržiavané. Až keď množstvo detailov, ktoré je potrebné zmeniť, dosiahne neúnosnú mieru, začína sa volať po zmene, vtedy je už však zväčša potrebné vymeniť celok, pretože ten sa skladá práve z drobností a čas potrebný na ich postupnú zmenu by znamenal ďalšie zotrvávanie v zastaranom a nevyhovujúcom. Z psychologického hľadiska, je samozrejmé, že človek, ktorý svoj hnev ventiluje postupne, ho nepotrebuje prejavovať až v takých rozmeroch ako ten, ktorý ho v sebe tlmí, prípadne je nútený tlmiť. Človek nie je schopný v podvedomí čokoľvek zabudnúť preto sa jednotlivé negatívne emócie kumulujú a pomyselný pohár raz musí pretiecť, teda aj tento človek svoj nahromadený hnev niekde prejaví. Tieto prejavy sú však väčšinou neporovnateľne intenzívnejšie.
Oba tieto dôvody je možné použiť ako vysvetlenie udalostí z Ráztok 28.10.1918. Ráztočania boli nútení štyri roky trpieť svojvôľu Uhorska prostredníctvom notára Okolického. Vojna ich pripravila o členov rodiny, bola proti ich zmýšľaniu, netýkala sa ich, ale napriek tomu trpeli. Boli k tomu nútení. Už na začiatku sú akékoľvek prejavy nespokojnosti trestané. „Kramára zatvorili lebo vraj povedal čosi na kráľa“/96 a štátna moc si so zhoršujúcou sa situáciou dávala čoraz väčší pozor. Ľudia preto nemali inú možnosť, ako navonok súhlasiť. Vnútorný odpor však nevyhnutne rástol, pretože vojna im do životov zasahovala čoraz viac, či už epidémiami, nedostatkom potravín, alebo rastúcim počtom obetí.

„Ľud, pravda, verejne mlčal, lebo musel, ale päste čo deň, čo mesiac, to zlovestnejšie zatínali pod kopami krívd, valiacich sa zo všetkých strán“/97 Je možné predpokladať, že situácia by sa nebola vyvíjala tak krvavo, pokiaľ by k zmene došlo na začiatku vojny, čím dlhšie však bol v ľuďoch hnev tlmený, tým viac narastal a vyústil do takých tragických udalostí. Napríklad, pokiaľ by sa bol Štefan Ilčík vrátil z vojny domov, prípadne vôbec na ňu nešiel, v Ilčíčke by bola opäť zvíťazila starostlivá matka, takto jej však zostáva len nenávisť. Druhý dôvod je zas možné vzťahovať na čin Štefana Ilčíka, u ktorého zabíjanie nebola prirodzená a daná povahová črta. Donútili ho k tomu okolnosti a hnev na čatára Rónu, ktorý nemohol k svojmu nadriadenému prejavovať, toho mal len slepo poslúchať. Ilčík považuje svoj čin za úplne prirodzený, je to však jeho vojnou a krutosťou otupeným vnímaním. Štefan Ilčík, ktorý by bol zostal v Ráztokách, a ani ten, ktorý práve prišiel na vojnu, by nebol niečoho takého schopný. Dospievanie a strata ilúzií
Ako dieťa má každý človek skreslenú, ideálnu predstavu o bezstarostnom svete, ktorý ale zďaleka nie je dokonalý a preto časom o svoje ilúzie nevyhnutne prichádza. Počas vojny je však tento proces dramatickejší. V Živom biči sú dve dospievajúce postavy, ktoré sa musia vyrovnať s veľmi krutou realitou okolitého sveta – Štefan Ilčík a Krista Dominová. Pokým u Ilčíka ide o sklamanie v abstraktnej a globálnej rovine, ideály a zásady, ktoré má vštepené sa bijú s okolitou skutočnosťou, u Kristy sa sklamanie týka jej samotnej a jej nesplnených túžob. Z detského sveta sú hodení do sveta dospelých, v oboch však tento prechod zanechá hlboké rany, ktoré poznačia ich ďalšie konanie. Ilčík zabije a Krista nemyslí na nič iné, len na pomstu. Stratu ilúzií však neprežívajú len Krista a Ilčík, ale i celé Ráztoky, u ktorých sa snúbia obe príčiny – od malička sú im vštepované náboženské ideály, ktoré sú však počas vojny zbytočné a vyžaduje sa od nich pravý opak. Zároveň im nie je dopriate ani splnenie základných životných potrieb, nieto ešte nejakých vyšších túžob. Konzervativizmus uhorskej vyššej spoločnosti
Jedným z dôsledkov revolučných „meruôsmych rokov“ bolo aj v Uhorsku zrušenie poddanstva. Poddaní teda už neboli majetkom či bezvýhradným sluhom svojich pánov, spoločnosť nadobudla občiansky charakter. Samozrejme že v porovnaní so šľachtou nemali nový občania až také bohaté práva, predsa len to bol krôčik k ich zrovnoprávneniu. Uhorskej šľachte sa prirodzene toto rozhodnutie nepozdávalo, pretože stratila jeden z významných dôkazov svojej moci. Občianstvo bývalých poddaných však aj tak väčšinou zostávalo v rovine právnej a do tej reálnej sa dostalo len málo. Šľachta sa stále cíti byť pánom nad ich osudmi.

