2.) Júlia: Romeo! Prečo si ty Romeo?
Ach, zapri otca, vzdaj sa svojho mena.
Ak nechceš, tak mi lásku prisahaj
a nebudem viac Kapuletovou. . .

(V. 3.) Júlia: Čo to máš v ruke, milý? Čo si pil?
Môj verný! Jedom si sa zahubil?
A všetko vypil, skupáň, ani kvapky
nenechal pre mňa! Pobozkám ti ústa,
snáď kvapka jedu na nich uľpela
a toto posilnenie dá mi umrieť. . .

Kapulet: Podaj mi ruku, milý Montek.
To bude veno mojej dcéry. Viacej
nemôžem žiadať.
Montek: No ja dám viac.
Z rýdzeho zlata postavím jej sochu,
Aby, kým Verona je Veronou,
ten pomník nedal porovnať sa s ničím, čo Júlii, až po hrob vernej, vztýčim.
Kapulet: Ja k nej dám Romeovi taký istý.
Úbohé žertvy našej nenávisti!
Knieža: Nad chmúrnym mierom svitá chmúrne ráno,
Aj slnko, hľa, tvár do mrakov si halí.
To smúti svet nad láskou stroskotanou
a navždy srdcia chvieť sa budú v žiali
nad príbehom, čo veky prežije,
o láske Romea a Júlie.