V románe to dokumentuje prístup a názory kaplána Létaya, ktorý odmieta čo i len pomyslieť na to, že by aj sedliaci mohli nejaké práva vôbec mať, ale aj notár Okolický, ktorý je v svojom úradnom postavení nedotknuteľný a nemusí sa zodpovedať za svoj čin, a navyše, vyžaduje slepé plnenie zákona od sedliakov. Či už pri verbovaní a „rekvírovaní“, alebo pri chytaní Adama Hlavaja. Falošná morálka a pokrytectvo
Postavy Živého biča bytostne zasahuje prekrúcanie morálnych zásad a pravidiel, ktoré sa deje v mene legalizovania vojny. Štefan Ilčík si už pri svojom verbovaní vo Vranove všíma, že to, čomu veril dovtedy sa nemôže stotožňovať s tým, čo mu predkladajú ako pravdu teraz. Hriech a jeho závažnosť sú zrazu relativizované. Zabíjanie je ospravedlniteľné v mene „boja za vlasť“, naopak odmietanie takéhoto konania a útek z frontu je vydávaný takmer za hriech najväčší. Ani jeho skúsenosti s Rónom mu na optimizme nepridávajú. On ich mohol trápiť koľko chcel a oni to znášať museli. Keď sa jeho praktikám snažil zabrániť stal sa z neho zločinec, ktorého sa spoločnosť musí zbaviť. Keby však nebol Štefanom Ilčíkom, ale niekým iným a dôležitým, aj na tento jeho skutok by sa ľudia pozerali inak. „Mal sa narodiť Hindenburgom. Toho rána neboli by ho viedli k rozvalenej stene, ale k bohatému stolu, toho rána nebol by býval vrahom, postrachom živých, ale veľkým generálom, vzorom smrteľníkov. Lebo nie je pravda ako pravda.“/98
Štefan však nie je jediný, komu táto skutočnosť prekáža. Pasovať sa s ňou musí aj Adam, ktorý ju takisto neprijíma a svojím konaním núti k precitnutiu aj celú dedinu. „Hriech? ..A či tisíce ľudí zabíjať nie je hriech, či tu slobodno zbíjať a kradnúť? .. To sa môže? Nie, to nie je hriech. Hriech je, keď vy chcete žiť, keď nechcete krv, keď chcete, aby vám bolo dobre.“/99
Falošná morálka, aj keď trochu iného druhu, sa prejavuje aj vo vzťahu dediny k Eve Hlavajovej, obeti. Reči o morálnych zásadách berú do úst najviac tí, ktorí ich sami porušujú a najmorálnejším správaním sa k nej je jej úplná ignorácia a neochota pomôcť či ohováranie. Pokrytecky sa snažia dokázať si, že oni na jej úroveň neklesli a ani neklesnú, v skutočnosti sú však oveľa hlbšie. Bezmocnosť jednotlivca a sila davu
Už názov prvej časti knihy, Stratené ruky, symbolizuje bezmocnosť, neschopnosť zvrátiť osud. Ráztočania sú postupne konfrontovaní so stupňujúcimi sa neprávosťami a svojvôľou pánov, nie sú však schopní zmeniť status quo. Ich prejavy nevôle sa totiž takmer výlučne obmedzujú na večerné sťažovanie sa po domoch. A aj keď sa nájdu jednotlivci, ktorí svoju nespokojnosť prejavia verejne, ako napríklad Kramár, či Ilčíčka, narážajú na presilu vrchnosti. Až po príchode Adama Hlavaja je dedina vyburcovaná natoľko, že je schopná prejaviť odpor organizovanejšou formou.

Hlavne sa však zjednocuje, kumuluje sily, ktoré, v spojení s dlhodobo potláčaným hnevom, dokážu premôcť odpor žandárov i vojakov. Nihilizmus
Stopy tohto filozofického smeru sú v Živom biči prítomné vo viacerých podobách. Pokiaľ sa jedná o nihilizmus ako popieranie uznávaných spoločenských hodnôt, ide hlavne o stratu ilúzií, ktorú ľudia prežívajú. Postupne strácajú vieru vo všetko, čomu verili dovtedy, hlavne v náboženstvo. Naviac, všetkému, čo sa okolo nich deje chýba zmysel, odôvodnenie. Počiatočné tápanie v prázdne vystrieda uchopenie osudu do vlastných rúk, pri troche zveličenia by sa dalo povedať, že Ráztočania napĺňajú Nietzscheho predstavu o nihilizme ako výzve k prebudeniu a zdokonaleniu človeka. Opúšťajú tzv. otrockú kresťanskú morálku, od nadčloveka, však majú stále veľmi ďaleko, tieto paralely sú príliš málo. Sú to predsa len obyčajní dedinčania, ktorí tejto teórii rozhodne nezodpovedajú. Navyše, neviazaná zábava a alkoholizmus niektorých sú jednoznačne regresívnymi prvkami. Viac ako Nietzcheovskej predstave o prehodnotení hodnôt a nadčloveku sa Ráztočania približujú napĺňaniu predstáv iného filozofického smeru, a to existencializmu. Ten tvrdí, že ľudská existencia predchádza esencii. Bytie človeka je teda v prvopočiatkoch bez akéhokoľvek zmyslu a je práve na človeku, ako so svojím životom naloží a stane sa z „ničoho“ „niečím“. A to Ráztočania urobili. Po tom ako sa prestali spoliehať na osud a nadprirodzené sily, začali sa za svoje práva biť sami. Naviac, psychologická štúdia Štefanovej osobnosti po zabití Rónu a tesne pred vlastnou smrťou tiež leitmotívom spadá do rámca existencializmu. Treba ale podčiarknuť, že aplikácia existencialistických princípov je v tomto prípade retrospektívna, pretože existencializmus sa začína formovať až v 30. rokoch dvadsiateho storočia, a teda nemôže byť braná exaktne. Živý bič však môže slúžiť ako limitovaný zdroj informácií o udalostiach a psychologických procesoch, ktoré predznamenali jeho vznik.

Existenciálny nihilizmus je možné vybadať z rozhovoru dekana Mrvu s Ilčíčkou. „Nechajte Ilčíčka, nech veci bežia. My nezmeníme na nich ani zbla. Všetko na svete určuje i rieši sa samo. Keby ste vy, povedzme, syna z vojny aj oslobodili, ba keby ste celú vojnu zastavili, oslobodíte len syna a zastavíte vojnu. Koleso vekov pôjde bez vášho syna, bez nás, bez celého sveta, bez ...“/100 „Život náš je len preludom našich zmyslov, je len útvarom niekoľkých rokov. Zmizne ako hmla.“/101 Dekan Mrva nevidí v existencii, nech je plná akýchkoľvek skutkov, žiadnu hlbšiu podstatu.

Dokonca neguje teleologickú predstavu o svete, ktorý podľa neho takisto nedisponuje žiadnym „vyšším cieľom“, je jednoducho súhrou náhod a procesov, ktoré fungujú bez ohľadu na jedincovu fyzickú, alebo duševnú prítomnosť či neprítomnosť. Zaujímavé je, že takéto myšlienky vychádzajú z úst kňaza. Aj keď by sa za týmito jeho slovami mohol skrývať fatalizmus a úplná odovzdanosť Bohu, slová „Všetko na svete určuje i rieši sa samo“ popierajú jeho vieru v prítomnosť vyššej bytosti.
Strata viery v zmysel vlastnej existencie postihuje aj Okolického, ktorý sa s ňou snaží vyrovnať alkoholizmom, nedarí sa mu to a toto zistenie, spolu so strachom z Adama, ho zlomia. Ilčíčka sa po Štefanovej smrti snaží nájsť zmysel svojho života v brojení proti pánom, nakoniec však zisťuje, že pre ňu ním môže byť jedine Štefan. Začne akútne pociťovať to, že ho stratila, čo ju privedie k pomäteniu. Do krajnosti je tento pocit dovedený u „pánčaťa“ a matky, ktorá svojmu dieťaťu dáva v zúfalstve vypiť vápno, ktorí siahajú k najkrajnešiemu riešeniu svojich problémov – samovražde. Štýl a kompozícia

Živý bič je unanimistickým (lat. una anima – jedna duša) románom, teda má kolektívneho hrdinu. Tým sú Ráztočania ako celok a prostrednícvom nich aj celý ľud. Jednotlivci, ktorý do deja výraznejšie zasahujú, ako napríklad Ilčíčka či Adam Hlavaj. sú len prirodzenou súčasťou celku, sú ním ovplyvňovaní a oni zas formujú a usmerňujú jeho konanie.
Najvýraznejšou formálnou črtou Živého biča je monumentalizácia. Tú Urban používa napríklad pri opise príchodu Ondreja Koreňa. „Ale vtedy, asi po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej vojenskej rovnošate, odstávajúcej od predčasne vyschnutého tela. Bol nahnutý k zemi a ako išiel, vietor dobehnuvší časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky. Tvárou od pravého oka, trošku prižmúreného, tiahla sa mu dlhá jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla cez ústa a končila sa na brade, súc silne zarudlá tou farbou nedávno zahojenej rany, ktorá ju robila živou, zreteľnou, akoby schválne vymaľovanou, aby ju každý videl a nezabudol hneď na ňu. Tak ako sa tiahla naprieč tvárou, robila dojem rany vzniknuvšej pod úderom biča: tvár pod ňou akosi sa vypäla, stuhla i dostala zvláštny, slávnostný výraz pamätnej tabule, pevne pribitej dvojicou hnedých očú na hlave.“/102
Ondrejova monumentálnosť je dosiahnutá pomocou kontrastov. Ako jediný z Ráztočanov zažil vojnu na vlastnej koži, nemôže však o nej rozprávať, je totiž nemý. Optimisticky pôsobiaci „svieži a ihravý“ vetrík odhaľuje tragickú skutočnosť Ondrejovej odseknutej ruky. Naviac je ako mŕtva vec živou skutočnosťou, naproti tomu ruka, kedysi súčasť živého tela, je odseknutá.

Ondrejova tvár, tvár nemého, je veľavravná, zvláštne napätá, akoby chcela o niečom vypovedať. Vrcholom metafory je jej prirovnanie k pamätnej tabuli a teda tvár je pomníkom a mementom. Monumentalizujúci je aj opis Evy Hlavajovej pri jej návšteve u Okolického. „Nie to už nebola plachá Evička s očami srny a telom pokorným ako páperia. Dnes sa jej oči nezakolísali. Keď vošla dnu pod nežnou kožou mladej ženy sa hýbali akési dosiaľ nebadané oceľové svaly, ktoré jej krok robili rozhodným a tvári dávali pevný odhodlaný výzor.“/103 Tu sa „...telo ako páperie“ dostáva do protikladu s „oceľovými svalmi“ , teda monumentalizácia je opäť dosiahnutá kontrastne. Hlavajová a Koreň však nie sú jedinými monumentalizovanými postavami, je ňou aj Ilčíčka, ktorá svojím zjavom i osudom pripomína hrdinku antickej drámy. Takisto ako ony, aj Ilčíčka sa snaží vyhnúť osudu a odvrátiť hrozbu v podobe ohrozenia syna. Nevedomky však svojím konaním osudu nielen, že neuniká, ale privoláva ho na seba, sama sa postará o jeho naplnenie. Kontrasty Urban používa aj v úvode, kde po gradácii „Na začiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa vlastne stalo.“/104 „A nechápali Ráztočania ani neskoršie...“/105 a „Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vôbec...“/106 0 a následnom texte, ktorý naznačuje, že Ráztočanov asi o hrôzach vojny nič nepresvedčí, nasleduje opis navracajúceho sa Ondreja Koreňa. Je to práve jeho stretnutie s Ilčíčkou a vlastne aj samotný jeho príchod, ktorý definitívne vzbudí Ráztocký odpor k vojne. Urban teda najprv tvrdošijne popiera fakt, že by k niečomu takému mohlo dôjsť, aby následný opak nabral na účinnosti a dôležitosti. Rozprávač sa, na rozdiel od Hronského Jozefa Maka, postavám neprihovára. Je treťou osobou, ktorá však jednotlivé udalosti a emocionálne a myšlienkové pochody len nekomentuje a nekonštatuje, ale dáva si záležať na ich zvýrazňovaní a vytvorení podobného pocitu u čitateľa. Stráca sa teda jeho nezávislosť a objektivita, ktorá ustupuje potrebe expresívnejšieho vyjadrenia a opisu skutočnosti.

Ďalšou významnou črtou Urbanovho štýlu v Živom biči sú metaforické pomenovania. Zvyčajne sú použité na úvod epizódy, scény či kapitoly, aby predznamenali ďalšie smerovanie deja a dostatočne výstižne zachytili vnútro postáv. „Notár Okolický, pravda, navonok zvíťazil. Ale bolo to víťazstvo netvora, ktorý šklbal i hrýzol zároveň, pral sa v posledných kŕčoch škrteného; podarilo sa mu tými nespútanými pohybmi vykopať okolo seba miesto.

Bol by sa z Ráztok aj vzdialil, ale akýsi zvierací neodôvodnený vzdor ho nepustil, hoci cítil, ako zradná sieť spletená zo sedliackych tiel, rastie, blíži sa k nemu, aby ho prichlopila.“/107
Tieto metaforické pomenovania je ďalej možné rozdeliť na tri navzájom komplementárne časti. V prvej autor pomenuje určitý duševný stav, napríklad Okolického neisté víťazstvo, priamo („.. pravda navonok zvíťazil.“), potom sa k slovu dostáva obraznosť a prenesené pomenovanie skutočnosti („ .. víťazstvo netvora ...“). Nakoniec sú obe formy zhrnuté v jednej vete, v ktorej vedľa seba stoja priame („neodvôvodnený vzdor“) aj metaforické pomenovania („zradná sieť spletená zo sedliackych tiel“).

Vzhľadom na pomerne výraznú prítomnosť lyrizačných prvkov sú súčasťou umeleckých prostriedkov použitých v románe aj symboly. Stratené ruky, názov prvej časti knihy, majú ako symbol viacero možností vysvetlenia. Môžu symbolizovať bezmocnosť ľudí, ich neschopnosť zastaviť štátnu mašinériu a vojnu. Takisto sa za týmito dvoma slovami môže ukrývať absencia reálnych mužských rúk, ktoré by mali pomáhať na poliach. Keďže však boli odvedení, nemôžu. Symbolom sú aj mená Hlavajovcov, Adam a Eva, naznačujú osudovosť tejto lásky, ich predurčenosť jeden pre druhého a nerozlučnosť. Eva ani po dlhom odlúčení, všetkom čo si musela prežiť a napriek tomu že čakala dieťa s iným mužom, neprestala Adama ľúbiť a čakať naňho. Podľa spoločenských merítok sa zároveň obaja dopustili hriechu. Adam tým, že zbehol z vojny, Eva nemanželským dieťaťom a v dôsledku toho obaja prežívajú svoje „vyhnanie z raja“ – Eva je „vyhnaná“, izolovaná od spoločnosti a Adam je kvôli prenasledovaniu žandármi nútený opustiť Ráztoky, jemu najmilšie miesto. Symbolicky pôsobí aj pomenovanie neživého zvona „Ondreja“, ktorý sa volá rovnako ako prvá obeť vojny, ktorá Ráztočanom otvára oči, Ondrej Koreň. „Ondrej“ – zvon sa neskôr takisto stáva obeťou vojny a rovnako ako príchod mladého Koreňa aj jeho strata zasahuje ľudí veľmi hlboko, zasieva v nich zárodky ďalšej nenávisti a hnevu a tým vlastne urýchľuje ich cestu k slobode. Po kompozičnej stránke je Živý bič rozdelený na dve časti nazvané Stratené ruky a Adam Hlavaj. Každá z nich zasa na dvadsaťštyri kapitol. V Stratených rukách Urban vykresľuje osudy jednotlivých postáv - Ilčíčky, Evy Hlavajovej, Štefana Ilčíka, Kristy Dominovej. Jednotlivé kapitoly na seba obsahovo takmer nenaväzujú, často majú samostatné vyústenie, nezávislé na od románového celku. Práve vďaka tejto svojej črte je Živý bič niektorými kritikmi pokladaný viac za súbor noviel ako za román.
Antitéza je jeden z Urbanových najčastejšie používaných umeleckých prostriedkov a používa ju nielen v texte samotnom, ale aj pri výbere dejových vyústení pre jednotlivé kapitoly a hlavne pri ich radení.

Prvá kapitola hovorí o postupnom vstupe vojny do života Ráztok, ktorý vyvrcholí príchodom Ondreja Koreňa a odhalenia jeho tragického osudu. Druhá kapitola je o Štefanovi Ilčíkovi , ktorý žije vo svojom ničím nenarušenom svete optimizmu. Hneď tretia však idylu rúca a Štefan je postavený zoči-voči odvodom a sčasti aj celej tragike vojny. V štvrtej je Ilčíčka pobúrená Ondrejovým osudom a dráždi jeho rodinu i dedinu k pomste a akcii. V piatej kapitole sa už dozvedá že vojna sa priamo dotýka aj jej, keďže Štefana odviedli. V podobnom kontrastnom duchu sa nesie aj ďalšia časť románu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Milo Urban Živý bič